Päť týždňov v na Sin Martine ubehlo ako voda. Ako vlastne všetko, čo je úžasné. Mali sme za sebou plavbu Stredomorím, Atlantikom, pobyt v trópoch. Do posádky prišli a odišli fantastickí ľudia. S Lopym si vynikajúco rozumel Jack. Tých niekoľko týždňov čo boli spolu sa zblížili napriek bariére reči. Stačili pohľady, mimika, posunky a občas aj nejaký ten urýchľovač priateľstva.

V roku 2016 sme sa všetci traja ešte raz stretli vo vysokých Tatrách, kedy bol Jack aj so svojou ženou Audrey, na návšteve na Slovensku.

Prišiel čas rozlúčiť sa s teplými karibskými vodami.

Na plavbu do Európy priletel Jožko Varšányi a Gabom Szárkom. Jožko nebol slovenskému jachtárskemu svetu neznámy. Je legendou, plával okolo sveta v rokoch 1994-96 na svojej lodi Zuzana.

Bol na prvej Civette, keď do nás v roku 2009 udrel pri Brindisi blesk. Gabo je jeho dobrý priateľ a príležitostný jachtár. Chalan s veľmi dobrou povahou, nechal sa presvedčiť na oceánske dobrodružstvo.

8. mája sme sa odhlásili, preplávali popod zdvihnutý most z lagúny na otvorené more a nabrali kurz na sever. Naším prvým miestom na plavbe do Európy mala byť Bermuda, súostrovie vzdialené 800 míľ na sever od nás.

Počas plavby sme stretli iba jedinú loď, mega plachetnicu, ktorá si to pri dvadsaťpäť uzlovom vetre z pravoboku, kedy my sme mali hlavnú plachtu na druhom refe a aj predná plachta nebola úplne vonku, valila s plnými plachtami rýchlosťou hádam aj dvadsať uzlov.

Ja som bol spokojný aj so svojimi sesť-sedem uzlami. Niet sa kam ponáhľať, pre mňa je kritériom neprepínanie námahy celého systému na lodi. Kontrolujem to pohľadom na budíky a vidím, že výchylka kormidla pri pracujúcom windpilote nie je väčľia ako 10°. Tak to má byť, loď je dobre vytrimovaná, kormidlo sa nenamáha.

Tri dni pred ETA (estimated time of arrival) – predpokladaným príchodom som po stiahnútí predpovede vetra zistil, že o dva dni má fúkať severovýchodný vietor. V tej oblasti prevláda východ, juhovýchod, ale táto zmena bola spôsobená, prechádzajúcou tlakovou nížou niekoľko sto míľ severne od nás. Aj keď sa to Jožkovi Varšányimu nepáčilo, namieril som kurz lode rovno na sever a dva dni sme tento kurz držali. Z Času na čas Jožko zavrtel hlavou a ukázal rukou naľavo so komentárom, že Bermuda je tam. Nedal som sa a keď posledný deň naozaj sfúkol severovýchod, nemali sme to takmer do nosa ale z predoboku. Jožko to komentoval so slovami, že nikdy by neveril, že predpoveď takto vyjde. Niet sa čo diviť. V dobe, keď Jožko plával okolo, takéto vymoženosti neboli, s vetrom z blízkej budúcnosti sa nedalo taktizovať. (Pepo z Českých Budejovíc by vedel vyprávať).

V príručkách sa píše, že tridsať dva míľ pred Bermudou sa treba prihlásiť vysielačkou. Stožiar s Anténou tam majú vysoký 50 metrov, takže príjem je dobrý. Po nadviazaní spojenia treba prejsť zložitou prihlasovacou procedúrou, kedy treba nadiktovať údaje o všetkých členoch posádky, lode a bezpečnostného vybavenia, vrátane čísel a dátumu expirácie EPIRBU a záchranného ostrovčeka. Všetko treba spelovať, teda hláskovať v námornej abecede. Chlapíci za vysielačkou na colnici na Bermude zjavne majú na toto čas. Keďže som sa chcel prefíkane vyhnúť tejto procedúre, ešte na Sin Martine som si vygúglil potrebnú mailovú adresu a napísal som na imigračný úrad Bermuda, že sa tam chystám a ako môžem uľahčiť prihlasovanie. Asi o hodinu prišla odpoveď s prihlasovacím formulárom. Bermudský imigraný úradník mi poprial šťastnú plavbu a že sa tešia na návštevu. Formulár som vyplnil a odoslal.

Ono to naozaj fungovalo. Keď som sa tridsať dva míľ pred súostrovím ozval a povedal meno lode, dostal som pokyn, aby som sa opäť ozval, keď budem vchádzať do vstupného kanálu. Nič diktovať nemusím, moje údaje už majú. Takto som s tým vybabral.

Keď som pri tom vstupnom kanáli. Žiadna sranda. Zo satelitného snímku to síce vyzerá ako malina,

ale keď príchod vyjde v noci, je zamračené, fúka severovýchod dvadsať uzlov a niektoré zo vstupných bóji nesvietia, tak napriek presnosti GPS navigácie sme mali strach, že niektorú z tých bóji trafíme, alebo nebodaj čosi horšie.

Nakoniec sme to ale zvládli a to už sme boli v pokojnej lagúne na kotvišti St. Georges, na severe súostrovia Bermuda, v anglickej kolónii. Uviazali sme sa na móle imigračného úradu a to už colník stojaci pri lodi vravel, aby sme všetci vyšli von. Chvíľu trvalo, kým ten chlapík pochopil, že Lopy nevyjde, lebo to by zabralo dobrú hodinu, ale invalidný preukaz a pozvanie do útrob lode ho presvedčilo. Dnu nakoniec ani nešiel. O polhodinu sme už na kotvišti hned vedľa spúšťali kotvu a chystali sa dospať zvyšok noci. Paráda, sme na Bermude.

Na strašnú škodu neviem nájsť fotky z tohoto krásneho kusu zeme. Tak len v rýchlosti popis. Zdržali sme sa krátko, iba dva dni. Ostrov neuveriteľne čistý, popri ceste žiadne plasty, konzervy, či iný odpad, ako to býva vo zvyku v Karibiku, alebo aj v Grécku. Podobný postreh aj v obývaných častiach, neviem, či to nazvať mesto. Nádherná viktoriánska architektúra, všetci čisto oblečení a školáci v rovnošatách. Boli sme miestnou dopravou pozrieť hlavné mesto Hamilton, ja som stihol posledný deň dvojhodinový bicykel a to už sme sa odväzovali. Za zmienku určite stojí, že neďaleko kotvil Štefánik, slovenská plachetnica s kapitánom Vladom Psalmanom a jeho ženou Dagmarkou. Nebol čas na dlhší rozhovor, oni sa chystali vyplávať v deň, kedy sme prišli na Azory s flotilou World Cruisingu.

Po zbalení bicykla a odhlásení sa, sme 18. mája 2012 vyplávali a nabrali kurz na východ, na 1800 míľ vzdialený azorský ostrov Faial.

Poznámka: článok je trochu kratší, ale o tri dni zverejnim pokračovanie.