V týchto končinách si už veľmi nevyberieme. Nech kukáme na predpoveď ako len chceme, bude pekne, bude liať, a bude vietor, našťastie z toho správneho smeru. Už dávno nie sme v oblasti stabilného počasia a vetrov. Len čo sa vyskytne okno, nesmieme váhať. Hlavne, musíme počítať s väčšou pravdepodobnosťou zmeny počasia, ako inak, k horšiemu. Mám obrovský rešpekt, nielen pred počasím. Dnes ráno je opäť hmla,

cez deň má byť pekne a večer možno aj búrka. Sú to ale aj rybárske nástrahy číhajúce na nás. Včera som bicykloval okolo nich.

Ralf si ich z plavby na Celebrate spred dvoch rokov po Halifaxe nepamätá, ale na to sa nedá spoľahnúť. Po vyplávaní z prístavu pôjdeme čo najkratšou líniou do sto metrovej línie hĺbky. To by sme mali mať kľud. Ráno, 3 júna 2019 sme vstali, upevnili kanistre na ich nové miesto pri zábradlí. (foto som urobil dnes, po plavbe).

Tomuto spôsobu prepravy rezervného paliva som sa doteraz úspešne vyhýbal. Nedá sa však inak, musíme využívať priestor, ktorý máme čo najefektívnejšie. Do ušetreného priestoru sme dali plynovú bombu a nový generátor. Takto to vyzerá podo mnou, keď som za kormidlom.

Keby som mal hodnotiť túto trojdňovú etapu z Halifaxu, Nového Škótska do St. Lawrence na New Foundland z hľadiska vetra, tak to bolo výborné. Zhruba deň na motore na uhojdanom mori a dva dni plachtenia v zadobočnom vetre o sile 15 – 25 uzlov. Windpilot aj vodná elektráreň na jednotku. Prvý deň sme sa opäť museli spoľahnúť na radar a AIS, cez hmlu sme nič nevideli.

Žartovne vravím Ralfovi, že viditeľnosť je päťdesiat percentná. Dopredu nevidíme vôbec, dozadu síce tiež nie, ale stadiaľ nám nič nehrozí, to je akoby sme tam videli. Mali sme aj spolucestujúceho.

Večer vietor zoslabol z 20 na 12 uzlov. Loď sa na rozvlnenom mori nedala na plachte udržať, sťažeň lietal zo strany na stranu za sprievodného zvuku trepotajúcej sa plachty. Muselo to ísť dole a pokračovali sme na motore. Aj keď vonku je zima, vnútri máme 14°C. Vrabčeka som naposledy videl vonku schúleného do klbka. Bol zjavne vyčerpaný. Vyliezol som pre neho, že ho dám do tepla. Bohužiaľ, už bol mŕtvy. Mrzí ma to, malo ma to napadnúť skôr, možno by sa v teple kabíny spamätal. Nasledoval jednosekundový námornícky pohreb.

Máme poplach na radare. Nie je to ale loď, ale búrkové mraky ženúce sa na nás. Meníme kurz 90° doprava v snahe vyhnúť sa blížiacej sa oblohe osvetlenej bleskami. Sčasti sa nám to aj darí, ale trikrát do buchlo aj nad nami. Skoro som si naložil do nohavíc. Keď sa na to teraz pozerám, ono to asi až tak dramatické nebolo. Nebolo toho veľa a ani nie úplne nad nami. Ale keď sa také čosi deje pri plavbe aj ďaleko za horizontom, stáva sa zo mňa zarytý pesimista. Ráno je jasno, dvíha sa vietor a opäť plachtíme.

Máme sedem uzlov, sme tu jediní blázni. Okrem dvoch českých lodí, ktoré budú zanedlho tiež tadiaľto plávať. Miro Račan na Snow White, ktorého sme nechali v Halifaxe a Jirko Denk na Altego 2, ktorý je ešte v New Yorku. Ako som už písal, obidvaja plánujú Severozápadný prieplav. Rýchlo napredujeme a sme odmenení krásnym západom slnka.

Po hviezdnatej noci sa na ďalší deň zamračilo a rozpršalo sa. Večer sa dokonca dážď zmenil na sneženie. Ale nevadí. Síce sneží, je opäť hmla, ale valíme si to vo výbornom vetre sedem uzlova v kabíne máme útulno, 14 °C. Windpilot sa stará o navigáciu, akurát občas k nemu treba vybehnúť upraviť kurz.

Moja hriva na hlave ma už dlhšie hnevá. Mám síce strihací strojček a Ralf mi ponúka možnosť na ježka, alebo dohola. Čo keby som sa skúsil ostrihať sám? Vzal som nožnice, vyrazil do kúpeľne pred zrkadlo a po pár minútach som so sebou nadmieru spokojný.

Na to, že som sa strihal prvý krát v živote to dopadlo výborne. Dnes ráno, 6. Júna sme sa stále na plachtách priblížili k pobrežiu New Foundland.

Päť míľ od brehu vietor ustáva. Štartujeme motor, tesne pred pobrežím nevidíme nič. V sprievodcovi sa píše, že výborným orientačným bodom pri vstupe do prístavu je vysoký kopec nad vchodom do zátoky. No… to bude asi ten rovno hore pred nami…

Ešteže máme satelitnú navigáciu a elektronické mapy. Ralf umýva okná, aby sme lepšie videli a upozorňuje ma na bordel z môjho kaderníckeho salónu.

O chvíľu sme už uviazaní na móle v mestečku St. Lawrence, New Foundland. Spúšťa sa silný lejak.

Etapa mala 385 míľ, plávali sme tri dni. Na mapke je modrá línia dnešná etapa a červená je zostávajúcich 150 míľ do St. John´s, kam priletí Mišo Sabovčík so Sisou 15. Júna. Odtiaľ už poplávame cez Labradorské more do Grónska.

Kontrola utesnenia priesaku slanej vody bola nadmieru uspokojivá, máme sucho.

Ralf mi ukazuje fotku, z ktorej mi je jasné, že aj keď moja loď bude zanedlho praskať vo švíkoch, predsa len nie sme na tom tak zle ako títo francúzi.

Ukladáme sa na poobedňajší spánok. Zajtra, v piatok zostávame tu. Prečkáme zlé počasie a v sobotu 8. Júna pokračujeme hádam až do St. John´s.