Lubo Nedbal, ktorý bol s nami na palube Civetty II cez Stredozemné more, uverejnil o tejto plavbe veľmi pekný článok. S jeho súhlasom ho uvereňujem, ja som pripojil zopár komentárov a foto.

Lubo Nedbal, “plavidla.sk”

Keďže som sa sám zúčasnil prvých 1800Nm z celkových 40 tis Nm, ktoré na loď Civetta2 a jej posádku čakajú v nasledujúcich 22 mesiacoch, rád by som Vám v stručnosti priblížil život počas týchto prvých týždnov plavby z pohľadu jedného zo 4 členov posádky. Na podobných lodiach mám už čosi naplávané, ale táto plavba bola mojou prvou a dnes už viem a dúfam že nie aj poslednou, kedy sa plávalo bez prestávky niekoľko dní a nocí, z jednej strany mora na druhú, proti vetru aj po vetre, v pohode aj nepohode. Moja etapa začínala v malom prístave neďaleko severotalianskeho mestečka Udine (San Giorgio di Nogaro)

a po krátkych prípravách, ktoré ani zďaleka nepripomínali prípravy na 22 mesačnú plavbu naša loď 1.októbra 2013 vyplávala. Pozerám sa okolo a rozmýšlam ako sa môžu cítiť tí z nás, ktorí dnes odchádzajú na 22 mesačnú cestu a tak zabúdam myslieť na seba a hľadím radšej dopredu, keďže za nami sa formuje ukážková zostava búrkových mrakov.

Plachty vyťahujeme ešte v riečnom kanále a prepletáme sa labyrintom plytčín, drevených kolov a rybárskych sietí. Všetko ide hladko a tak ani nie za hodinu plávame konečne na otvorenej vode, ktorá však v ničom nepripomína more. Voda je stále plytká, mútna a aj vlny sú akésy iné. Kopírujeme taliansky breh, míňame pláže Lignana, benátsku lagúnu a pomaly smerujeme dole. Nálada je výborná, každý z nás si plavbu vychutnáva a pomaly sa zoznamuje s loďou.

Naša Civetta je skoro 14 m dlhý sloop, povôvodne cruiser racer poľského pôvodu. Klasický tvar s pred 30 rokov, s ostrou špicou, tučným bruchom a úzkym zadkom prekvapivo hladko pláva aj vo veľkých vlnách bez nepríjemných tupých nárazov, ktoré poznáme z väčšiny moderných lodí. Na druhej strane stará koncepcia s množstvom vantov okolo pätky sťažňa, predstavuje prekážku pri pohybe po palube a práci s plachtami. Napriek tomu s pomocou dvoch rollrefov, autopilota a elektrických vinčňí v kokpite dokážete s touto loďou plávať často sám bez cudzej pomoci. Krytý v predu presklený kokpit poskytuje dostatočné pohodlie za každého počasia aj keď na úzkych laviciach sa žiaľ nevyspíte.

Je 8 hodín večer a nastupujem ako prvý do služby. Fúka vytrvalý zadobočný, neskôr skôr bočný vietor asi 15 uzlov. Sledujem kurz, plachty, náklon, svetlá pred nami, palubné prístroje, čas, hĺbky a autopilota a už som absolvoval prvú nočnú službu, leziem do kóje a budím sa do nového dňa. Na vetre a počasí sa nič nemení a tak fičíme našou štandartnou rýchlosťou 6 uzlov stále ďaľej. Kapitán si plavbu viditeľne užíva, vládne všeobecná pohoda, ktorej určite neprekáža ani taliansky breh neustále na dohľad. Monotónne pobrežie spestrujú iba väčšie mestá či množstvo ropných veží vytŕčajúcich z mora. Hĺbka vody sa na moje prekvapenie stále drží na 50 metroch. Na mori sme väčšinu času sami a iné plachetnice okrem nás nevidno. Len počas nocí sa musíme vyhýbať prevažne rybárskym lodiam. Druhý deň míňame Anconu a smerujeme na Tremiti. Veľmi sa na Tremiti teším, veľa som už o nich počul práve z úst nášho kapitána a tak ma o to viac mrzí, keď ich míňame. Počasie je ale pre nás rozhodujúce a preplávať Jadran len na plachty bez nutnosti križovať, či ich často meniť, štartovať motor atď. sa len tak často nepodarí. Náš cieľ je teraz Bari. Zlé počasie a blesky už máme na dohľad, ale stále sa nám darí pred nimi držať o krôčik vpredu a tak míňame aj Bari a smerujeme do Brindisi.

