Nórsko je fascinujúce. Človek by si myslel, že fjord, zátoky, kotvištia, impozantné kopce sa časom okukajú. Pobyt kdekoľvek, či na vode, alebo na bicykli, či na túre, alebo pri lezení je tu vždy ako prvýkrát. Nádhera, vôbec neľutujem ďalší rok na severe, Stojí to naozaj za to. Pravda, počasie nám mimoriadne praje. Máme slniečko a aj keď hlavne ráno je zubaté, a cez deň do 15°, nádhera. Tmu máme možno 4-5 hodiny, slnko zapadá okolo 11.tej večer a o štvrtej je svitanie v pokročilom stave.

5. ráno sme sa odviazali z móla v jachtklube v Stavangeri a čiastočne s motorom, trochu na plachtách sme urazili 32 míľ na koniec Lysefjordu.

Plávali sme pod Preikestolenom, teda Pulpitrock skalou, Miesto, kam sme si vyšľapali pred dvoma dňami. Fjord je v priemere pol míle široký a do vnútrozemia je zahryznutý 22 míľ. Všade naokolo vysoké skaly, do nadmorskej výšky takmer 1000 metrov.

Lukáš ma oblieka do Peťovej bundy, robí zo mňa model, ale ja som vďačný, robí výborné fotky zo všetkého, kam namieri svoju mašinu. Na konci fjordu je chránené mólo, kde sa pobyt platí cez aplikáciu „GOMARINA“. Príchod bol nedratičný. Fúkalo nám do chrbta pomerne silno, nechal som sa pravobokom natlačiť na mólo za sympatickú francúzsku dvojicu na plachetnici. Okukal som terén, a keď som chcel preparkovať, zistili sme, že sme uviaznutí. Lukáš hrdinsky skáče do vody a kuká pod loď. Neuveriteľné, sme na dne. Kukám na prílivové tabuľky, odliv vrcholí. Pohoda, voda stúpne o 90 centimetrov, potom preparkujeme, nič sa nedeje. Pýtam sa Francúzov aký majú ponor. Meter, znie odpoveď. Dokelu, to sa im pristáva. Ponúkajú sa, nech sa uviažeme vedľa nich, dosť fúka a za ochranné mólo sa mi už nechce ísť, je tam úzko.

Štartujem motor, s Boathrusterom, propelerom a nohami odtláčame úspešne loď od móla, odliv-neodliv a uväzujeme sa o francúzsku loď.

04

Ráno, 6. júna som si zabehal a  preparkovali sme loď za ochranný val, kde sa našlo mólo dosť široké aj pre nás. Bolo bezvetrie, malina.

Lukáš vyrazil do terénu na bicykli, Peter sa motal po okolí a bol sa kúpať. Doma otužuje, 10 stupňová voda mu neprekáža. Mne áno, po behu som sa bol s ním namočiť a teda ojeojeojeoje….. Zvyšok dňa som sa venoval práci, písal som blok, užíval deň no a opral som si.

Lukáš sa vrátil až pred večerom. Chytil stop aj s bicyklom na vyhliadku, ktorá je v nadmorskej výške 650 metrov a potom ešte pochodoval ďalej na nejaké ďalšie top miesto, ktorých je v Nórsku neúrekom. A teda že pofotil…

Segedín sa večer naozaj vydaril…

Ďalší deň sme kvôli prílivu a istote plánovali vyplávať o desiatej. Tri hodiny predtým som sa išiel len tak, bezcieľne povoziť na biku. Trochu vyššie, oproti plánu som vyšľapal k tunelu, ktorý Lukáš včera prešiel. Vraj sú tam svetlá a zima.

Za tunelom so si povedal, že pôjdem hore ešte pol hodinku a uvidím. Nakoniec som to dal na vyhliadku do 650 metrov a stihol som byť aj pred desiatou na lodi. Stúpanie mohutné, tých 650 výskových metrov bolo 5 a pol kilometra.

Odväzovanie lode vyžadovalo cit pre rovnováhu, Lukáš to po chvíli váhania a frflania zvládol.

Krátko po vyplávaní sme vypustili dron. Trénujeme štart a pristávanie z lode. Naposledy, na Lofotoch to bol celkom tuhý boj, dostať dron späť na palubu. Dnes to ale išlo hladko, pristál som Lukášovi do ruky.

Plánovali sme kotviť, nech si Lukáš vyskúša aj to, Peťo to už pozná. Desať míľ po vyplávaní z fjordu sme spúšťali kotvu, stihli sme si aj zalietať s dronom a okúpať sa.

Lukáš použil svoj dron a trochu sa nám to zdramatizovalo. Lietajúci stroj totiž prefíkane prerušil kontakt so základňou. Nastal zúfalý boj o čas, spojenie a záchranu drona. On totiž, keď mu dôjde šťava pristane tam, odkiaľ vzlietol. Nebolo by to síce ďaleko, lebo sme boli na kotve, ale je málo pravdepodobné, že by loď v okamihu núdzového pristátia bola na mieste štartu. Váhal som, či nemám spustiť čln na vodu a snažiť sa posledné letové sekundy dronu uhádnuť miesto pristátia, ale to bol asi nezmysel a aj tak neostával čas. Nakoniec dron sčasti spojenie obnovil, prerušil, obnovil „atakďalej“. Lukáš mu dohováral, aby sa priblížil a ja som po ňom skočil. Hurá, straty sme nemali.  

Po pokojnej noci sme pokračovali v plavbe, ďalších tridsať míľ na sever Stavangerského fjordu, do tichej marínky Nedstrand.

Vetrík nejaký bol, vytiahli sme plachty a opäť som radostne pózoval.

Prijali sme Lukášovú výzvu, zalietať si s dronom s vytiahnutými plachtami. Popravde, podmienky boli ideálne. Slabý vetrík, 12 uzlov mierne zozadu. Chvíľu sme počkali, aby náš lietajúci stroj neohrozil hliadkujúcu fregatu britského námorníctva, ktoré chráni tieto vody pre všakovakými záškodníkmi.

Zábery, ktoré sme urobili stáli naozaj za to, je aj krásne video, ktoré spracujem na jesenné prednášky.

Štart ok, ale pristávanie bolo horšie. Vietor, loď trochu vlny a aj som zblbol s ovládacími páčkami. Nabúral som do sťažňa a stroj našťastie padol na palubu. Má to ochranu propelerov, žiadna škoda.

To nám ale nestačilo. Vysadili sme Lukáša na člnok a plachtili sme okolo, kým Lukáš fotil. Krása, a opäť to vyšlo.

Pristátie bolo takmer v bezvetrí. Uvarili sme polievočku, zeleninovú. Nastala vášnivá debata, ako veľké majú byť kúsky zeleniny, nanakoniec to vyriešila šuplera.

Lukáš urobil ďalší zaújímavý záber.

Ako povedal Lukáš, málokedy sa podarí záber, ktorý dá do protikladu tmavé a svetlé. Ale, v tomto prípade “Tvrdé svetlo pre tvrdého chlapa” skomentoval Lukáš.

Dnes, 9. júna 2022 raňajkovali môj čerstvo upečený chlebík s bryndzovou pomazánkou.

Potom sme každý robili čosi iné. Peťo ostal na lodi a zobral loď do parády, Lukáš vyrazil po svojej osi nafotiť ďalších 713 fotiek a ja som klasicky, išiel bicyklovať.

Deň sme bryndzou začali a aj dokončili. Tie bryndzáky písali…

Zajtra pokračujeme…