Po deviatich dňoch plavby, keď sme plávali v silnom vetre, bezvetrí, príjemnom zadobočnom vetre a ostro proti nemu, keď sme bez ohľadu na deň či noc vyťahovali viac plachiet, aby sme ich o niekoľko minút alebo hodín refovali, sme pristáli v Mackay, v Austrálii. Neustále nastavovanie veterného kormidla, či už na veternú ružicu alebo elektrického autopilota, prepojeného s windpilotom, k tomu metrová dorada chytená dva dni pred pristátím a strmé vlny, keď sme motorovali s prúdom proti vetru, keď sme prekračovali koralovú bariéru, to všetko máme za sebou.
Cestou nás predbiehali nemci, kde bol v posádke aj Ralf Jäger, s ktorým som neskôr absolvoval zopár zaújmavých plavieb. Už predtým sme sa bavili o varení, tak som mu cez vysielačku dal recept na segedínsky guláš.
Cestou si okrídlenci u nás trhali “kľučky”, aby sa mohli trochu povoziť a oddýchnuť si.
toto ale bolo blbé miesto na oddych…
V deň vstupu do koralovej bariéry nad nami preletelo lietadlo pobrežnej stráže. Vysielačka ožila a my sme sa identifikovali. Kto sme, čo sme, odkiaľ a kam ideme, koľko nás je, ako sa voláme a čo varíme na večeru… Všetko ale prebehlo v obojstrannom priateľskom tóne.
Tých 1 150 míľ z Vanuatu nám dalo poriadne zabrať. Pristátím sa to nekončilo, čakala nás dôkladná prehliadka lode colníkmi, políciou a bio-úradníkmi, čo mali rozhodnúť o prípadnej karanténe. Po lodi nám chodil pes, hľadal drogy. Úradníci so zrkadielkami doslova nazerali do každého kúta, kam sa oko nedostalo, v snahe objaviť nejakú chrobač. Vzali nám všetku zeleninu a vajíčka. Po štyroch hodinách dôkladnej prehliadky a zodpovedania množstva otázok, nás nakoniec pustili na územie Austrálie a mohli sme vystúpiť na breh.
Poznámka: Na brehu čakali Mišo Porvazník s Tiborom Jánošom. Potom, čo sme sa na diaľku pozdravili, sa imigračný úradník pýtal, čo sú zač. Moju odpoveď začal okamžite overovať na stránkach internetu. Či Tibor naozaj žije v Sydney, či Mišo naozaj študuje na danej škole a či ja som skutočne konateľ takej a takej firmy. Všetko sedelo, ako inak…
Príchodom do Austrálie máme za sebou približne polovicu plavby okolo sveta. Zamýšľam sa nad tým, čo všetko sme videli, zažili, ako sa správala Civetta II a ako spolu vychádzala posádka.
Od vyplávania z Talianska sme prešli takmer 15 000 námorných míľ, z toho 1 800 Stredozemným morom, 5 500 po Atlantiku a viac ako 8 000 tisíc v Tichom oceáne. Medzi Gibraltárom a Panamou sa mi zdali viacmenej ustálené podmienky. Vietor, aj keď v sile premenlivý, v smere bol stabilný. V Pacifiku to boli južne od nás meniace sa tlakové výše a níže, ktoré často ovplyvňovali smer vetra, najmä po opustení Francúzskej Polynézie. Vietor potom fúkal z rôzneho smeru, dva razy sa stalo, že sme sa, aj keď krátko, trápili proti vetru. Ale aby som nepreháňal, také situácie by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Aj keď nás čaká ešte 700 míľ vo Veľkej koralovej bariére, kým prídeme do Thorresovej úžiny a opustíme Tichý oceán, dá sa povedať, že Civetta II preplávala na tomto tripe dva oceány. Paráda.