Nakoniec míňame aj Brindisi, následne nato výbežok capo Faci alebo skôr capo di Otranto ako sa uvádza v mapách a po 4 dňoch a 4 nociach pristávame pri móle v St. Maria di Leuca, v maríne hneď za najjužnejším cípom talianskej čižmy, vlastne jej opätku.

Ani nie 3 hodiny po našom príchode prichádza silná búrka, ktorá potom nasledujúce 2 dni bičuje celé pobrežie a tak konečne prichádza na slová nášho talianskeho člena posádky – Mare adriatico, mare drastico 🙂

V prístave Santa Maria de Leuca sme nakoniec uväznení tri či štyri dni, kedže zlé počasie stále neprestáva. Vlny vytrvalo búšia do mohutnej betónovej hrádze, pravidelne sa prevaľujú cez jej korunu a silný vietor strháva masy vody a rozptyľuje ju všade naokolo. Na celé toto divadlo sa chodíme pozerať z mystického miesta rovno nad mestom, ktorému dominuje vysoký biely maják a krásny kostol s veľkým nádvorím na ktoré vedie široké, stŕme, možno až 100 metrov dlhé dvojradové schodisko začínajúce skoro v mori a končiace priam v nebi.

Po pár dňoch sme ale zase radi na vode a plávame ďaľej aj keď opäť s búrkou za zadkom. Sprevádza nás počas nasledujúcej plavby krížom Golfo di Taranto a nedoženie nás našťastie až po Messinu,

kde už ale radšej ostávame aj kôli nefunkčnej vysielačke na noc v marine Reggio di Callabria. Do noci opravujeme čo sa dá, vypadli nám totiž budíky z panelu motora Yanmar a tak sa ich snažíme nejak fixovať silikónom, keď už pôvodný systém držiaci každý budík dvoma šróbikmi vobec nefunguje… Atmosféra v prístave je vcelku divná. Hneď po našom príchode sa začnú vynárať z tmy a šedi okolitého mesta zaujímavé indivíduá, ktoré sa zhromaždia priamo pri našej lodi, avšak zmiznú hneď po tom, ako z paluby spraceme všetky hodnotnejšie veci. Zjavne tu stále platí veta jedného domáceho, ktorý pred rokmi na otázku či je tu bezpečné opustiť loď vyviazanú v maríne a ísť nakúpiť do mesta jasne odpovedal – NO PEOPLE NO BOAT….

Je asi 7 hodín ráno a už nás náš kapitán naháňa po palube a rozdeľuje nám úlohy počas preplavby cez Messinskú úžinu. Je ideálny čas, jasná obloha, relatívne bezvetrie a krátke obdobie minimálneho prúdu meniaceho sa pravidelne s prilivom a odlivom. Kapitán je trošku nervózny keď vidí naokolo množstvo z jednej na druhú stranu premávajúcich sa všakovakých lodí. Chalan zjavne nikdy neplával s malou lodičkou pomedzi veľké nákladné lode v prúdoch na úzkom Dunaji a tak radšej čakáme akoby by sme sa mali k niektorej z lodí viac priblížiť. O nič nejde a tak dávame prednosť vpodstate každému. Premávka je tu ale naozaj mohutná a plavba počas zníženej viditeľnosti, silného prúdu či vetra tu môže byť skutočne náročná. Skoro som zabudol, že pred preplavbou je nutné ohlásiť svoj zámer preplávať úžinou na miestny kapitanát, ktorý dohliada nad premávkou v celej úžine. Samotná úžina je vcelku nezaujimavá až na jej severnú časť kde dlhý, nízky výbežok Sicílie posiaty malými rôznofarebnými vedľa seba stojacimi domčekami takmer úplne pretína celú úžinu. Koncu výbežku pozvolne sa strácajúcom v mori, dominuje obrovský oceľový červeno biely stĺp vysokého napätia dodávajúci miestu zvláštny industriálny rozmer.

