Opäť máme sobotu, tá dnešná je 13. decembra 2025. Ubehli dva týždne, čo sme sa odviazali v maríne Mindelo na kapverdskom ostrove Sao Vicente. Plavba je naďalej pohodová, vietor nám praje. Posledné tri dni trochu pridulo, 20 uzlov vystriedalo 25 – 30. Ale pohoda, skrátili sme prednú plachtu a snažíme sa čo najviac plachtiť so zadným vetrom, vtedy nádherne surfujeme na vlnách.
Donedávna sme s priamou plavbou v zadnom vetre nemali problém. Predné plachty na motýľa s pňami a išlo to ako po masle. Ibaže upevnenie pňa sa ulomilo na koľajnici na sťažni. Nič, čo nevieme spraviť, ale na to potrebujeme pokojnú vodu. Peň ostal hore zaseknutý, nedalo sa inak, iba ísť k nemu, uvoľniť a spustiť na palubu, kde ho Tomáš zachytil a spoločne sme ho potom uviazali na palube.
Ešte kým nepridulo, použili sme malý genaker a celkom slušne to šliapalo.
Keď sa rozfúkalo, motýľ išiel dole a nahradila ho gena, na ktorej sme dodnes. Podľa sily vetra plachtu skrátime alebo viac otvoríme. No a tak plachtíme celé dni, veterné kormidlo robí všetko jednoduchšie.
Vytiahli sme aj prekrásneho tuniaka, vydržal nám na dve večere. A tie stejky…
Aj keď niekoľko sto míľ od Martiniku, vytiahli sme ho v hodine dvanástej. Na hladine sa totiž opäť začal objavovať fenomén z aprílovej plavby v týchto miestach, morské riasy.
Najprv sme odstavili vodnú elektráreň, propeler sa zasekol. Nasledoval ho Windpilot, riasy na jeho kormidle ho vyhli v kĺbe dozadu a aparát stratil citlivosť pri kormidlovaní.
Napísal som mail Petrovi Foerthmanovi, čo s tým. Do polhodiny prišla odpoveď. Morské riasy sú novou nočnou morou oceánskych jachtárov. Čistiť mooringovým hákom. No fajn, veď to aj robíme, ale v noci sa to veľmi nedá. Nevadí, hlavne, že pokračujeme. Občas elektrický autopilot, občas Windpilot, častejšie púšťame generátor, aby sme nevymlátili nové baterky. Už tretí deň, pri východe slnka, sa dovalia mraky, začne liať a sfúkne do 30 uzlov.
Trvá to polhodinku, mrak prejde ponad nás. Za nami je ďalší, možno dva, a potom je celý deň a noc vietor stabilný. Pred dvoma dňami som sa po prvotnom váhaní postavil nahý do lejaka a spáchal očistu v sladkej vode. Veľmi sa mi nechcelo, veď komu by sa chcelo o piatej ráno za tmy, keď fúka tridsiatka, rovno do rozhúpaného kokpitu? Ale ten pocit potom, nebyť polepený, za to stál. Inak si tu celkom fajn nažívame. Plánujeme večeru, menili sme plynovú bombu, pečiem chlebík, umývame riady, občas čosi upevňujeme na palube.
Nastáva noc a kto nie je práve v službe, spí alebo sa aspoň snaží, keď práve nelevituje na lôžku vo vlnách.
Na Martinik nám ostáva menej ako 300 míľ, vyzerá to na utorok 16. decembra ráno.
Nech sa páči link na našu súčasnú polohu:
Fotky a filmy na FB posielame cez Starlink mini, je to skutočný zázrak.
