Atlantický oceán z Európy na západ plávam šiestykrát, ale ani raz som sa nezastavil na Kapverdských ostrovoch. A je to veľká škoda. Videli sme iba dva ostrovy, Sao Vicente a Santo Antao.

Ale stálo to za to. Na ostrovy by sa dalo v pohode priletieť, stráviť tu mesiac pri neuveriteľne nádhernej turistike v horách, v nadmorskej výške cez 1500 metrov. Vráťme sa ale na začiatok.

Po chaotickom pondelku 24. novembra, kedy sme sa s vetrom krútili niekoľko hodín a veru sme chvíľu plávali aj na sever, sme večer toho istého dňa opäť nabrali správny kurz. Nechcelo sa nám štartovať motor a ísť proti vlnám. Radšej sme prečkávali v meniacom sa vetre. V utorok večer, po siedmich dňoch a 900 míľach, sme stihli za svetla hodiť kotvu v dobre chránenom prístave Mindelo, na ostrove Sao Vicente.

Prespali sme na kotve a ráno po konzultácii s marínou sme sa presunuli na mólo, do maríny Mindelo. Uviazali sme sa v susedstve lodí, ktoré, tak ako my, zverili kormidlovanie Windpilotu.

Priamo v maríne je immigration office, kam sme museli prísť všetci piati a postaviť sa pred voľajaký snímač, ktorý nás začlenil do systému. Pre prihlásenie sa na prístavnej polícii sme šliapali asi kilometer do hlavného prístavu. Po dvoch hodinách bol proces ukončený, v krajine sme oficiálne. Začíname sa obzerať.

Deň sme preflákali, ja som stihol bicykel na pláž za letiskom na juhu ostrova.

Pri maríne je rušno, neustále nám niekto ponúka služby, čistenie lode, nákup či výlet. My si ideme svoje a kocháme sa rušným miestom.

V noci to nevyzerá inak, mestom vládne čulá zábava.

Fenomén stopovania lodí, ktorý sme pozorovali na Gran Canarii, tu taktiež prekvitá. Stopári majú dokonca svoju vitrínu plnú odkazov.

Tieto dve dievčatá z Francúzska hľadajú loď, čo by ich vzala do Brazílie. Pri odchode sme ich ešte raz videli, chystali sa na výlet na Santo Antao. Potom vraj budú v pokusoch nájsť loď do Brazílie pokračovať.

Takmer pri brehu bolo zakotvené takéto čudo.

Lámali sme si hlavu, ako tu funguje oplachtenie, ale k logickému záveru sme neprišli. Na lodi s francúzskou zástavou boli tri dievčatá a ukázalo sa, že sťažne, laná a siete sú vlastne manéž pre artistky. No paráda, čo všetko človek neuvidí.

Vo štvrtok 27. novembra sme vyrazili na susedný ostrov, Santo Antao. Síce po vode, ale nie naším plavidlom. Vzdialenosť 20 míľ sme prešli trajektom, v klimatizovanom priestore pre cestujúcich, snažiac sa čo najviac využiť mizernú wifinu. Zanedlho vystupujeme v prístave ostrova Santo Antao. Čaká nás už miestny sprievodca a nasadáme do pristavenej Toyoty.

Stúpame do nadmorskej výšky 1400 metrov nad morom a ocitáme sa v úplne inej krajine. Naša dnešná desaťkilometrová túra ide okolo krátera sopky, kde dodnes prekvitá poľnohospodárstvo.

Náš sprievodca Didi, na fotke vľavo, je potomkom Nemca a Rakúšanky, ktorí sa sem presťahovali a žijú tu dodnes. Didi sa tu narodil a vyrastal. Rozpráva nám, že s rodičmi chodili do krátera pestovať produkty. Svoju domovinu miluje a nemieni stadeto odísť do uponáhľanej civilizácie. Je miestnym sprievodcom a vyzerá spokojne.

Krajina je na trek ako stvorená. Veľké výškové rozdiely, fantastická panoráma, označené chodníky.

Keď zrovna nejdeme po turistickom chodníku, šliapeme alebo sa autom prevážame po ceste z dlažobných kociek.

Na ostrovoch, ako sme si všimli dnes a ja pri včerajšom bicykli, sú ich desiatky kilometrov. Postaviť to musela byť poriadna výzva. Didi nás informuje, že to stavali väzni a otroci. No páni, to sme vlastne tak trochu v histórii.

Trochu ďalej nachádzame stánok s občerstvením. Stoja tu aj ďalšie skupiny, dáma v stánku má o obrat postarané. Dokonca vyťahuje starý terminál, keď nemáme dosť „Escudos“ na zaplatenie.

Pokračujeme ďalej a ocitáme sa v ihličnatom poraste, akoby sme trekovali v Nízkych Tatrách.

Vidíme aj hrádze proti záplavám, keď je na ostrovoch obdobie dažďov.

Cesta naspäť bola v znamení niekoľkých zastávok s uchvacujúcimi výhľadmi, snahou zachytiť krajinu aj počas jazdy a… nepríjemne smrdiacich bŕzd.

Trochu nižšie fotíme a filmujeme každodenný život ostrovanov.

V piatok 28. novembra nakupujeme, odhlásili sme sa v prístave a nabrali vodu. Stihli sme dať prádlo na vypratie miestnej pani, ktorá chodí po móle a živí sa touto službou. Lubo kreslil skicu umiestnenia bezpečnostného vybavenia, ktorá musí byť na lodi pre plavbu s World Cruisingom a my sme sa snažili rozhýbať zaseknutý rollref búrkovej kosatky. Poloúspešne.

No a nevynechali sme večeru na rozlúčku.

V sobotu ráno sme sa odhlásili na imigračnom, nabrali palivo doplna a vyrazili na západ.

Na Kapverdoch sme strávili tri nádherné dni. Ostali by sme aj dlhšie, ale čaká nás 2100 míľ na Martinik a Lubo s Tomášom sa chcú vrátiť domov na Vianoce. Máme šťastie na vietor, predpoveď na nasledujúce dni vyzerá takto.

Vlastne tento je po dvoch dňoch plavby, kedy aj píšem tento článok. Biela a žltá bodka je naša momentálna poloha.