23. Mystic – Veľrybárske múzeum

Je ráno 16. júla 2025, sme v severnom Atlantiku, na hranici Golfského prúdu. Zo St. John’s sme preplávali 400 míľ, až na pár hodín všetko na motore. Dnes máme juhovýchod, plávame ostro proti 20-uzlovému vetru na východ. Má sa to zmeniť za pár hodín, vietor pôjde zo severovýchodu. Peťo je hore v kokpite, Miro a Ivan dospávajú nočnú službu. Sedím za počítačom, teraz je ten správny čas napísať o rybárskej dedine Mystic v Connecticute a rovnomennom múzeu, kde sme boli 15. júna, pred mesiacom. Na azorský ostrov Faial zostáva 830 míľ, dosť času na písanie.

Pred vstupom do múzea, ktoré je vlastne celé rybárske mestečko, je pozoruhodné plavidlo.

Volá sa Tango a v roku 1992 Dwight Collins na ňom prebicykloval Atlantický oceán, zo St. John’s, Newfoundland, do Plymouthu v Anglicku. 2250 míľ, trip trval 40 dní v búrkach, ktorých množstvo už nevedel spočítať a v meniacich sa prúdoch. Dwight Collins počas plavby schudol 15 kíl. No… máme to pekný začiatok…

Dojmy z výstavy rozdelím na tri časti:

Lovenie veľrýb
Zázemie
Výroba lán

Dalo by sa napísať viac, hlavne o zázemí a logistike, ale to by bolo už na mňa veľa.

Lovenie veľrýb

Za pokladňami vchádzame do haly, kde je množstvo fotiek a videí z harpúnovania a zabíjania veľryby, taktiež čln s výzbrojou a výstrojom.

Priznám sa, nepozerám sa na to veľmi nadšene, ale vtedy bol veľrybí tuk žiadaným produktom. Kúrilo a svietilo sa ním, vyrábali sa z neho liečivé masti a čojaviemčoešte. Veľrybárstvo živilo obrovské množstvo ľudí a bola to súčasť rozvoja, kým neprišlo niečo iné, lepšie, napríklad ropa. Pozerám sa na vystavené rôzne typy harpún a maketu veľrybárskej lode „Charles W. Morgan“.

Vonku sa pozeráme na originál.

Aby som nezabudol. Tak ako pred šiestimi rokmi, aj teraz je tu s nami Geoffrey a Giannina Palmer z Connecticutu v USA, ktorí po oboplávaní sveta ostali v Stredomorí a v Chorvátsku desaťročie. Tam spoznali Marka a Gudrun z Newton Ferrers pri Plymouthe, ktorí ma Američanom predstavili. Boli s nami dva dni, pokecali sme nielen o jachtingu, ale témou bolo aj naše „vrelé“ privítanie od Coast Guard pred New Yorkom. Američania boli sklamaní a zdesení prístupom orgánov moci k nám. Pravda, nedávno som na YouTube kukal video CNN o plachetnici, ktorej posádka, keď spozorovala blížiace sa člny Coast Guard, zapálila loď a pokúsila sa utiecť na motorovom člne. Pochytali ich a aj loď plnú drog sa podarilo uhasiť. No… nemajú to jednoduché, ale predsa… až takí aktívni byť nemuseli. Nebolo to ani pekné, ani slušné.

Na loď je možné vstúpiť, obdivujem palubu a detaily.

Môjmu oku sa nevyhne ani kormidlo, ktoré je súčasne aj pína, a systém lán, vďaka ktorému to bezchybne fungovalo. Aké jednoduché. Jediné náhradné diely sú kladky a laná.

Vpredu obdivujem kotevnú vinšňu…

Do podpalubia vchádzam cez kuchyňu a hneď vedľa je kajuta kapitána, aby to k zdroju nemal ďaleko. Jeho kajuta má aj vlastný záchod, tiež aby to nemal ďaleko.

Stále pohodlné, aj keď menšie to majú dôstojníci.

Kuchár, bocman a nižší velitelia sa už museli trochu stlačiť…

A stiesnená, navyše vpredu, kde to húpe najviac, bola ostatná posádka.

Nižšie, v podpalubí, boli zásoby a v sudoch veľrybí tuk.

Keď sme pri tých sudoch s veľrybím tukom, dostávam sa k procesu spracovania. Vrstva tuku, ktorý slúžil ako „zateplenie“ veľryby, sa odrezávala od tela v dlhej špirále, postupne, ako sa veľryba otáčala. Tuk bol zdvihnutý na palubu.

