V Kirkwalle, pri motaní sa na móle mi padla do oka stará drevená plachetnica.

Pofotím si ju, pokukám, poobdivujem a pokračujem po promenáde. Po chvíli mi to ale nedá a vraciam sa naspäť. Na člnku pri lodi je chlapík a čosi tam robí.

Študujem detaily, ten pohľad naozaj stojí za to.

Napriek svojmu veku je loď energeticky vybavená. Solárne panely, veterná elektráreň, dokonca aj komín na piecku.

Dokelu, nedá mi to, oslovujem majiteľa. Vravím mu, že jeho loď je krásna, že také čosi dnes už nevidieť. Vysvetľujem mu, že naša loď je v Stromness, že som sem priplával a predstavujem sa. Chlapík si sadá a začína rozprávať.

Volá sa Mick. Loď išla na vodu v roku 1984. Bola postavená podľa výkresov rybárskych lodí z čias, keď hlavným a jediným pohonom lodí bol vietor. Táto loď ale motor má. Hanba mi, veď ja ani neviem ako sa tá nádhera volá. Mick sa s ňou plavil okolo sveta a vravel, že v Pacifiku zažil takú búrku, že rozmýšľal, že sa priviaže ku sťažňu, aby sa dlho netrápil, ak loď pôjde ku dnu. Všetko dobre dopadlo, Mick sa plavil aj vo vodách ľadového oceánu. Kúriť si má čím, komín čo som videl ide z piecky na pevné palivo, Mick má dostatočnú zásobu uhlia. Loď je jeho domov, na rodinu som sa ho nepýtal. To teda čumím. V povznesenej nálade kráčam k autobusovej zástavke. Hneď mám krajší deň.

Vedľa Civetty, na móle v Stromness je uviazaný dvojsťažňový motorsailor. Šedivý, bradatý chlapík priplával na ňom pred dvoma dňami. Zatiaľ sme sa iba zdravili, ale dnes sme sa rozkecali. Chlapík sa volá Alan a na tejto lodi, volá sa Kiitaja, sa plaví cez päťdesiat rokov. Nekecám.

Tak to opäť čumím. Volám ho na kávu, ale zaberá až pozvanie na čaj, do ktorého si, ako správny brit, naleje mlieko.

Má sedemdesiat tri rokov. Vraví, že nebol tak ďaleko ako ja, trópy ho nelákajú, je tam podľa neho príliš teplo. Plaví sa iba na severe, niekoľko krát oboplával britské ostrovy. Dvakrát bol na Islande a pred dvadsiatimi rokmi aj v Grónsku. Vlastne aj tento rok chcel ísť do Grónska, na východné pobrežie. Nevyjde to, lebo ľadová bariéra je príliš veľká a nevyzerá, že by sa to výrazne zmenilo, aj keď je ešte len začiatok leta. Tak sa povozí na Shetlandoch a potom sa vydá na Lofoty v Nórsku. Nikam sa neponáhľa, tak, ako mi povedal aj Mick, loď je jeho domov.

Alan má tiež o čom rozprávať. V Nórsku sa mu pokazil motor a pobrežná stráž ho vzala do vleku. Obrovská vysoká loď, hrubé lano, ktoré musel nadväzovať, lebo ho nijako nemohol zmestiť do pacholaťa. Vravel, že jeho loď nikdy nebola tak rýchla ako keď ju ťahali. Stalo sa to v auguste, keď má celé Nórsko dovolenku. Nijako nevedel zohnať opravára, musel čakať do septembra. Všetko bolo na južných horúcich plážach. Alan bol aj v Petersburgu. Vravel, že tak obrovské množstvo tlačív nikdy predtým nevypisoval. Potreboval tlmočníka, ktorý všetko vypísal a bol sním aj asi na piatich úradoch prihlasovať ho. Prekladateľ mal z tejto činnosti živnosť, pomaly, ako agenti v Panamskom, alebo Suezskom prieplave.

Pýtam sa ho, prečo s tým nejde cez Atlantik, do Karibiku. Príliš horúco, odpovedá. No veď plavba v pohode, možno posledný týždeň teplo, vysvetľujem. V Karibiku týždeň a potom choď na Bermudy a Azory. To už horúco nie je. Nemá dobré refenrencie, vraví mi. A tak sa dozvedám neuveriteľný príbeh jeho priateľa Johna.

John vyplával z Anglicka do Karibiku na sklonku roka 2019. Nikam sa neponáhľal a plavba mu trvala dva mesiace. Keď prišiel do Karibiku, k nejakému ostrovu, Alan si nespomína na meno, John sa vysielačkou ohlásil a pýtal si povolenie vojsť do prístavu. Ostal zaskočený keď mu bol zakázaný vstup.

Komunikácia mohla vyzerať asi takto:

• Preco nesmiem vojsť?
• Je pandémia Covidu
• Ale ja nemám zásoby jedla ani vody
• OK, zakotvite v zátoke, ale nesmiete vyjsť na breh. Povedzte čo potrebujete, my to nakúpime a privezieme
• Ako dlho musím zostať na lodi?
• Dva týždne ste v karanténe
• Ale veď ja som bol v karanténe posledné dva mesiace.
• To nás nezaujíma, my máme svoje nariadenia.

