Niekedy počujem, ako je nám oceánskym jachtárom dobre. Vytiahneme si plachty a s vetrom si užívame závideniahodný, bezstarostný život. Nesťažujem sa, veď som si to sám vybral a vybral som si dobre. V tejto časti sa pokúsim priblížiť inú stránku oceánskeho jachtingu, bez ktorej by samotný pohyb na vode nemohol existovať. Je to neskutočne široký záber činností a prác, náročná, ale zaujímavá logistika, ktorá je obrovskou výzvou sama osebe. Tak poďme na to…

Po príchode z atlantickej plavby som sa tešil z niekoľkotýždňového pobytu doma. Ako to už ale vždy býva, ubehlo to. 23. októbra máme s Peťom Kincelom do plafónu nabalené auto.

Ono toho nebolo málo. V aute je naložená osmička reťaz, 80 metrov. To samotné váži 270 kíl, k tomu dve plachty, opravený kotevný vrátok, jedlo, nápoje, štyri batohy, ktoré vezieme pre tých, čo za nami priletia, aby mohli letieť naľahko.

Tritisíc kilometrov sme prešli za tri dni, spiac dvakrát v hoteli, kŕmiac sa stále domácou stravou.

Tretí deň cesty 25. októbra 2025 sa pozeráme na Gibraltársku skalu a ešte pred zotmením stojíme pred Civettou.

Ráno 26. októbra sa začína kolotoč. Je toho dosť, čo sa má spraviť, zoznam v mojom notese má tri strany. Najprv skontrolujeme motor a generátor, všetko ok. Nasleduje vysielačka, navigácia, svetlá na sťažni a púšťame sa do ozajstnej práce. Začíname hlavnou plachtou. Tá stará je zrelá na výmenu. Okrem poškodeného laminovania sa lámu aj vozíky, s ktorými je plachta uchytená v sťažni.

Tie funkčné si odkladám, predsa len, mať ich ako náhradné sa určite zíde.

Stará hlavná plachta končí v neďalekom kontajneri, je nepoužiteľná a neopraviteľná. Vyťahujeme repasovanú, prešitú, ktorá bola na plavbe okolo sveta. Po oprave už niekoľko rokov ležala v sklade a teraz sa dočkala návratu. V lodi mám ešte novú, nepoužitú hlavnú plachtu, novú búrkovú a repasovanú prednú plachtu.

Plachta je hore, nestihli sme vzpery, rozfúkalo sa. Tie sme osadili o niekoľko dní neskôr. My sa totiž neponáhľame, budeme v maríne Alcaidesa ešte niekoľko dní. Vyberáme z auta opravený kotevný vrátok a na naše prekvapenie sme ho rýchlo osadili a zapojili. Paráda, beží.

Zvyšok dňa zabíjame nosením vecí do lode a upratovaním. Sadáme do auta, vezieme a vyhadzujeme obaly z vecí, ktoré sme si doniesli, a starú hlavnú plachtu do neďalekého kontajnera. Cestou neodolám a fotím kŕmenie miestnych mačičiek.

To je už večer a ukladáme sa na spánok.

Veľký deň je 27. október. Dnes ide Civetta na suchý dok a Trintella do vody. Ráno sadám na bicykel a šliapem do kilometer vzdialeného suchého prístavu, kde je samostatná recepcia. Potvrdzujem a platím žeriav. Neďaleko odpočíva Trintella, nedá mi nepozdraviť ju.

Späť na loď, kávička, odväzujeme sa a mierime k bazénu žeriava. Civettu dvíhajú a ja využívam okamžik, kedy môžem mať po prvýkrát obe plachetnice na jednom zábere.

Civetta bude tri plné dni na suchu, čo je dostatok času na práce, ktoré potrebujeme urobiť. Ale… zase to ale… o dva dni má byť lejak a búrky. Je hodina pred poludním, Trintella ide do vody o tretej. Nestrácame čas a púšťame sa do práce. Lepíme pásku na vodorysku, Peťo škrabe trup, ja miesta, ktoré si to pýtajú, základnou farbou a dávam prvý náter antifoulingu, Peťo ho dokončuje.