Tuk bol spustený do podpalubia, kde sa rezal na kusy 4 × 6 stôp, cca 1,3 × 2 metre.

Tie sa narezali na menšie kusy, takzvané knihy, lebo ich tvar to pripomínal.

Topenie sa dialo nepretržite, kúrilo sa získaným tukom, kým proces nebol ukončený a tuk uložený v sudoch.

Pohľad na nástroje používané pri práci…

Takto naložená loď sa vrátila do prístavu.

Ešte pohľad z paluby na okolie a pohli sme sa ďalej do rybárskej dediny.

Zázemie

Veľrybárska dedina Mystic poskytovala lodiam okrem prístavu kompletné služby.

Začíname od kancelárie šéfa prístavu k imigračnému agentovi, predajcovi lístkov na pasažierske lode a obchodníkovi s tovarom.

Pokračujeme k remeslám. Začíname pri výrobe sudov.

Pri každom remesle má múzeum niekoho, kto vysvetľuje proces výroby. Keď viete reč, veľmi zaujímavé. Aby boli drevené sudy sudmi, potrebujú medené obruče, ktoré odolajú náročným podmienkam.

Sme pri lanoví, vlastne pri vozíkoch na plachtu. Teda dnes sa to takto volá. Hlavná plachta je uchytená v drážke sťažňa vozíkmi s kolieskami, ktoré zabezpečujú hladký chod pri dvíhaní a spúšťaní plachty.

Kedysi to boli drevené obruče okolo sťažňa, ktoré plnili túto funkciu. A tie musel niekto vyrobiť.

Odtiaľ nie je ďaleko do kováčskej dielne. Prácu v nej opisuje pamätník starých čias. Pracuje s dúchadlom a svojím rozprávaním zaujal aj deti.

Mestečko malo aj svoju tlačiareň a vydávalo noviny.

Ako by mohol chýbať „Ship Chandlery“, obchod s lodnými potrebami.

Alebo potraviny, či lekáreň…

Neuveriteľné, námorníci mali aj svoju čitáreň, kde sa mohli vzdelávať.

Veď aj baník alebo mäsiar prišiel večer z práce domov, vytiahol z knižnice Ovídia a začal čítať (veta od Lasicu a Satinského). V tej dobe totiž ženy urputne bojovali proti nepriateľovi mužov, rodiny, šťastia a prosperity – alkoholu. V dome, kde sa stretávali, pili čaj, snažili sa k tomu nápoju dostať svoje polovičky a prečítať im, čo je alkohol…

Bol to samozrejme márny boj. Ony netušili, že skutočné šťastie má úplne iné hodnoty, ku ktorým vedú úplne odlišné cesty… V mestečku je dokonca aj kyvadlová doprava pre tých, ktorí už nevládali chodiť. Ja som sa nezviezol, bolo stále plno a miesta na státie nemali.

Stojím pred poslednou budovou dnešnej návštevy, výrobňou lán. A to ma tak veľmi zaujalo, že tomu chcem venovať nasledujúci text a obrázky.

Výroba lán

Vchádzam do dlhej, drevenej budovy, vidím mnoho kotúčov a lán. Smerujem k informačným tabuliam a študujem.

Spoločnosť „Plymouth Cordage Company“ bola založená v roku 1824. Pôvodná budova bola dlhá 300 metrov, dvakrát viac ako tá, v ktorej sa teraz nachádzam. To umožňovalo vyrábať laná dĺžky 200 metrov, čo bola vtedajšia štandardná dĺžka.

Preklad nerobím celý, kto sa chce dozvedieť viac, nech si to preloží alebo vygúgli. Určite je to zaujímavé čítanie. Nie som v téme priadzí a vlákien odborník, moja mama hodne štrikovala, ja som jej držal vlákno, ktoré ona motala do klbka. Z toho potom štrikovala a to je moja jediná skúsenosť s touto činnosťou. Poprosím o toleranciu, ak som čosi zle pomenoval. Laná sa vyrábali z konopných vlákien. Kroky boli nasledovné:

Vlákna sa spriadli spolu a vytvorili priadzu. Plietlo sa zľava doprava.

Niekoľko priadzí bolo stočených spolu, aby sa sformoval povrazec. Spriadalo sa opačne, sprava doľava.
Povrazce, väčšinou 3, ale niekedy 4 a 6, sa spriadli spolu a bolo z toho lano. Smer spriadania je vždy opačný ako povrazec. To bránilo, aby sa lano rozmotávalo.