Úžina je šťastne za nami a tak vyťahujeme opäť plachty a meníme kurz na Lipari – Eolské ostrovy. (Eol – boh vetrov) Vietor spočiatku ľavobočný akoby padajúci z hornatého brehu Sicílie sa pomaly po pár hodinách stáca a my sme nútení štartovať motor a ukončiť krátky závod ktorý sme zvádzali s vedľa plávajúcim talianom tesne kopírujúc pobrežie. Medzi tým konečne chytáme prvú rybu na našej plavbe, ktorú však kôli jej ,,obrovským rozmerom´´a hrôzostrašnému výzoru radšej vraciame späť do vody. Lipari už máme na dohľad a matne sa dá rozpoznať aj dymiaca sopka Stromboli, ktorá sa však stráca, pre našu plavbu už v neodmysliteľných búrkových mrakoch. Vôbec to tam nevyzerá lákavo a tak hodnú chvíľu špekulujeme o najbezpečnejšom kotvisku ktoré v tomto momente predstavuje najjužnejší ostrov súostrovia, či skôr daľšia aktívna sopka Vulkano. Žreb ale nakoniec aj napriek približujúcej sa čierňave padne na Lipari. Zátoku na Lipari je len ťažko možno označiť za dobre chránenú o čom nás aj v nasedujúcich hodinách bohužiaľ sama presvedčí. Už náš príchod nezačína dobre. Skoro sa zdalo že to bude v pohode, keď z čista jasna asi tak pol míle od brehu prichádza hustý lejak sprevádzajúci hustá hmla a celá zátoka, ktorú sme mali ešte pred chvíľou ako na dlani, mizne pred našimi očami. V sekunde nevidno pomaly ani na predok lode a tak zaraďujeme neutrál a čakáme. Počas krátkeho čakania bežím do kajuty a z tenkej bundy a krátkych gatí sa prezliekam do poriadneho nepremokavého obleku.

Všetci sme postupne na palube sledujúc okolie, v snahe spozorovať prípadnú blížiacu sa loď skôr ako nás potopí. Hmla však odchádza tak rýchlo ako prišla a ja zrazu stojím na prove lode v jachtárskom obleku do najťažších podmienok v strede slnkom zaliatej zátoky. Pár minút na to sme už vyviazaní pri móle a snažíme sa pochopiť čo sa za tú chvíľu stalo.

Naša idilka však netrvá ani hodinu keď nás prekvapí silný úder prichádzajúci z provy lode. Veľké z boku valiace sa vlny rozhojdali celé plávajúce mólo a našu 14 metrovú jachtu tak razantne, že jedno z dvoch predných vyväzovacích lán odtrhlo celý vazák z paluby. Po chvíli máme lano opäť pod kontrolou. Pod kontrolou ale nemáme miestneho taliana, ktorý v zjavnej panike a snahe nás čo najrýchlejšie dostať z jeho už aj tak opusteného móla, vyťahuje nôž a dáva nám 5 sekundové ultimátum na jeho opustenie. Napriek snahe talianovi vyhovieť- všetkým je nám jasné že pri tomto móle ostať nemôžeme, časový limit nestíhame a on reže obe naše predné vyväzovacie laná. Situácia sa razom komplikuje… Sekundy sú minúty a minúty hodiny, múringi na korme pomaly padajú na dno, bow truster bojuje s bočným vetrom, keď konečne môžeme zaradiť plný spätný chod a s pomocou iných ochotných talianov na gumákoch vycúvať z tejto nepríjemnej situácie. Nasledujúce dni tak trávime v malej zastrčenej ale na rozdiel od nášho predchádzajúceho miesta dobre chánenej maríne, kde už tradične čakáme na lepšie počasie.

Prešlo pár dní, vystriedalo sa pár búrok ale aj slnečných momentov počas ktorých sme stihli vypochodovať na vrchol sopky Vulkano, ale sa aj dosýtosti vyváľať v bahennom jazierku na jej upätí a znovu opúšťame chánenú marínu a vyrážame na more. Pred nami sú 2 dni a dve noci plavby na najjužnejšo východný cíp Sardínie. Aj tento krát musíme počkať na priaznivý vietor, ktorý by nás mal podľa predpovede sprevádzať celú cestu. Vyťahujeme tak všetko čo máme a postupne míňame zvyšné tri ostrovčeky súostrovia stojace akokeby v rade za sebou.

Vietor neustáva ani večer a vytrvalo fúka z jedného smeru a to aj počas celej noci. Potme tak míňame ostrov Ustica s ktorého som videl iba blikajúce svetlo majáku na jeho západnej strane. Počasie sa nemení ani na druhý deň aj keď vietor miestami začína slabnúť. Skúšame vytiahnuť parasailor – velká plachta nápadne tvarom aj materiálom pripomínajúca spinaker avšak s veĺkou horizontálnou štrbinou v hornej tretine plachty pripomínajúcej padák.

Napriek vetru iba niečo nad 5 knot, pláveme s touto plachtou vyše 6 hodín skoro rovnakou rýchlosťou ako fúka samotný vietor. Do maríny Villasimius už prichádzame skoro za bezvetria. 

Príjemná marína Vilasimius na juhovýchodnom cípe Sardínie s priľahlým turistickým rezortom pozostávajúcim z útulného kempingu, malého obchodu a zopár rezidenčných domčekov poschovávaných v píniovom lesíku obkolesenom z oboch strán romantickými lagúnami sezónne navštevovaných plameniakmi dokonale spĺňala moje predstavy o romantickom mieste na letnú dovolenku. Napriek pokročilému dátumu tu ešte teraz možno stretnúť niekoľkých vytrvalých turistov, prevažne zo západnej Európy, ktorí si tu môžu naplno užívať kľud a samotu na inak v lete preplnených piesočných plážach. Len pár kilometrov vzdialená rovnomenná dedina, či skôr malé mestečko ukryté v kopci za kopcom dopĺňa zoznam vašich možností o množstvo malých útulných reštaurácii, kafeterií, či obchodíkov. Nás ale zaujímajú pragmatickejšie veci a kedže je pumpa v maríne zavretá vyťahujeme bicykle a 20 litrové bandasky a postupne sa všetci venujeme zásobovacej činnosti. S bandaskymi na chrbáte sa tak opakovane šplháme zvlnenou krajinou na miestnu pumpu, aby sme si následne vychutnali let s plnou nádržou na chrbte, po stŕmej takmer úplne rovnej hlavnej ulici končiacej niekde v diaľke pri mori pod mestom. Pár plánovaných kontrol lode a jej vybavenia, krátky výlet na vrchol sťažňa a môžeme pokračovať.

Náš další cieľ je preplavba na Mallorku s možnou krátkou zastávkou niekde na západnom cípe Sardínie v závislosti od vetra počas nasledujúcich 24 hodín. Na Mallorku to je 300Nm bez možnosti prestávky na nejakom ostrove či inom pevnom kúsku zeme. 30Nm krížom Golfo Cagliari, jedna noc na kotve v Punta di Pula, mimochodom ako sa neskôr dozvedám, jedným z najvýznamnejších historicky cenených miest celej Sardínie a už plávame krížom najväčšieho rybníka celej Európy. Ešte pred pár týždňami by to vo mne vyvolávalo rôzne pocity, ale po preplávaní skoro 1000Nm v priebehu posledných týždňov začínam vnímať veľkosť Stredozemného mora úplne inak. Stabilný teplý vietor maximálne do 25Kn, skoro žiadne lode naokolo ako aj slnečné počasie, malé vlny a nekonečný horizont azúrovomodrej vodnej hladiny sa strieda s jasnou oblohou plnou hviezd, padajúcich meteoritov a impozantných východov a západov slnka.

Naša skoro 14m jachta sa stáva hračkou aj tých najmenších vlniek, stretávame skupinky delfínov, ktoré sú v tejto časti stredozemného mora iné aké sme stretli doteraz a naša paluba je aj vítanou zástavkou pre malé vtáky nápadne pripomínajúce vrabce prilietajúce od Afriky. Malá bodka na hladine je naša loďka ktorá sa stala našim plávajúcim domčekom na ktorom sme fatálne závislí. Napriek tomu vládne v našom malom domčeku maximálna pohoda a kľud, ktorý naruší len neznáma ryba pravdepodobne úctihodných rozmerov ktorej sa zapáčila moja takmer 20 centimetrová návnada. Plavba pripomínajúca podľa slov nášho kapitána svojim charakterom preplavbu atlantiku nám ubehne veľmi rýchlo a na Mallorku prichádzame presne podľa plánu. Opäť jedna noc na kotve na jej východnej strane a pod motorom pokračujeme rovno do jej hlavného mesta Palma de Mallorka.

V Palme sme sa zdržali dlhšie ako sme predpokladali. Najprv kôli počasiu, potom kôli menším technickým problémom ktoré nás sprevádzali už od Reggia, opäť kôli počasiu a nakoniec opäť kvôli technike. Čakanie je ale príjemné a aj keď v severozápadnej európe vyčína akási výchrica, Británia hlási 10 pohrešovaných či mŕtvych, následne Belgicko a severné Francúzsko, my si užívame 29 stupňové horúčavy a bezvetrie. Sme tu už vyše týždňa, pobehali sme už čo sme mohli, nákúpili potrebné veci a doplnili zásoby a už len čakáme na technika či skôr ploter, ktorý by sa mal vrátiť z opravy z Londýna.

Poznámka: Mali sme problém s blikajúcimi obrazovkami GPS (Ploter). Navyše ten hlavný sme vez miestnu firmu poslali do Anglicka a menší z kokpitu sme s úpravami osadili v salóne, kde sa dal prepojiť s AIS a radarom. Súčasne sme poslali do Anglicka aj vysielačku, ktorá prestala pracovať a kúpili sme náhradnú. Vtedy ma tento stav veľmi netešil a spomínam si moje nástojčivé telefonáty do Raymarine, aby to poslali späť do Gibraltaru, kam sme mali namierené. Okrem toho sme sa rozhodli vymeniť hlavnú plachtu. Mal som novú, polovzperovú a chcel som ju vyskúšať. Nakoniec plachta vydržala celú plavbu a aj návrat do Európy.

Začína nás už tlačiť aj čas aj keď Španielov zjavne nie a tak s malými technickými improvizáciami opúšťame marínu. Predpoveď nie je ružová, blíži sa spomínaný front, ale my sme sa už rozhodli. Predpovedaný zadobočný vietor do 25Kn, možné prehánky či búrky, všetko s čím sme sa už doteraz neraz stretli. Krásnu zátoku na východnej strane lemovanú impozantným skalným útesom tiahucim sa niekoľko desiatok míl opúšťame ešte za slnečného počasia. Na vode sme ale na rozdiel odo dňa keď sme prichádzali skoro sami. Žiadne honosné jachty s platenou posádkou, závodné plachetnice či charterové lode. Chvíľu závodíme s jedinou loďou naokolo. či skôr s obrovským ,,parníkom,, – férou smerujúcou pravdepodobne do Valencie, keď sa náhle celá obloha zatemní. Je jasné že máme problém… Vidina prichádzajúcej strašidelnej búrky, ktorá zdemolovala už polovicu západnej európy, smer vetra ale aj veľkosť vĺn nás núti k zmene kurzu. Otáčame loď smerom na jediné slnečné miesto či skôr úzku štrbinku svetla na inak ocelovotemnej oblohe. Plávame našich štandartných 6-8 kn len na zrefovanú genou, keď sa náhle teplý vzduch naokolo z čista jasna behom pár sekund pozvolna vytratí ako keby ho niekto vysal vysavačom a nahradí ho studený vzduch prichádzajúci v akejsi mohutnej vlne. Sila vetra prudko stúpa a 20 -25kn ktoré fúkali doteraz sú minulosťou. Mobilizujeme rýchlo všetky sily a sťahujeme pracne ale úspešne genou a vyťahujeme búrkovú kosatku. Plachta neveľkých rozmerov sa razom nafúkne ako bublina a my fičíme rovnakou, či skôr ešte väčšou rýchlosťou. Fúka 50Kn!!!

Medzičasom sa rozprší, viditeľnosť je sotva 50 metrov, hladina mora zbelie a zmizne aj posledné svetielko na oblohe. Všade naokolo je voda, vodná triešť či para. Nám to v tejto chvíli ale nebráni v krátkej oslave nášho víťazstva. Tešil som sa ale predčasne…

