Všetko krásne raz skončí. Tri nádherné dni na Limnose nie sú výnimkou. Atmosféra gréckych ostrovov je jedinečná. No… ale mňa už aj tak mrle žerú. Stačilo, treba sa posunúť. Vlastne musíme, ak chceme stihnúť posledný deň, kedy je prieplav v Korinte otvorený. V piatok, prvý novembrový deň, krátko po východe slnka, dvíhame kotvu a naberáme kurz na juh.

Do Korintu to máme 205 míľ. Pri odhade 110 míľ za deň očakávame príchod v noci zo soboty na nedeľu.

To je akurát, aby sme stihli posledný deň, kedy je prieplav otvorený. Nie sme jediní, kto má do Korintu namierené. Blíži sa aj Lubo Šoltís na mojej Toyote so svojím bicyklom. Pripojí sa k nám na zvyšok plavby, formou technického dozoru, sprievodu, proviantného vozidla. A chceme si spolu zabicyklovať. Lubo to nemá jednoduché. V stredu sa vrátil z lode v Chorvátsku, vo štvrtok, v Trenčíne, bol jeden deň nenahraditeľnou osobou vo svojej firme a v piatok ráno sadal do auta. V Bratislave vymenil svojich 200 dostihových koní za mojich 130 ťažných a tiež nabral kurz na juh. Čaká ho 1900 kilometrov do Korintu, kde sa plánujeme v nedeľu 3. novembra stretnúť.

Máme ale stále piatok. Očakávam dosť vlnité more, do večera má fúkať do 25 uzlov. Aj keď to bude do chrbta, asi nás pohúpe. Kým sme v relatívnom zákryte ostrova Limnos, mením mucholapku. Tá stará svoju funkciu splnila. Blanokrídleho hmyzu je tu neúrekom.

Ešte predtým som sa oholil.

Je slnečno, ale chladný severný vietor nám namiesto tepla prináša vlny. Ale aj krásny západ slnka.

06

Noc nám dáva zabrať. Vietor ok, smer výborný, ale vlny sú strmé a ich frekvencia je 4 sekundy. Normál v Stredozemnom mori je 7 sekúnd. Na tú vlnovú dĺžku sú vlny strmé a je to cítiť. Loď sa nakláňa zo strany na stranu, občas tá amplitúda stojí za to. No a cikanie stojí za to tiež. Skúste zo seba dostať nejakú tú šťavu, keď raz napínate pravé stehno, potom ľavé lýtko, napínate tehličky na svalnatom bruchu a k tomu asi aj čosi škaredé zabrblete. A na to, aby ste nespadli, máte iba jednu ruku, ktorou sa môžete držať. Kým sa proces úspešne ukončí, nejaká tá míľa veru aj prejde. Ale loď frčí, všetka úcta. Robíme 5 až 6 uzlov. Predná plachta je do polovice zrefovaná, pri tých náklonoch stále drží tvar, nakoľko je tenká a ľahká. Peter sa necíti celkom dobre, morská choroba sa hlási. Na stupnici od jeden do desať je na štvorke, ako hovorí. Ale to mu nebráni byť vonku na palube od polnoci do šiestej rána. Tak to klobúk dolu. Uťahujem si z neho, on aspoň vie, čo môže od morskej choroby čakať, už ho nezaskočí.

Nadránom, ešte za tmy, pod Aténami sme sa museli dosť intenzívne vyhýbať tankeru, čo nás predbiehal. Sprvu to vyzeralo, že nás minie pol míle, ako nás upozornil alarm AIS. Čím bol ale bližšie, stále viac to vyzeralo na tesnotku. Na tie sme síce zvyknutí z európskych veľtokov, vieme, že stačí byť dvadsať metrov vedľa a sací účinok obrovských propelerov nákladnej lode nás minie. No fajn… ale na mori, tristometrová loď, vlny a plachty, to nám veru na chuti zvádzať tesnotky nepridá. Uhli sme výrazne doľava, aj za cenu, že plachta sa prevrátila. Tanker išiel určite na autopilota, my AIS vysielač nemáme, sme malí, asi nás nevideli, aj keď sme predpísane svietili. Loď prešla tesne vedľa, opäť dýchame normálne.

Ešte jedna udalosť sa o pár hodín skôr, pri západe slnka, udiala. Vysielačka je stále zapnutá, počúvame rôzne konverzácie medzi loďami a kontrolou lodnej dopravy. Nevynecháme ani oznam jednej lode, že na polohe takej a takej zemepisnej šírky a dĺžky je plachetnica v problémoch. Prekvapene zisťujem, že udaná poloha je naša. Pravdepodobnosť, že v tomto ročnom období, v týchto podmienkach je okrem nás ešte niekto, je nulová, čo potvrdí aj vizuálna kontrola z kokpitu. Vylučovacou metódou sme teda stanovili, že sa asi jedná o nás. Volám rádio Olympia, čo je dispečing lodnej dopravy a ubezpečujem styčného dôstojníka, že sme v poriadku, na plachtách, a plavbu si užívame. Takto krásne som s posledným tvrdením zaklamal. Ale pohľad z nákladnej lode na nás musel byť zaujímavý…

V sobotu ráno vchádzame do Aténskej zátoky. Vlny ustávajú, šliapeme na motor. Zrazu je krásna rovina, slniečko svieti, Petrovi je hneď lepšie. Po heroickom výkone, kedy držal službu v noci šesť hodín, si ide zarozmýšľať na pelech. Ja si suším pyžamo na prádelnej šnúre, ktorou je pre tentokrát pína.

Rovina na vode evokuje hlad a varím špagety. Dal som si hneď dve porcie, Peter iba jednu, ale veľmi mu nesadla…

To už máme západ slnka a o druhej ráno, v nedeľu 3. novembra 2024, kotvíme vedľa vstupu do Korintského prieplavu.

Lubko je už tiež na mieste, na parkovisku pri kontrolnej veži, spí v aute. Ukladáme sa aj my. Budík máme na siedmu, päť hodín spánku musí stačiť. Doobeda má totiž začať fúkať sever, 20 uzlov. Dovtedy by som chcel mať prejdený prieplav a loď mať uviazanú v prístave Korint, v Patrazskom zálive. Kým Lubo fotí ranné fotky,

my voláme kanál 11 a dostávame povolenie uviazať sa pri vstupe do kanála. Zvítanie sa, poplatok 111 eur na recepcii za prechod kanála, ranná kávička s mandľami v čokoláde a škorici.

Máme zelenú a prechádzame 7 kilometrov dlhým kanálom Korint, ktorý nám skráti cestu o 250 míľ, nakoľko nemusíme plávať okolo Peloponézskeho polostrova.

Ešte než začal severák skutočne duť, o ďalšiu míľu sme sa uviazali v prístave Korint a ideme na zmrzlinu.

Lubo doniesol hotové zaváraninové produkty, v nedeľu 3. novembra 2024 večeriame segedínky guláš.