Nielen na našej, ale aj na ostatných lodiach, vidno známky dlhej a náročnej plavby. Íri z lode Avocet prišli v búrke pri Fidži o bimini, teda striešku z celtoviny chrániacu kokpit. Iná loď mala prasklinu vo vodnej nádrži a prišla o polovicu vody. Pokazený generátor, nefunkčný odsoľovač, roztrhaná plachta, nefunkčný navijak na kotevné lano, roztrhaný gumák, voda v motore, nefunkčné batérie, roztrhnutý steh-oceľové lano, problémy s autopilotom či zaseknuté kormidlo boli častými nepríjemnosťami.
Ani my sme sa nevyhli problémom. Dvakrát sme opravovali závesný motor, ale to bolo to najmenšie. Odpísali sme genaker, čo je veľká strata. Aj my sme mali problém s generátorom, kde sme museli meniť kapacitory. Najväčší problém bol vôbec ich zohnať vo Francúzskej Polynézii. Zlostili nás elektronické mapy, ktoré naše GPS nečítali. Stačilo to dať do čítačky kariet, spojiť s počítačom a odstrániť príponu v pomenovaní súboru. Tomu predchádzala komunikácia satelitným telefónom s Mišom Navrátilom, kým sme na to prišli. Ďalej pokazená vysielačka ešte v Stredozemnom mori. Na Tonge sa nám pokazil elektrický autopilot, plynová rúra vo variči, kde sa nevypína tepelná poistka. Riešime to vystužovaním spínača plynu dreveným kolíkom, pôvodne určeným na upchatie dier po ventiloch v trupe lode.
Zatiaľ sa nám všetky problémy podarilo vyriešiť s pomocou manuálov a náhradných dielov, improvizáciou alebo konzultáciou s pánom Navrátilom z Avaryachtu. Možnosť konzultovať problémy priamo s výrobcom lode, bez jazykovej bariéry, je veľmi významný faktor. Najväčší problém, ktorý sme doteraz mali, bol roztrhnutý predný steh, ktorý sa nám podarilo skrátiť a znova upevniť na terminál. To všetko na kotve.
Ďalšou premennou sú vzťahy. Ponorková choroba sa prejavuje na viacerých lodiach. Nemecká posádka z lode Dinghi sa rozkmotrila do takej miery, že sa ich spoločná plavba skončila tu, v Austrálii. Z pôvodnej flotily 39 lodí nás zostalo 25. Príčinou, samozrejme, neboli len medziľudské vzťahy. Veľa lodí zostalo v Pacifiku a pridajú sa k ďalšej flotile o rok, alebo idú na Havajské ostrovy či na Nový Zéland.
Ja klopem na drevo. Ponorková choroba nás zatiaľ obchádza. Pomáha tomu aj fakt, že sa u nás stále niekto strieda a donesie nový vietor. Jano, môj brat, bol na Tahiti, predtým Ľubo Šoltís a Ľubo Nedbal, Jano Zelina, moja mladšia dcéra Janka a Fero Lindner. Jožko Novotný odchádza z posádky po takmer desiatich mesiacoch. V Mackay už na nás čakal synovec Mišo Porvazník. Trochu to tu omladí, ide s nami do Indonézie, na Bali. Spolu s ním nás prišiel pozrieť aj Austrálčan z Melbourne, Tibor Jánoš. Zostane s nami štyri dni, tak budeme spomínať na staré časy, keď sme sa ešte venovali horolezectvu.
Ja som takto vyzeral po príchode do Austrálie…
Nie dlho. Neváhal som a hneď prvý večer som sa skultúrnil a vypadal konečne opäť ako človek….
Austrália a Veľká koralová bariéra
Sto rokov pred Cookom holandskí moreplavci, plaviaci sa vo vodách južného Pacifiku, uvideli pobrežie neznámeho kontinentu, ktorý bájne nazvali Terra Australis. Tajnou úlohou Jamesa Cooka na jeho prvej expedícii okolo sveta bolo objaviť túto neznámu pevninu. V roku 1770 sa mu to podarilo a s loďou Endeavour uvidel brehy Austrálie. Oboplával východné pobrežie, novú zem nazval Nový Južný Wales a vyhlásil ju za britskú kolóniu. Vtedy chýbalo málo, aby výprava nestroskotala na útese, ktorý sa dnes príznačne volá Endeavour Reef.