Kým si žeriavnici prídu po Trintellu, Peťo dokončil prvý náter. Paráda, v to sme ani nedúfali.

Mal som obavy, či motor Trintelly nakopne, nakoniec po pár pokusoch naskočil. Presunuli sme sa do maríny na pre nás určené miesto, upratali sme vnútri lodičky, kde budeme štyri noci spať, kým je Civetta na zemi. Ešte trochu práce, prenášania vecí a s nádherným pohľadom na „Skalu“ sa ukladáme spať.

V utorok 28. októbra Peťo dokončil druhý náter antifoulingu. Ja som sa pustil do laminovania načatého predku lode.

Robím to prvýkrát a s výsledkom som spokojný. Bude sa to ešte brúsiť a prelepovať bielou páskou, ale zatiaľ fajn.

Kým Peťo natiera, púšťam sa do výmeny zinkovej anódy na propeleri. Pôvodná bola pod vodou vyše roka a je to na nej vidieť, najmä po demontáži propelera a rezača lán.

Zinkovú anódu treba pri použití rezača lán upraviť. Robím to na štyroch kusoch, ktoré mám, lepšie sa úprava skúša na suchu a nie pod vodou. Lebo k výmene nabudúce príde, keď bude loď vo vode. Anóda vľavo má vyvŕtaný otvor, vpravo ešte nie. Práve ten je dôležitý, aby rezač lán mohol byť osadený a plnil funkciu, keby sme chytili zblúdilé lano či nebodaj rybársku sieť. A také sa už pritrafilo.

Osadiť propeler, poistnú maticu, skrutku navrch a je hotovo.

Nasleduje výmena lanovia rôzneho druhu. Lubo Šoltís vybavil v Trenčíne kontakt na výrobcov lán. Nasledovali maily so žiadosťou o zľavu a odpoveď, že laná radi darujú. Touto cestou ďakujem spoločnostiam TIMM Slovakia, pánovi Slámovi, a Gleistein, pani Gavendovej, za veľkú podporu.

V sťažni meníme topinantu a výťah hlavnej plachty. Koniec starého lana zošijeme s novým a prelepíme páskou, aby spoj hladko prešiel kladkami a otvormi v sťažni. Podarilo sa.

Deň končí, opúšťame vynovenú Civettu a ideme sa uložiť na Trintellu. Výhľad na „Skalu” je impozantný, ale veští sľúbený obrat v počasí.

V stredu ráno neprší, teda zatiaľ. Využívame neplánovane získané hodiny, meníme reťaz. Pôvodnú „desinu“ darujem v miestnom obchode a naťahujeme „osminu“.

V zadnej kajute osádzame nové zrkadlo a triedime oblečenie, ktoré nebudeme potrebovať. Je to pekná kopa, hlavne zimné oblečenie. V trópoch, kam sa chystáme, toho toľko nebude treba.

To sa už púšťa dážď a my ledva stíhame len tak-tak prísť do Woka, čínskej reštaurácie, kde si naberáš zo samoobslužného bufetu rôzne dobroty, kým ťa nezastaví plný žalúdok.

V stredu večer prišiel Ivan Murín.

