24. november – Kedze sme tu zasiti na niekolko dni a nechceme tu hnit, (porobene mame) ideme zajtra na Safari. Vratime sa v piatok na obed, tak snad nieco nafotim a zavesim. V sobotu sa mozno uz bude dat plavat do Mossel Bay. Odtial este 270 mil do Cape Town. To hadam zvladneme do 15.eho decembra. Udelili mi Opustaaak, 18 decembra letim domov. Vraciam sa 4. januara. A tesim sa.

23. november – Opat sme raz mali stastie s pocasim. Predpoved nasepkavala viac ako trojdnove okno na plavanie, tak sme si vraveli, ze East London bude vynikajuci.

Stvrtok 22.sme urobili inspekcny otvor na kormidelnom stlpiku.

Spolocne sme sa striedali s Jackom a vysledok je tu.

Teraz mozeme kedykolvek vidiet, v akom stave je hriadel kormidla a mozeme ho mazat. Iste ale je, ze na kormidelnom systeme je vidiet aj citit znaky opotrebovanosti po 37.tisic celkom naplavanych milach. Servis bude nutny. Ale to az doma.

Neprijemnym zazitkom bolo odhlasovanie sa. Spolocne so Saphirom a American Spirit sme vypisovali asi desat formularov v marine, vsetko tie iste informacie. Druh, rozmery, registracne cislo lode, farba pod vodou, farba trupu, paluby, stazna, a plachiet. Aka elektronika je na lodi, zachranne prostriedky, list posadky, zoznam pribuznych osob doma. 5 poslednych a nasledujucich pristavov. Hrozna otrava. S tym sme sli na Port Control, kde som dal uradnikovi vsetky papiere, on si z toho vybral, opeciatkoval, cosi si nechal a nieco vratil. Potom na colnicu, kde sa proces opakoval. Na imigracnom sme  ostali v soku. Uradnik, ktoreho vyska vaha, tvar a inteligencia pripominala majstra sveta v tazkej vahe, Mike Tyssona, sa nas rozkrical, ze kde mame celu posadku. Mal som jeho tvar 10 cm od mojej, bez moznosti zapchat si usi. Stali sme tam v nemom uzase, presvedceni, ze nas za chvilu zatknu, zavru a zastrelia. Nastastie prisiel jeho kolega, odsunul ho nabok a povedal, ze pred odplavanim im mame zavolat a oni nas pridu skontrolovat. A este raz s potvrdenymi papiermi na Port Control. To ani nespominam bludenie, kym sme to vsetko nasli.

A opat s posadkou Saphir a American Spirit sme boli na veceri. Bol s nami aj byvaly prezident Yachting Klubu Durban, 82 rocny p. Fraser. Vypoculi sme si pekny kus lokalnej jachtarskej historie. Za zmienku stoji, ze americania ma volaju Valdo. Ani sa ich nesnazim opravit. A popri roznych temach tam padlo, ze Gro, manzelka Kapitana Erlinga zo Saphiru darovala svojej dcere Mimi oblicku. A teraz sa vsetci este aj s buducim zatom plavia okolo sveta. Zmohol som sa iba na “WOW!”

Rano po dvojhodinovom cakani na imigracneho uradnika, ktory napokon prisiel na molo a poslal nas kade lahsie sme vyplavali. Prvy den na motore, druhy na plachtach. Spociatku 5 uzlov, trochu proti prudu, neskor v dvesto metrovej hlbkovej linii sme nasli prud, v ktorom sme valili 10 uzlov v priemere. Islo to tak dobre, ze sme nezaparkovali v East Londone, ale pokracovali do Porth Elisabeth. Za 52 hodin sme spravili 404 mil. Supa, naozaj to funguje.

Za zmienku stoji zrucnost Jacka pri priprave cibule, ked tak, ako ju vytiahol zo sacku, pokrajal ju neocistenu a buchol do hrnca. A ta jeho kava. Ma specialny pohar na filtrovanie kavy a desim sa otazky ci si dam. Je to teply, sladky napoj s mliekom, kavu pripomina priezracna tmava farba. Robi to ale tak ochotne a rad, ze neodmietam.

Mne sa opat raz podarilo namiesat

a upiect famozny chlieb.

Skusim navrhnut Natalke, mojej dcere, nech ho zaradi do svojej ponuky v pekarni ako “Chlieb co plaval okolo sveta”.  (najprv musim ale doplavat, hehehe).

Sme uviazani na mole Yachting Klubu “Algoa”, Porth Elisabeth.

Vonku prsi, dviha sa vietor a zacina hrmiet. Okno sa zavrelo a najblizsie sa zrejme otvori 29, v piatok.