Po noci strávenej na bójke v „Nova Scotia Yacht Squadron Marina“, ráno 24. júna čakáme na vstupnú kontrolu do Kanady. Hneď po priviazaní sa k bójke sme kontaktovali cez telefón imigračný úrad, číslo sme si našli v sprievodcovi. Ono tie „knihy mudrcov“ sú veľkou pomocou. Našli sme v nej aj mailovú adresu, kam som poslal všetky údaje o posádke a predpokladaný čas príchodu. Po skúsenostiach s príchodom do USA sa chcem chrániť všetkými možnými cestami. Došla mi aj automatická odpoveď, že mail našiel adresáta. Odpoveď nepotrebujeme, máme dôkaz, že sme dali o našom príchode vedieť.

Všetky tieto opatrenia sa ukázali ako zbytočné. Dáme, ktorú sme skoro ráno, vlastne ešte v noci, zjavne zobudili, sme nadiktovali všetky údaje, ktoré máme uvedené v liste posádky, plus môj mobil. Zabralo to dosť veľa času, veď je nás päť. Rozhovor sa skončil upozornením, že kým nepríde kontrola, nesmieme opustiť loď.

Ešte sme ani poriadne nevstali a už mi vyzváňa mobil. Máme sa uviazať na móle, aby kontrola mohla vstúpiť na palubu. Aha… páni prišli autom, nie člnom ako naposledy, keď sme sem prišli s Ralfom. Návšteva dvoch imigračných úradníkov prebehla mimoriadne korektne. Máme Yellow Brick, doklad o odhlásení sa z USA, o pol hodinu neskôr sme voľní. Na tomto mieste sa posádka mení, Braňo so Zuzkou odchádzajú a príde Ivan Murín. Ale ešte dva dni nie.

V Halifaxe je čo robiť. Každé ráno si s Mišom vymieňame bicykel. Kým sa kolobeh biku ukončí, je už deväť hodín. Raňajky a hybaj do mesta. To je trochu od ruky, problém rieši Uber. Prvá cesta vedie do námorného múzea. Je tu mnoho expozícií, množstvo príbehov a histórie. Veď sme tu strávili cez tri hodiny. Krásne modely lodí, tu ma zaujala „Victory“ admirála Horatia Nelsona, na ktorej umrel, keď zvíťazil v bitke pri Trafalgare v roku 1805. To bola naozaj mohutná vojnová loď s pláštom hrúbky meter. Na postavenie takej lode bolo treba vyrúbať 3000 dubových stromov.

Alebo na kolene vyrobené člnky na lov tuniakov s nožným pohonom,

navigačné svetlá, sextanty a rôzne expozície z výroby lodí.

V múzeu je aj sekcia o Titaniku, nakoľko sem prišli lode so zachránenými cestujúcimi, ako aj s obeťami, ktoré oceán vydal. Tí sú tu pochovaní.

Zuzka s Braňom odišli a vystriedal ich Ivan Murín z Trnavy. Doniesol darčeky z domova…

Neváhal a hneď sa pustil do nejakých opráv na lodi.

Jeden bežec z hlavnej plachty sa zlomil. Museli sme otvoriť drážku, vypustiť pár bežcov či vozíkov, kým sme sa nedostali k jadru problému. Odskrutkovanie, nasadenie nového, ktorý bol v zásobe. Uzavretie drážky na sťažni a je hotovo. Ďalšie dva dni sme pokračovali v striedaní bicykla a vo výletoch do mesta. Občas to bolo aj v rušnej premávke na chodníku, ale boli aj pekné chodníčky, kde sme sa museli vyhýbať ďalším užívateľom chodníka.

Zvyšok dvoch dní sme strávili na promenáde mesta Halifax, jedli miestne dobroty a nevynechali miestnu atrakciu, obojživelný autobus po najzaujímavejších miestach Halifaxu.

Nadchádza čas odchodu. Potichu ďakujeme správcovi móla, ktorý nám za cenu bójky poskytol servis a pohodlie na móle. Pravda, elektrinu sme si museli spravovať sami, oni tu majú všade 110 voltov, na rozdiel od New Yorku. Tam bolo 110 aj 220 voltov. Keď sme pri tom mieste na móle, deň po príchode sa vedľa uviazal na gumáku starší manželský pár a hneď sa do nás pustili. Chlap bol spravodlivo rozhorčený, vraj je to jeho miesto a ročne za neho platí 3000 dolárov. Kto nám to dovolil? Vravíme, že správca doku. Chcú vedieť jeho meno. Čo ja viem? Nie je moja povinnosť pamätať si meno správcu doku, ktorý nám ukázal, kde sa máme uviazať.