Pasáž z denníka kapitána Jamesa Cooka zo dňa 11. júna 1770: S úmyslom oboplávať nebezpečné útesy pred nami sme na noc skrátili plachty a plávali kurzom na východo-severovýchod. Neskôr, v priaznivom vetre, sme chceli pokračovať na sever. V hlbokej vode sme zrazu spozorovali, že sme o pár fathomov (jeden fathom asi dva metre), minuli chvost veľkého podlhovastého útesu krátko pred západom slnka. Po okamžitom zmeraní hĺbky, 21 fathomov, sme išli s pocitom úľavy spať.
Krátko na to Endeavour narazil na dno. Iba to, že útes, na ktorý loď narazila, zostal zakliesnený v trupe a aj majstrovstvo vtedajších lodných tesárov, zabránili katastrofe. V ústí rieky v Botany Bay bola potom posádka, vďaka veľkým prílivovým rozdielom, schopná loď opraviť. Trvalo im to tri mesiace. Neskôr, pri pozorovaniach z vrcholku, dnes pomenovanom Look Point na ostrove Lizard Island, Cook skúmal a mapoval možnosť vyplávať z väzenia koralovej bariéry na voľný oceán. To sa mu aj podarilo a Endeavour sa vrátil späť do Aglicka. Ak by sa tak nestalo a výprava by stroskotala, dejiny Austrálie by sa dnes písali inak. Krátko po Cookovi totiž pristáli na pobreží Austrálie Francúzi a jedinými nositeľmi informácií by boli oni. Austrália by bola pravdepodobne kolóniou Francúzska.
V čase objavenia Austrálie žilo na kontinente asi tristotisíc domorodcov, nazývaných Aborigéni (dnes civilizácia vytlačená na okraj spoločnosti). Pri sčítaní populácie v roku 1993 ich bolo 257 tisíc. Zastavenie rastu populácie ovplyvnilo aj osídľovanie Austrálie a nie práve priateľský vzťah k prišelcom.
História osídľovania Austrálie sa písala inak, ako histórie iných objavených území. V roku 1779 anglický prírodovedec a botanik Joseph Banks, ktorý sa zúčastnil na prvej Cookovej plavbe, presvedčil britský parlament, že v Botany Bay sú ideálne podmienky na zriadenie trestaneckej kolónie. Väznice v Anglicku praskali vo švíkoch, a tak sa jeho nápad o deväť rokov neskôr začal realizovať. V roku 1788 pristála v Botany Bay prvá flotila s trestancami pod velením kapitána Arthura Philipa, ktorý sa stal aj prvým guvernérom Austrálie. Medzi odsúdenými boli muži, ženy a deti, s trestami od sedem rokov až po doživotie. Veľakrát bola dôvodom na odsúdenie krádež chleba. Nielen trestanci, ale aj ich strážcovia boli vystavení ťažkým životným podmienkam na novom kontinente. Takto sa začala história osídľovania Austrálie. Aj keď v Amerike boli hrdinovia podobného príbehu dobrodruhovia a ľudia hľadajúci nový život, predsa len mali títo pionieri čosi spoločné. Opovrhovali delením spoločnosti na sociálne vrstvy, tak hlboko zakorenené vo Veľkej Británii.
Veľká koralová bariéra sa tiahne popri severovýchodnom pobreží Austrálie, po dĺžke viac ako dvetisíc kilometrov. Bariéra nie je súvislý pás, ale komplex ostrovov a útesov, oddeľujúcich pevninu od otvoreného oceána. Ich vzdialenosť od pobrežia je rôzna, od 15 do 150 kilometrov. Rozličné druhy koralov vytvorili viac ako 2 900 útesov, vyše 300 ostrovčekov a 210 väčších ostrovov. Podmorský svet je najväčšie akvárium na svete, a vraj ôsmy div sveta.
