Ahojte. Tento článok zverejňujem na móle na ostrove Helgoland, kam sme po 58. hodinách plavby a 320 míľach dnes večer došli.

Nech sa páči, pekné čítanie.

Posledný deň v Nórsku – Stavanger

Počasie nám umožňovalo ostať na móle v Yacht klube iba deň, nakoľko ten nasledujúci, 23. september, sme mali mať dva a pol dňové okno na náš presun severným morom do Cuxhavenu v Nemecku. Dva a pol dňa je na 340 míľ málo, ale čo máme, to berieme. Ak nám to nevyjde, a asi nie, tridsať míľ pred Cuxhavenom je ostrov Helgoland, kde sa dá podľa toho, čo som študoval, pohodlne schovať.

Deň v Stavangeri sme hodlali naplno využiť. O siedmej ráno som začal beh, cez most do obchodu. Bolo to spojenie nutného s užitočným. Potrebovali sme kávu, ktorá sa nám opäť minula, mlieko a nejaké somariny na raňajky. Na vrchole mosta fotím marínu, našu loď a kukám ako pristáva obrovská „loď lásky“ , presne tá istá, ktorá bola neďaleko od nás v Longyearbyene, na Špitzbergoch.

Tri kilometre cez most do obchodu, tri naspäť, sprcha a deň sa mohol začať. Erling nás príde pozrieť po práci, a sľúbila sa aj jeho dcéra Mimi s partnerom. Včera, keď sme boli u Erlinga a Gro, dozvedel som sa niečo o histórii jeho rodiny, ktorá sa generáciami stala tradíciou. Jeho prastarý otec sa plavil v severnom mori medzi Islandom, Nórskom a v Baltskom mori. Ich nákladom boli tresky, ktoré chodili na Island nasoliť a vozili po prístavoch severného Atlantiku.

Najprv slúžil ako člen posádky, neskôr si urobil skúšky a mal vlastnú loď, ktorú pomenoval Saphir. Erling mi hrdo ukazuje plechovú krabicu, v ktorej bol lodný denník a ocenenie, ktoré dostal v Paríži za množstvo tovaru, ktorý prepravil.

Už chápem, prečo sa plachetnica, s ktorou sa Erling plavil so ženou a dcérou okolo sveta, volala Saphir, tradícia…

Erlingov dedo bol jeden zo zakladateľov Yacht klubu, v ktorom sme hosťami. Dlhé roky ho spravoval a Erlingov otec prevzal štafetu. No a po ňom, pokračujúc v tradícii,  na istý čas aj Erling, ktorý sa po čase dal na právnicku kariéru a po plavbe okolo sveta zmenil povolanie, nepýtal som sa čo robí.

Erling mi ukazuje model plachetnice „Anna-Sand“, na ktorej sa cez dvadsať rokov plavil v rovnakých vodách, ako jeho pradedo, ako člen posádky počas svojho voľna. Model je na čestnom mieste v jedálni pod portrétom prastarých rodičov. Opäť ma napadá to slovo…. tradícia.

Mimochodom, keď sme sa viezli autom na večeru ku naším priateľom, Erling zastavil pri jednom dome na nábreží.

Budova v strede, kde sú teraz veľké okná, slúžila na nakládku a vykládku lodí. Fotku robím z móla. Kde sú teraz okná, boli priestory na nakladanie. Budova bola hneď pri vode a Erkingov dedo spomínal, že kedysi sa stadiaľ pozeral na veľryby v prístave…

Pozreli sme sa aj na najvyšší bod v meste skadiaľ sme videli do fjordu.

04

Po plavbe okolo sveta Erling predal Saphir a jediný jachting robí na malej, drevenej plachetnici, ktorá bola postavená v roku 1927. Prechádzame okolo nej, keď kráčame z lode na autobusovú zástavku. mimochodom… Volá sa Saphir…

Plaví sa na nej pravidelne, na jednom z početných ostrovov má ako každý správny nór letné sídlo. Gro mi včera ukázala, akú aplikáciu na cestovanie mestskou dopravou si mám stiahnuť. Teraz kupujem dva lístky na autobus, ktorým sa s Lubom dostávame do centra mesta.  Zastavujeme sa na malom trhovisku, kde si kúpim magnetky a Lubo vlnené ponožky.

Obdivujeme miestnu farebnú architektúru, uprostred ktorej je aj mólo pre navštevujúce jachty.

Neďaleko je uviazaná výletná loď, ktorú som pozoroval ráno pri behu na moste.

Nie je to tá istá loď, ktorú sme stretli na Špitzbergoch. Tá mala číslo 4, táto má 3. Patria cestovnej spoločnosti „TUI“. Niekde musí plávať aj jednotka a dvojka, a možno majú aj viac týchto oceľových oblúd na výrobu a predaj šťastia pre dobrodružstva chtivých klientov.

Vstupujeme do námorného múzea. Ako prvé ma upútal analógový počítač, ktorý dokázal určiť čas prílivu a odlivu v ktorýkoľvek deň a hodinu na mieste, ktorého parametre boli zadané. Nórska vláda ho objednala v Anglicku v roku 1939, ale kvôli druhej svetovej vojne bol dodaný v roku 1947. Jeho služby sa využívali do roku 1977.