John volá Alanovi, čo má robiť, ako sa dostane domov. Veď určite je teraz karanténa a obmedzenia všade. Ten mu radí, nech ide rovno do Anglicka. Tam nech vpláva v noci do nejakého malého prístavu a nikto si nič nevšimne.

A tak sa John po nejakom tom doplnení zásob, bez toho aby vystúpil na breh vyberá na plavbu späť. Jeden by si myslel, že po ďalších dvoch mesiacoch v oceáne táto odysea končí. Omyl. John sa niekde v strede Atlantiku dostal do poriadnej búrky a jeho loď prevrátilo, spravila kompletný obrat. Samozrejme, sťažeň a lanovie bolo preč. Nasledovalo aktivovanie EPIRB, satelitné Mayday. Na druhý deň prišla k nemu kontajnerová loď smerujúca do New Yorku. John sa ale tak ľahko nechcel vzdať. Ak mu dajú tristo litrov nafty, dostane loď domov. Po chvíli váhania mu naftu začali spúštať na loď. No…. Opäť ale….. Pri manipulácii sa jedno z lán dostalo do propelera. Tým to skončilo, loď je neovládateľná. Možnosť to nejako oslobodiť vo vlnách Atlantiku veľmi nie je. John musel vzdať svoju loď a nastúpiť na kontajnerovú loď.

ALE….. Dokumenty a peniaze boli zamknuté v lodnom trezore. Ten sa pri prevrátení poškodil a nedal sa odomknúť. Takže, tak ako bol, John, bez dokladov a peňazí opustil svoju loď. V New Yorku nevedeli, čo sním. Chlap bez peňazí a dokladov. Kedže však aspoň tí američania sú normálni a zákony fungujú totožnosť mu overili a repatriovali ho do Anglicka.

John sa stal bezdomovcom, nakoľko loď bola jeho domovom. Ujal sa ho Alan, kým John nenašiel a nekúpil opäť nejakú starú šalupu a dnes je opäť na mori, kde šťastne žije. Alanovi som neskôr oplatil návštevu a krátko nato sme sa rozlúčili. Na rodinu som sa ho nepýtal

Snáď sa stretneme na Lofotoch, je to naozaj fajn chlapík.

Rozmýšľam nad tým, čo hnalo Johna opäť si kúpiť čosi plávajúce. Prečo sa z neho nestal suchozemec. Čo hnalo iných chlapíkov, o ktorých som písal v poslednej knihe, ostať na mori. Čo hnalo Markusa, o ktorom rozprával Ralf, ktorý kúpil loď v Južnej Afrike a iba ju opravoval. Nakoniec vyplával cez Južný Atlantik na Kapverdy. Niekde s v strede sa mu pokazil autopilot a musel kormidlovať ručne. Pri náraze vetra sa zlomilo rahno v mieste, kde je upevnené na sťažeň a Marcus mohol plávať iba na kosatku alebo s motorom. Krátko na to, pri plavbe na motore, sa do propelera dostal kus plávajúceho lana a odstavil ho. Pretože nemal žiadne skúsenosti s ponáraním sa, trvalo mu tri dni, kým namotané lano z propelera dostal preč. Pre chýbajúcu hlavnú plachtu, nedostatok paliva a nutnosť kormidlovať ručne, mu dva a pol tisícmíľová plavba zo Svätej Heleny na Kapverdy trvala tridsaťjeden dní. Aby toho nebolo málo, minulo sa mu jedlo, takže držal hladovku. Dnes Markus ďalej brázdi oceány.

Čo hnalo Pabla Davida Saada z Argentíny a spolu so svojím krajanom znovu sa pokúsiť preplávať cez Severozápadný prieplav. Pablo bol ústrednou postavou takmer tragického príbehu, ktorý sa odohral pri jeho pokuse preplávať z Grónska na Aljašku v roku 2018. Na hliníkovej plachetnici Anahita (značka Ovni 345) nezachytili urgentné odporúčanie kanadskej pobrežnej stráže tuctu lodiam v oblasti, aby nepokračovali v plavbe. Ľady Anahitu privreli a tá išla v priebehu niekoľkých minút na dno. Dvaja Argentínčania stihli vyhodiť EPIRB (Emergency positioning indication radio beacon – vysielač udávajúci polohu stroskotanej posádky a spúšťajúci záchrannú akciu), vyslať mayday a čakať na ľadovej kryhe na záchranu. To nebolo všetko, lebo v ich blízkosti sa začal motať ľadový medveď. Našťastie, dvojicu po dvanástich hodinách zachránila iná plachetnica, ktorá výzvu počula. O rok neskôr, presne na tej istej lodi Pablo severozápadný prieplav a so svojím priateľom preplával.

Čo ženie tých ľudí nevrátiť sa k normálnemu životu? Prečo si vyberú život plný útrap a rizika? Prečo za to všetko platia samotou, ktorá ich skôr či neskôr dobehne? Myslím, že je to šťastie a sloboda, čo ich dostalo tam, kde dnes sú. A ešte čosi. Pocit, ktorý precítia, ale nemôžu sa oň podeliť, nedá sa to. Zvláštny, jedinečný, uspokojujúci, pocit šťastia, ktorý sa nedá popísať, ale dá sa spoznať a zažiť. A potom už nič, nikdy nie je také, aké bývalo.