Ďalšie ráno sa rozprávame so správcom. Ospravedlňuje sa, už mal za sebou telefonát. Vysvetlil im, že pokiaľ nie sú oni v maríne a vie sa aj dokedy nie, má právo miesto krátkodobo použiť. Deň pred odchodom starší pár opäť parkuje vedľa nás. Idú do miestneho klubu, mlčky kráčajú okolo nás. Dostávam nápad. Volám na nich, Peťo vyťahuje slovenskú vlajku a ja im ju dávam so slovami vďaky. Vravím, že vďaka nim sme v najväčšom bezpečí od začiatku našej plavby, ktorej body vymenujem. Chlapík sa usmieva, hnev pominul. Pochádza zo St. John’s, kam smerujeme. Odporúča vidieť „George Street“, miestnu atrakciu. Poznám, vravím. Bol som tam pred šiestimi rokmi. Pub vedľa pubu, všade znamenité jedlo, živá hudba, fantastická atmosféra. Chlapík sa lúči, praje nám šťastnú cestu a odchádza s pocitom, že tí Slováci sú celkom fajn. Teda aspoň dúfam.

28. júna 2025 ráno sa odväzujeme a o hodinku už nevidieť Halifax. Plavíme sa popri brehu, predsa len ale trochu ďalej, v línii hĺbky sto metrov. Náš cieľ sa trochu zmenil, vďaka odporúčaniu miestnych. Na severe Novej Scotie máme ísť vnútrozemím, v prirodzenom morskom jazere, do mestečka Baddeck. Horúčavy v Halifaxe vystriedala studená realita nízkeho tlaku a studeného oceánu.

Plavba ale nádherná, okrem dvoch hodín sme všetko preplachtili a k slovu sa na tri hodinky dostal aj genaker z Trintelly.

Navigačné bóje v plavebných dráhach dávajú zvukové signály. Ale iba z jednej strany, umožňuje to plavidlu orientovať sa aj v hmle. Ešteže máme elektronické mapy, pohľad na zvukové bóje nás vracia do minulosti, ako táto v múzeu.

Keď plávame popri ďalšej, vydáva hlboký prerušovaný tón.

21a

Keď klesá bója s vlnou dole, vzduch ide cez sirénu, keď stúpa s vlnou, odmlčí sa. Jednoduché a účinné. Po 154 míľach prichádzame 29. júna na kotvište v zátoke St. Peter’s Bay (žltá šípka).

Posledný júnový deň sa budíme do hmlistého, vlhkého, ale prekrásneho rána. Ráno pokračujeme ďalej na sever, do slaného jazera. Je tu vybudovaná plavebná komora St. Peter’s Lock, ktorá uľahčuje život a umožňuje pohodlný vstup, chráni pred silnými prílivovými prúdmi.

Počkáme do desiatej, kým sa hmla zdvihne, dnes máme urobiť iba 28 míľ. Volám na kanáli 10 obsluhu komory, že o pol hodinku sme tam. Vľúdny ženský hlas vraví, že na nás čaká. Dvíhame kotvu a ideme míľu do komory.

Obsluha milá, pani nás prosí, aby sme šírili ich dobré meno, budeme. Komora je o chvíľu otvorená, ale ešte musíme čakať, kým pani prejde pešo k neďalekému mostu, neotočí ho a nedá nám pokyn plávať.

Most sa za nami okamžite zatvára a začína päťmíľový slalom medzi bójkami. (Žltá šípka je naše kotvište z rána.)

Za ďalších desať míľ nás čaká dlhodobo otvorený nefunkčný železničný most, hneď za ním cestný, ktorý nám na požiadanie ochotne obsluha mosta dvíha.

Poobede kotvíme pri mestečku Baddeck, turistickej mekke. Zostaneme tu tri – štyri dni v závislosti od počasia. Potom sa pohneme ďalej na sever (žltá línia).

Urobili sme dobre, že sme počúvali odporúčania miestnych. Je tu nádherne, akoby na jazere, ale v slanej vode. 1. júl je v Kanade sviatok, výročie založenia štátu. Je tu živo, prebieha miestny beh, ľudia sú oblečení v národných farbách Kanady. A nielen ľudia. No a večer bol ohňostroj na ostrove naproti. Mali sme vynikajúci výhľad. Chúďatká veveričky…

A tie bicykle. Nádhera. V prírode alebo doslova v džungli, popri víkendových chatkách. Cez mosty, takmer žiadna doprava. Ráno som vyrážal prvý, okolo siedmej. Vystriedal ma Mišo, dáva dlhšie trasy.

Bola aj záchranná akcia. Chlapcovi na gumáku vynechal motor a zavialo ho na blízke skaly. Išli sme okolo, ja s Ivanom sme vystúpili a Mišo odtiahol mladého k materskej lodi. Mamička na paddleboarde sa dopravila sama.

Svoj život tu žil a aj dožil vynálezca telefónu a mnohých ďalších vynálezov, rodený Škót, Alexander Graham Bell. Nevynechali sme múzeum, okrem iných zaujímavostí sme si kukli vývoj telefónov až po mobily.

Večer 3. júla sme odkotvili a presunuli sa o sedem míľ ďalej, aby sme mali bližšie k úžine, kde budeme ďalší deň skoro ráno, aby sme využili prúdy.

53 54 55 52