Múzeum nevystavuje kusy hodné obdivu hrdinských činov odvážnych mužov túžiacich po objavoch v neznámych končinách severu. Aj Keď s hrdinstvom ľudí v druhej svetovej vojne, či už domáceho odporu, alebo povojnového „upratovania“ mora od námorných mín sa tu stretávame. Zaujali ma kancelárie lodných spoločností, opis bežného pracovného dňa, dielne, kde sa šili plachty,

ako aj ubytovacie priestory majiteľa jednej z nich.

Nemenej sa moje oči pásli na malom obchodíku

Kvôli aktuálnej situácii som si zvečnil aj model LNG -tankeru na skvapalnený plyn.

Keď sme včera odchádzali od naších hostiteľov, Erling mi pri odchode ukazoval knihu o príbehu lode, Anna – Sand, na ktorej bol veľa krát v posádke. Vŕtalo mi to hlavou, tak som mu napísal, či ju nedonesie na Civettu, keď sa príde rozlúčiť. Poobede sa najprv zastavila Mimi aj s priateľom, ktorý má akoby na zavolanie, firmu na pevné a voľné lanovie, všetko okolo vantov, lán a sťažňov. Kecal som s ním asi pol hodinu a vysvetlil mi, ako mám dostať do sťažňa kábel vysielačky a windmetru, aby som sťažeň nemusel dávať dole. To ma fakt potešilo, pretože, aj keď dnes vedia profíci dať dole sťažeň so žeriavom, všetko v ňom vymenit a upevniť na loď za dva dni, viselo to nado mnou ako strašiak. Vlastne stále ešte visí…

Večer, kd sa Erling zjavil, mal som už takmer hotový chlebík. Upiekol som ho pre našich nórskych priateľov, neviem, čo iné im dať na rozlúčku. Toto sa mi videlo vhodné. Erling knihu naozaj doniesol a začala hodinová exkurzia do minulosti jednej lode.

Anna -Sand bola drevená plachetnica postavená v roku 1898, pôvodne bez motora. Ten bol dobudovaný v roku 1974.

Na mapke vidno miesta jej obchodných cieľov.

Občas sa nakladalo aj na miestach nie na to uspôsobených,

Inokedy stáli v Petersburgu, ešte za čias Sovietskeho Zväzu a pripíjali si s ministrom hospodárstva spôsobom, ktorý máme poniektorí ešte v pamäti.

Alebo ich loď navštívila Litovská premiérka, krátko po získaní samostatnosti, v roku 1992.

Plavili sa pod vrtnými vežami, ktoré mimochodom patrili tej istej spoločnosti, ako Anna-Sand a prešli mne dobre známom Kaledónskom kanáli.

Lode a najmä drevené lode potrebujú veľkú pozornosť. Z času na čas sa musí vymeniť každý drevený kus lode, inak chytí skazu. Najmä, ako v tomto prípade, kedy sa loď nechala na kotve niekoľko zím bez údržby, na ktorú neboli peniaze.

Dozvedel som sa, prečo plachty na starých lodiach majú červeno hnedú farbu. Kôra zo stromov sa pomelie, s nejakými prísadami sa varí vo vode a v tejto tekutine sa plachty máčajú a sušia. Takto spevnené a chránené sa osadia na sťažeň.

Niekedy sa nedalo vyhnúť ani stroskotaniu.

Aj Anna-Sand mala na mále. V roku 1990 začala naberať vodu. Bolo pri vo Viľnuse, ktorý bol stále súčasťou Sovietského zväzu. Na lodi mali tri pumpy a postupne všetky odišli. Nastalo vedrovanie, posádka tvorila živú reťaz. Loď horko-ťažko došla do Viľnusu, kde im najprv pobrežná stráž zakázala vstup. Keďže nemali na výber, predsa len tam išli. Erling mi vravel, že sovietski colnici si prezerali a pečiatkovali pasy v ležérnom tempe, zatiaľ čo sa voľným okom dalo sledovať stúpanie vody v podpalubí. Napokon sa ich ujal jeden litovec, ktorý aj napriek nepríjemnostiam, ktoré, ako vravel, bude mať, zorganizoval žeriav a loď bola zachránená.

Návraty do Stavangeru vraj boli vždy sviatkom. Miestne lode im vyšli v ústrety a na móle sa zhromaždili masy ľudí. Miestni námorníci zaspievali a tancovalo sa. Opäť tá tradícia.

Raz sa celá posádka ostrihala dohola. Na móle si potom všetci naraz dali dole čiapky a mávali. Všetko vraj stíchlo a ostal iba vystrašený detský plač a nadávky manželiek. Mimi sa vraj a otcom niekoľko dní odmietla rozprávať.

Dnes je Anna-Sand súčasťou múzea a stále plavby schopná stojí na móle. Nevideli sme ju, bola niekda vo fjorde. Využíva sa aj na tréninky a plavby s deťmi, aby sa mohlo pokračovať v tradícii, ktorej súčasťou bol aj Erling Kleiberg, môj priateľ.

63 64