O šiestej ráno, 3. októbrový deň, ma budí starecká potreba a vyháňa ma von. Idúc späť do lode štartujem generátor a ohrievač. Lepšie sa pripravuje na deň v teple. Kým cvičím, Peťo sa pomaly budí. Kávička, posledný kus makovníka z domu a ideme do práce. Štartujem motor a vypínam generátor. Ideme odkotviť, poriadok na palube urobíme po ceste. Ako vyťahujem kotvu, počujem z brehu krik. Rozhorčený rybár na nás vykrikuje a divoko rozhadzuje rukami. Počuť ho je výborne, ale nerozumiem ani slovo.

Voľný preklad by bol asi takýto: „Chlapci zlatí, ako dobre, že už idete, plašíte mi ryby a hučal mi váš generátor do tichého rána. Prajem vám krásnu plavbu!”. V Dunajskej knihe mudrcov som čítal, že maďarčinu je ťažké sa naučiť už len preto, že má najdlhšie slová zo všetkých svetových jazykov. Možno, že ten rybár k nám prehovoril iba jedným slovom. Ono tam asi bolo totiž aj čosi navyše, zdá sa mi, akoby som počul čosi ako „Idiot“…  Hlavne, že sme preč a chystám sa upratať logistické centrum okolo Peťa.

Dnes toho veľa v pláne nemáme, 18 kilometrov. O dve hodiny už má byť poriadny lejak, ide nám hlavne o zmenu miesta. O pol desiatej doobeda, už za silného dažďa, sme uviazaní na móle „Botel Stefania“ na kilometri 1562.

Pred nami je celý deň. Raňajkujeme, obliekame sa do nepremokavého a ideme nakupovať do mesta Dunaföldvár. Cestou obdivujem pahýľ stromu pri marínke.

Deň sme voľajako nepremrhali. Pracoval som na všelijakých tabuľkách, ktoré by nevznikli, keby som si ich nevymyslel, aby mi komplikovali život, Peter sa trápil s vytváraním svojej stránky či blogu, kde chce písať o titanskom zápase neohrozených hrdinov v ich nekonečnom zápase o nedosiahnuteľné. Zatiaľ sa mu veľmi nedarí, občas od neho počujem slovo, ktoré so šľachetným mužom nemá nič spoločné. Ani sa nenazdáme a je večer. Ideme sa najesť do blízkej csárdy a ukladáme sa na spánok.

Ďalší deň ráno máme návštevu. Pepo Kadlčík bol na služobnej ceste v Rumunsku a po ceste naspäť sa u nás zastavil. Že ho počkáme, sme sa dohodli predchádzajúci deň. Okamžite využívame jeho prítomnosť a po zvítaní sa Peťo k nemu sadá s dvoma prázdnymi bandaskami. Opäť máme plný stav PHM, Pepo ide vykonať inšpekciu čistoty lode a uloženia šatstva do komínkov. Kontrola prebehla k spokojnosti, pijeme kávičku a kecáme. Zisťujem, že zvlhol zapaľovač, nehádže to iskru. Máme zabalený náhradný, ale skúšam zápalky, ktoré sú na lodi hádam aj dve desaťročia, vyrobené vo Švédsku. A funguje to. 

Bolo by o čom ešte rozprávať, ale mňa už žerú mrle. Chcem vyraziť, dnes chceme urobiť cez 80 kilometrov. Je pol jedenástej, ešte trochu mrholí, ale predpoveď nám dáva nádej na zlepšenie už na obed. Správca maríny nám robí spoločnú fotku, Pepo nás odráža a sme opäť na vode.

O šiestej večer, na kilometri 1478 pri meste Baja, vyhadzujeme kotvu pri pravom brehu Dunaja, v akomsi zátiší, za odstavenými, zakotvenými nákladnými člnmi.

Našu polohu posielame cez „Yellow Brick“. Je to Iridium, ktorý zverejní našu polohu na Google Maps. Robíme to od začiatku plavby, vlastne som zabudol zverejniť link, na ktorom sa dá sledovať náš progres.

civetta2 – YBlog – YB Tracking

Pre ilustráciu dávam pár fotiek.

Bohatá večera spočíva na topininkách s cesnakom, maslom a syrom. Ozajstná romantika…

5. október je naším posledným dňom v Maďarsku. O siedmej dvíhame kotvu, máme to necelé tri hodiny do Mohácsu, kde sa chceme odhlásiť z Európskej Únie. Snažím sa dovolať mobilom a vysielačkou na číslo colnice uvedené v sprievodcovi, ale je to márne.

No nič. Pristávame pri budove polície a colnice natvrdo, bez ohlásenia.

Na recepcii sa nás ujíma dáma, ktorá nás sprevádza celou procedúrou. Vie plynule po anglicky, paráda. Tlačivo o našom odchode, ktoré vyplnila za nás, postupne podpisuje hygienik, lebo nemáme žiadny vírus, colník, lebo nemáme zbrane a zvieratá, úrad pre katastrofu, lebo neprevážame nebezpečné látky a nakoniec policajt, lebo na nás v počítači nič nenašli. Celé to trvalo takmer hodinu a pol, pričom tú polhodinu sme čakali pred dverami onoho policajta. Neviem, či skúšal našu trpezlivosť alebo mal s nami toľko roboty, ale my sme odolali. Nová budova polície a hraničnej stráže na mňa pôsobila dojmom, ako keď som si pred štyridsiatimi rokmi vybavoval vycestovaciu doložku na západ. Pochmúrne. Kto kedysi, v minulom tisíročí, strávil nejaký čas na oddelení pasov a víz, vie, o čom hovorím. Kto to nezažil, radšej nech nezažije. A asi sú tam všetci tuhí fajčiari.

Z kilometra 1548, z miesta legendárnej bitky pri Moháči, máme 15 kilometrov na hranicu Srbska, Maďarska a Chorvátska.

Míňame srbskú colnicu pri meste Bezdan. V knihe mudrcov sa píše, že sa dá prihlásiť do Srbska aj v maríne Apatin, na kilometri 1402. Telefón do maríny, čakajú nás. Onedlho sa uväzujeme pozdĺžne na móle v pitoresknej marínke Apatin.

Darí sa mi všetko vybaviť v chorvátčine. Manažér maríny mi ukazuje neďalekú budovu polície, kde sa ideme prihlásiť. V budove polície je atmosféra uvoľnená, sme vybavení za 15 minút a to máme pocit ležérneho tempa. Aj keď asi aj tu sú všetci tuhí fajčiari. Hotovo, sme v Srbsku.

Ostaneme tu dve noci. Chceme si porozťahovať svaly, ja behom a bicyklom, Peter to druhé. A od pondelka má byť slniečko a teplo. Bude sa inak plávať…

Ideme do mesta, po dvoch kilometroch sme v Lidli. Mesto Apatin by potrebovalo trochu vynoviť, pripomína to ulice starej Bratislavy koncom 90. rokov. Máme ale, čo sme chceli, večera je opäť kráľovská.

Dnes, 6. októbra 2024, keď píšem tento článok, som si bol ráno zabehať. Beh super, aj keď ma naháňali dvaja psí dorastenci. Okolie trochu svojské, ale poriadok, iba občas nejaká tá plastová fľaša na trávniku.

Všetkých okolo zdravím, všetci zdravia mňa. Ľudia tu žijú v mieri.