Prvé dejstvo skončilo a prichádza druhé. Vietor sa mierne utíšil čo však neznamená že prestalo fúkať. Zosilnel dážď a pridali sa k tomu hromy. Najprv ich počuť iba z diaľky ale netrvá dlho a už je ich aj vidieť. Blesky sú všade naokolo. Vypíname elektriku, čo v našom prípade znamená že vlastne vypíname všetko. Naša loď je totiž plávajúca Fukušima – elektráreň. Na elektrinu je tu všetko od tradičných svetiel, púmp, záchoda či chladničky. Momentálne ale vypíname aj piateho a v našom prípade nenahraditeľného člena našej posádky – autopilot. Vypíname rádio v ktorom pred časom hlásili že polovica prístavov na Mallorke je už kôli búrke zavretá, vypíname ploter ktorý nám zatiaľ… funguje, radar, počítače a všetko ostatné. Mám pocit že sme práve odpojili pacienta od prístrojov… Teraz to je ale ten skutočný námorný jachting. Už žiadny autopilot, AIS, GPS, atď. Konečne sedím za kormidlom s vetrom v chrbte a cítim desiatky ton lode prepadávajúcej a znovu vynárajúcej sa z mohutných vĺn. Sedel by som tam až dodnes ak by tie blesky neprichádzali stále bližšie a kapitán nezavelil ústup do bezpečia zákopov. Sťahujeme kapesník, spúšťame vodnú kotvu a opúšťame kokpit a kormidlo. Loď sa prevaľuje vo vlnách všetkými smermi a my v salóne veľmi podobne.

Dejstvo tretie: Mojej začínajúcej klaustrofóbii a pocitu nemohúcnosti v zavretom salóne kde sa ešte aj variču na kadrane pretáčala trúba tento ozdravujúci pobyt v soľnej jaskyni zjavne neprospel a napriek skorému vyslobodeniu z tohto pre mňa pekla, zanechalo to na mne trvalejšie následky. Je už tmavý večer, vietor fúka tak 15 -20Kn ale vlny sú stále veľké. Tak veľké, že máme štastie že pláveme v ich smere. Plavba proti by určite nebola vôbec možná a aj teraz sem tam v nepravidelných intervaloch nejaká z nich narazí do nášho zadoboku a prevalí sa s velkým hlukom až ponad našu vysokú nadstavbu. Sedím v kokpite, aj keď mám službu až nadránom a do kajuty sa mi nechce. Pred nami svieti severný cíp Ibizi, keď s veľkým sebazaprením opúšťam ,,útulný,, kokpit. Pobyt v kajute sa dá len ťažko opísať, keď sa sústavne vlníte a levitujete často aj niekoľko centimetrov nad posteľov a snažíte sa chytiť vlastnú hlavu ako brankár loptu aby vám neuletela z postele. Do psej služby som ale zaspal aj keď som vlastne vôbec nespal… Kapitán to mal prekvapivo celé po celý čas pod kontrolou, alebo aspoň sa tak tváril. Keď ma ráno budili k ulovenému tuniakovi pripadal som si ako po strašnom žúre. (Tie tuniaky boli dva, aj keď malé, na večeru stačili.)

Moje utrpenie trvalo bezmála 30 hodín s malou prestávkou asi po 20 hodinách keď sa už už zdalo že je všetko ok, ale jedna zjedená horalka to tak zjavne nevidela. Nikdy pred tým som nezažil morskú chorobu v celej jej nádhere ale dnes sa na to už pozerám inými očami aj keď na daľšiu sa veĺmi neteším. No a keďže nás ani tento krát náš nezničiteľný kapitán pravdepodobne úmyselne neutratil, za par dní sme opäť sedeli v dobrej nálade v španielskej marine Aquadulce / Almeria. (loď na móle okamžite obkľúčili miestne mačičky)

Ešte 150Nm s náročným ale krásnym križovaním proti vetru posledných 20 mil a moja plavba je u konca. V marine Estepona sa moje putovanie pod plachtami Civetty 2 končí ale časť môjho ja ostáva na jej palube a pláva ďalej okolo sveta.

V Sotogrande vystúpili z lode Marco a Ľubo a pridal sa Peťo Kincel s manželkou Martou. Peter je bývalý horolezec. Úraz pred 35-timi rokmi ho stopol v lezení a teraz prežíva svoju renesanciu s jachtingom. Nie je nováčik, čosi už má za sebou na prenajatých lodiach, ale logistika oceánskej plavby je mu cudzia. Prišli nabalení, batohy na pleciach, na bruchu, v rukách tašky cez plecia, foťáky.  No, veď majú svoju kajutu, tak nech si tam s tým poradia.

      Krátko na to sme sa presunuli na britské územie, kde sme sa 11. novembra 2013 priviazali v marine Bay Gibraltar.