Sme opäť nižšie, v mestečku Kristiansund približne v strede nórskeho pobrežia. Červená línia je progres za posledné dni, žltá a červená je celá doterajšia plavba, tristo tridsať míľ.

14. a 15. Septembra sa približovanie ku Stavangeru nijako nelíšilo od predošlých troch dní. Ráno cvičenie, kávička, posádka sa zobúdza a to sa už odväzujeme a plávame. Takmer na rovine, v nádherných fjordoch, nefúka a voda je prívetivo kľudná, Nasledujú raňajky a počítanie míľ. Dávame pozor na okolie, občas sa ako had krútime pomedzi ostrovy. Taká pohodička. Večer pred pristátím mudrujeme, čo navaríme a už sa tešíme, kedy budeme uviazaní na móle.

14. septembra sme po štyridsiatich ôsmych míľach a predsa len pri troche plachtenia, pristáli na móle rybárskej dediny Bessaker.

Cena za státie je pätnásť euro, akurát ju nemáme ako zaplatiť. Je ju možné vykonať iba cez nórsku aplikáciu VIPPS, na ktorú potrebujeme číslo nórskeho zdravotného poistenia. Keďže o naše zdravie je postarané v slovenských poisťovniach, vytáčam telefónne číslo uvedené na tabuli pri vstupe na mólo.

Žiadna reakcia. Píšem sms, že peniaze a kontakt na nás dávam do drevenej debničky pod nápisom.

15. September uplynul rovnako a po šesťdesiatich dvoch míľach sme parkovali opäť na móle v dedinke Vinvagen. Júlia v priebehu dňa napiekla skvelý chlebík.

Neviem, či je v Nórsku zákon, ktorý vraví, že každý prístav musí mať mólo s elektrikou pre tranzitné lode. Na každom mieste, kde sme pristáli sme Také miesto našli. A to nielen teraz, ale celý náš pobyt v Nórsku. A ono je príjemné večer byť napojený na elektrinu a vykúriť loď. Skôr si myslím, že mólo pre hostí je samozrejmosť.

Ďalší deň bol o čomsi inom, o skvelom chorvátskom jachtingu. Schovaní medzi ostrovmi, v kanáloch sme pri dvadsať uzlovom vetre frčali na rovnej vode päťdesiat míľ do mestečka Kristiansund. Až na tú teplotu vzduchu.

Vonku doslova lialo, S Braňom sme sa venovali navigácii, kým Júlia s Lubom iným administratívnym povinnostiam.

Ku koncu dňa sme prišli do styku s otvoreným morom a jachting bol posledných desať míľ dosť rozhúpaný.

Posledné dve míle sme preplávali úzkym kanálom a pod dvadsať osem metrovým mostom do mestečka Kristiansund, kde sme sa opäť raz uviazali na hosťovskom móle s elektrikou.

Júlia s Braňom musia byť 17. septembra v Alesunde, ktorý je od nás jeden deň plavby, šesťdesiat míľ. Odtiaľ im 18. letí spoj do Oslo a potom do Viedne. Mali by sme to stihnúť, ale nepáči sa mi predpoveď vetra. Má fúkať predobočný, bočný vietor o rýchlosti tridsať uzlov. To by ešte šlo, aj keď sa takým plavbám radšej vyhýbam, nič príjemné. Na mori to spraví slušné vlny a mať ich v nose je pre mňa seba bičujúce. K rozhodnutiu ostať ďalší deň v Kristiansunde prispela aj trasa, ktorá má viesť medi útesmi a plytčinami. To sa mi naozaj nechce. Júlia a Braňo vítajú moje rozhodnutie s porozumením, možno ho aj vítajú. Vyzerá, že sami študujú počasie a asi si tiež lámali hlavy nad ďalšou etapou. Expresne nájdu na internete autobusový spoj a 17. septembra na obed, sa po palacinkovom obede lúčia.

Na túto príležitosť si obliekam nové tričko s nápisom „Plávam na svojích snoch“, ktoré mi dala Júlia. Ďakujem Julka, krásne tričko na prednášky.

Už sa mi ho podarilo aj zafúľať od múky. S Lubom sme osameli, oddychujeme a naberáme síl na zajtra, kedy chceme plávať deň-noc-deň. Rýchlosť vetra sa nezmení, ale smer má byť k nám oveľa milosrdnejší.