Po krátkej odmlke je čas pokračovať. Článok uverejňujem v čase, keď už máme prvú stovku míľ v kurze do Panamy. Čas medzi pristátím na Martiniku a vyplávaním zo Svätej Lucie v Karibiku bol taký hektický, že som sa nevedel prinútiť čosi napísať, v čase krátkej prestávky v logistike, opravách, nákupoch, plánovaní a cestovaní.
Áno, aj cestovanie. 24. decembra 2025 večer som totiž pristál vo Viedni. Okrem trávenia zvyšku sviatkov s rodinou, cestovania do Rakúska za dcérou a dvojhodinového bežkovania na skromne snehom pokrytej bežeckej dráhe pri Schladmingu, som aj vyzdvihol svoju vnučku Emmu, ktorá teraz s nami pláva smerom na západ.
Fotka je ešte na Martiniku, kam sme prileteli 30. decembra. Prvé chvíle veľkej zmeny Emma trávila vo vode, spolu sme šnorchlovali, pozorovali korytnačky a skákali hlavičky.
Jaro Bytčánek so synom a posádkou prileteli deň pred nami. Aby sme si aj zaslúžili jedlo, robili sme aj pešie túry v zátoke Anse d’Arlet, kde sme sa prihlasovali, keď sme priplávali z Kapverd.
Ráno 2. januára sa k mojej lodi blíži nafukovací čln. Kukám, kto sa nám chce venovať. Prekvapenie je naozaj veľké. Mám možnosť spoznať „Massima“, talianskeho moreplavca, s ktorým Ralf plával z Nového Zélandu cez Veľkú koralovú bariéru, Indický oceán a Červené more do Suezu, odkiaľ prešli na Krétu. O Massimovi som veľa počul, zúčastnil sa aj pretekov „Osamelých jachtárov“ cez Atlantik, tuším na 9-metrovej plachetnici. Massimo bol v Gibraltári počas mojej prestávky v septembri. Civettu pozná z Ralfových fotiek a rozprávania. Poslal Ralfovi foto lode, ktorý mi to preposlal a ja som mal hneď kľudnejší spánok. Dali sme si kávičku a využil som možnosť pokecať si po taliansky. Takých príležitostí veľa nie je. Massimo je druhý sprava.
Využili sme aj príležitosť navštíviť Jara na požičanom luxusnom motorovom katamaráne. K môjmu novému účesu podám vysvetlenie o chvíľku.
Je to veľké, pekné a pohodlné. Má to klímu a 800-litrovú nádrž vody. Ono sa to zdá dosť, ale pri spotrebe vody, ktorá sa používa aj na splachovanie záchodov, má posádka za tri dni problém s vodou. V lodi totiž nie je odsoľovač. Na palube ich je sedem, pravdepodobnosť intenzívneho vyťaženia toaletných zariadení na lodi je poriadne vysoká. Nie všade sa dá voda doplniť, treba plánovať. Chalani to vyriešili plavbou so mnou do Rodney Bay na Svätej Lucii. Tam prirazili k tankovaciemu mólu a nabrali vodu. Opäť majú tri dni pokoj, môžu smelo chodiť na vécko.
Než sme opustili Martinik, chcel som si upraviť účes. Strihala Emma, ja som nastavil holiaci strojček. Ako sa zakrátko ukázalo, nastavil som ho zle.
No nič, načaté sa už muselo dokončiť. Prvýkrát v živote som dohola. Nevadí, dorastie, a okrem toho, značne sa mi uľahčilo česanie a umývanie vlasov.
5. januára 2026 sme sa presunuli na Svätú Luciu, do Rodney Bay, kde je veľká marína.
Po jedenástich rokoch opäť vidím „Holubí ostrov“, kde bola pred 250 rokmi umiestnená delostrelecká batéria, brániaca vstupu na ostrov.
Ešte trochu úprav pred príchodom a sme v maríne. Máme štyri dni na prípravu, idem totiž plávať opäť s World Cruisingom. Prečo som sa tak rozhodol, vysvetlím nabudúce.
K posádke sa pripojili starí priatelia, Audrey a Jack z Kentucky, USA. Spoločne budeme plávať do Panamy, vzdialenej 1 100 námorných míľ. Vlastne už plávame, odviazali sme sa v sobotu 10. januára na obed.
Na tomto novom linku je možné nás sledovať: