Mestečko Mallaig, ležiaci pri vstupe do zátoky Loch Nevis, oproti ostrovu Sky je rušný rybársky prístav s trajektovým terminálom. Každú chvíľu niečo pláva dnu, či von. To niečo býva dosť veľké, rybárska loď, alebo trajekt, ktorému je sa dobre vyhnúť. Priestoru na manévrovanie tu veľa niet, tak sa treba dobre pozerať.

My sme sem priplávali včera, 27. septembra 2021, dva dni po tom, ako sme sa dostali zo spárov krásneho, bezpečného Kaledónskeho kanála. A tam bolo naozaj príjemne. Krásna príroda, super bicykle v neďalekých kopcoch, teplá sprcha a čisté vecká v mieste prespatia. Posúvanie sa v plavebných komorách a plavba po sladkovodných jazerách aj v daždi vyvolávala úsmev na tvári.

Všetko to malo svoju atmosféru a večer sme si čosi navarili a kecali. Dokonca sme Susan mohli ponúknuť ozajstné bryndzáky, Júlia prepašovala z Európskej únie suroviny.

Posledný deň pobytu Susan vravela, že ju bude čakať priateľ, ktorý nás odvezie na nákup. Priviazaní k mólu v kanáli som osirel, ostatní išli na nákup. Ktosi klope a chlapík vonku niečo splieta o transporte na nákup. Mysliac si, že je to niekto, kto ponúka služby posádkam lodí v kanáli som ho odbavil so slovami, že my transport už máme. Ukázalo sa, že práve ten chlapík bol náš transport a moja posádka ho hľadala niekde vonku. Nasledovalo ospravedlňovanie sa a výhovorky, že zle rozumiem anglicky, preto som to poplietol. Čo je napokon aj pravda, rozumieť tej ich “škótštine” je niekedy naozaj umenie. A Spike, tak sa ten chlap volá, nie je hocikto. Vlastní lyžiarske vleky v neďalekých svahoch Ben Nevisu a napriek svojím sedemdesiatim ôsmym rokom chodí denne do práce a nevynechá ani nedeľu.

Vynikajúcimi špagetami “Carbonara” Ralf definitívne zmietol zo stola moje komunikačné zlyhanie voči Spikeovi.

Susan je preč, ostali sme štyria. Čo teraz? Mne sa veľmi na sever nechce, Ralf tiež spomínal, že možno by sme to mali nechať tak. Dokázať by sme to hádam mohli, ale čo ak čosi spravíme s loďou a budeme musieť opravovať? Času je ale stále dosť, tak aspoň skúsime, pokiaľ nás to pustí. V nedeľu, 26. septembra sa spúšťame komorami do slanej vody a v neutešenom počasí, proti vetri a v daždi, mierime ku ostrovu Mull.

Za šera sa uväzujeme na bójke, v zátoke pri ostrove Shuna.

Ráno chceme pokračovať skoro a keďže sa patrí zaplatiť poplatok za bójku, v sprievodcovi nájdem mailovú adresu Marina Linnhe. V maili žiadam o bankové údaje, peniaze pošlem. Za päť minút mám odpoveď s informáciami o účte a posielam peniaze. Také je to jednoduché. Teda vlastne, ono to jednoducho vyzerá. Poslať peniaze do Veľkej Británie po Brexite je celkom slušná fuška. Píšem Susan, nech to pošle, keď je teda rodená Škótka, ja sa s ňou vyrovnám v Inverness. S jej odpoveďou prichádza nadšený súhlas, vyriešené. Plávame ďalej.

Zelená línia je naša doterajšia plavba v Škótsku, červená z Kaledónskeho kanála do Mallaig. Strieda sa dážď s hmlou, máme bezvetrie. Vchádzame do úžiny ostrova Mull a pevniny. Náklaďáky sú pomerne časté, Ralf a Peter stierkujú okná, aby sa čosi videlo. Obdivujeme vodopády na pevnine.

Ako vychádzame z úžiny do otvoreného priestoru, vietor naberá na sile a vlny na výške. Je z toho solídny jachting najprv s vetrom ostro zľava. Ako meníme kurz na sever, chytáme zaďák, v priemere 25 uzlov. Nasadzujem windpilota a už to frčí samé.

K večeru sa uväzujeme v maríne Mallaig, ako ukazuje mapka na začiatku článku.

Pár míľ pred príchodom volám do maríny. Po tradičných otázkach, aká je dĺžka lode, ponor, kedy prídeme, je nám povedané, aby sme sa uviazali, kde chceme, v maríne už nikto nebude.

Prístav je naozaj rušný. Hemží sa to tu rybárskymi loďami, doslova od výmyslu sveta. Ale aj krásnymi plachetnicami, ktoré, keby sa premenili na ľudí, boli by to krásne dámy v zrelom veku, ktoré majú nejednu búrku za sebou a v každej dokázali odolávať vonkajším tlakom živlov, ktorým boli vystavené. Aby sa jeden za tým neobzeral…

Ráno, 28. január, pohľad na predpoveď počasia, a po porade s posádkou, padá rozhodnutie, že končíme. Orkneje dáme až na budúci rok, veď neutečú. Hore sa striedajú vetry rôznych smerov a sily, väčšinou vyššie na škále stupnice. K tomu vlny, cez dva a pol metra, ako čítame. Dosť na to, aby sme sa začali báť a zvíťazil v nás pud sebazáchovy. Veď to, že sa bojím nikomu nepoviem, iba dievčatám v účtárni.

Pri prechádzke ranným mestečkom míňame benzínku. Vidím naše plynové fľaše. Okamžite mažeme do lode, vyberáme tri prázdne trojkilovky. Do vozíka, čo sme si požičali v maríne pribaľujeme dva kanystre. Keď už tam budeme, vezmeme aj naftu.

No… Pani na pumpe nám vraví, že plynové fľaše nám nemôže vymeniť, sú od inej firmy. Kukám, očím, už len lupa mi chýba, rozdiel medzi našimi a tými na pumpe nevidím. Na predavačku sa obraciam s prosbou, či mi neukáže rozdiel. Nasleduje telefonát a za chvíľu prichádza chlapík a mení nám dve fľaše. Tretia je vraj iná, aj keď ja rozdiel stále nevidím. Ale aj tak sa cítim úspešne. Úspech zamŕza vo chvíli, keď sa dozviem, že nafty niet. Na stojane stojí “sold out”, vypredané. Nevadí, to čo máme, vydrží. Pri lodi stretávam susednú posádku, detto s vozíkom a kanystrami. Nemajú, vravím. Ale majú, znie odpoveď. Akurát nie na pumpe. Treba ísť do “chandlery”, obchodu s lodnými potrebami. Tam zaplatíme, oni majú neďaleko stojan a načapujú nám. Napokon sme všetko s úspechom dostali domov, na loď.

Majú tu krásnu osobnú vlakovú súpravu. Tú ozajstnú parnú lokomotívu, ktorú sme v Kaledónskom kanáli počuli, som teraz mohol obdivovať. Nádherná dáma v zrelom veku, v trochu inom prevedení. No neobzri sa.