My sme cez bariéru k pevnine plávali hydrografickou pasážou. Pri vstupe do bariéry sme okamžite pocítili zmenu. Najprv sme si to s prúdom valili desiatimi uzlami. Neskôr sa prúd otočil proti nám a trápili sme sa s dvojuzlovým silným vetrom zozadu proti prúdu a ostrým vlnám ako na horskej dráhe. Po prekročení bariéry to už išlo a ráno, 110 míľ za vstupom do bariéry, sme sa priviazali na colnom móle v marine Mackay.
Po šiestich dňoch oddychu, výletoch po okolí a príjemných večerov s Tiborom pri spomínaní, ale aj plánovaní, sme pripravení odplávať.
Zásoby opäť plné, pri kontrole stavu lode a návšteve vrcholu sťažňa, sme nič znepokojujúce nenašli.
Na jednom z bicyklov sa pri manipulácii zlomili vidly. Ukázalo sa, že liatinový rám má viacero trhlín a bicykel doslúžil. Bol to super horský skladací bicykel, slúžil viac ako dvanásť rokov. Zostal nám tak iba jeden, ale máme viac miesta. Ventily našich plynových bômb sú iné ako austrálske, museli sme kúpiť dve nové bomby a prispôsobiť redukcie. Marco sa dal tetovať, už tretíkrát, tentoraz má na pravom ramene kenguru, keďže sme na východnej pologuli. Mackay opúšťame 30. júla v zložení: Marco, Mišo a ja. Plánujeme dva dni a 70 míľ do modernej mariny Airlie Beach, s prespaním na kotve v zátoke ostrova Thomas Island. Predpoveď hovorí, že o tri dni má byť silný trojdňový vietor, tak chceme využiť okno v počasí a nepohodu prečkať v pohodlí.
Vnútri bariéry cítime prúd, v jeho dôsledku nám GPS ukazuje rýchlosť štyri uzly, inokedy osem. Samozrejme, existuje spôsob, ako a kedy plávať s využitím prúdov, ktoré sa rýchlo menia v závislosti vzdialenosti od brehu a okolitých ostrovov. Snažím sa to tak robiť, ale bez výsledku, ako s autom v kolóne. Nech si vyberiem ktorýkoľvek pruh, vždy je to ten pomalší. Raz darmo, som tu cudzí. Ak sa dá, sledujem nejakú plachetnicu predo mnou. Má to výhodu v prípade úspechu, aj neúspechu. Ak to ide dobre, som so sebou spokojný, ak sa trápime proti prúdu, vravím si, že tu nie som jediný blbec. Prúdy sú dôsledkom vysokého rozdielu hladiny pri prílive a odlive, ktorý v Austrálii dosahuje až šesť metrov. Sú umocnené kanálmi medzi ostrovmi, kde naberajú na rýchlosti. Nakoniec sme prenocovali na Goldsmith Islande.
Ráno sme dvíhali kotvu o šiestej a dobre sme urobili. O hodinu neskôr, asi sto metrov od nás, vyskočil z vody obrovský vráskavec. Na to sme neboli pripravení, ale keď sa veľryba ponorila, aby svoj kúsok zopakovala, mali sme už odistené foťáky. Bol to úchvatný pohľad, ale plný rešpektu.
Len aby to neskákalo niekde vedľa nás. Praveký cicavec nám potom zamával chvostom a zmizol pod hladinou. Zvyšok plavby prebehol pokojne, vyzeralo to takmer ako v Chorvátsku. Večer, 1. augusta sme sa uviazali v marine Abel Point. Prešli sme prvých 70 míľ v koralovej bariére, ešte nás čaká 680 do Torresovej úžiny a vstupu do Indického oceána.