Bude sa s nami plaviť na Kanárske ostrovy. Ivan sa posledné dva týždne plavil v Stredozemnom mori na 22 metrov dlhej plachetnici ako člen posádky. Zážitky sa z neho len tak sypú, jeden sa mi nedá nespomenúť. Je to veľmi nepríjemná nehoda, ktorá napriek dôsledkom mala šťavnatú humornú dohru. Ako sa hovorí, smiech cez slzy. Loď bola uviazaná na mestskom móle, poriadne zabezpečená. Slnko svietilo, všetko vyzeralo ružovo. Kým neprišiel vietor, ani nie silný, možno 17 uzlov. Ten zdvihol vlny. Ani nie tak vlny, ale hladina na móle klesala a stúpala v rozsahu jedného metra. Stena betónového móla bola drsná, loď sa rozkolísala a trhalo laná a fendre. Pri rôznych manévroch a pokusoch zastabilizovať loď sa jednému členovi posádky dostal palec pod lano v okamihu, keď sa toto naplo. Loď o hmotnosti niekoľko desiatok ton, prudké napnutie lana, kedy z neho voda doslova vystrekla, to všetko sa neminulo účinkom. Rozdrvený palec, prvá pomoc, sanitka a nemocnica. A tu sa dostávame k pointe, kedy cez slzy prenikne trocha úsmevu.

Chlapíka sa na príjme pýtali, čo sa stalo. Keďže ten nevedel po taliansky, dal gúglu preložiť opis udalosti. „Uväzovacie lano mi privrelo palec k lodi a rozmliaždilo ho“. Keď sa na preklad pozrela doktorka, zdesene cúvla a pozrela chlapíkovi do lona. Tomu sa to nezdalo, spravil spätný preklad do slovenčiny a už sa pozeral do svojho lona aj on. Stálo tam: „Cicinou (voľný preklad) som si privrel palec o loď a ten sa rozmliaždil.“ No… Podľa posledných správ sa palec snáď podarí zachrániť. Držíme veľmi palce.

Štvrtok 30. október je posledný deň Civetty na suchu. Ivan obrúsil a prelepil opravený predok lode.

Ja s Peťom sme menili laná, ukladali mapy a sprievodcov na plavbu okolo sveta, zakrývali kokpit, prenášali jedlo a kopu iných drobností, ktoré sa pomerne ľahko škrtali zo zoznamu vecí, ktoré treba urobiť a ktoré zhltli kopu času. Ráno 31. októbra žeriavnici, s ktorými sme medzičasom kamoši, nadvihli loď, aby sme natreli časti, ku ktorým sa nedalo dostať. A potom už len šup do vody, zástavka na nabratie paliva a uviazanie lode na móle a výmena búrkovej plachty.

V ten deň prišiel Lubo Šoltís so ženou, synom a Zuzkou Karásovou, ktorá s nami popláva na Kanárske ostrovy. Prišla aj Violka s našou priateľkou Editkou. Odvezú auto späť do Bratislavy, cestou si urobia výlet po Španielsku.

Prvý novembrový deň si Violka, Editka, Zuzka a Ivo prešli peši Gibraltár od Heraklových stĺpov, cez opičí vrch, tunely z veľkého obliehania. V to ráno sa ale udiala ešte jedna vec. Zaparkovali sme Trintellu vedľa Civetty, zapózovali a tak došlo k prvému prepojeniu lodí na plavbe okolo sveta z Bratislavy do Bratislavy.

Aj keď na fotke je Violka a Peťo, nielen oni sa zaslúžili o tento záber. Vďaka patrí Lubovi Šoltísovi a určite Milošovi Trepáčovi, ktorý nás previedol Rýnom a uviedol do umenia plavby na riekach.

Lubova rodina odletela domov, Violka s Editkou odišli 2. novembra na ďaleký a dlhý výlet. Ostali sme piati, so mnou na palube bude Peťo Kincel, Zuzka Karásová, Lubo Šoltís a Ivo Murín. Zamkli a rozlúčili sme sa s Trintellou, ktorá tu ostane niekoľko mesiacov.

Samozrejme, máme obavy zo stretu s kosatkami, aj keď tie teraz vyčíňajú pri Lisabone. Nejaké kusy boli videné aj pri pobreží Maroka a jeden nikdy nevie. Ako sme si s tým poradili, napíšem nabudúce, ale my už vieme, ako to dopadlo. Sme v poriadku, 300 míľ od Gran Canarie, kde je náš prvý cieľ na tejto plavbe.