Často sa mi na lodi v posádke striedali horolezci. Či už to bol Jožko Novotný, Peter Kincel, Stenly Zelenský, Palino Prepiak, Lubo Šoltís, Rudo Hajdúčik, Laco Bočkor, Tibor Jánoš, Jožko Lučenič, alebo starší brat Jano. Musím povedať, že všetci sa veľmi rýchlo naučili na lodi narábať s lanami, veď to mali v krvi. Niektorí aj presedlali na rekreačný jachting, chodievali na plavby do Chorvátska na prenajaté plachetnice. Všetci do jedného boli vynikajúci spoločníci, radosť sa s nimi plaviť. Je to taký nahlas nevyslovený pocit spolupatričnosti, ktorí nás nemo spája svojimi zážitkami z minulosti. Viem, že aj keď sa čosi niekde prestrelí, vzájomný vzťah to nezmení, jeho korene sú totiž vrastené do úplne inej pôdy a poriadne hlboko. Každý z nás má v sebe aj nejaký ten zlý korienok, ale spoločné skúsenosti, čas a poznanie skutočného charakteru toho druhého nás naučili rešpektovať aj zlé výhonky.

No fajn, ale doteraz som mal na lodi horolezcov, môjho veku, s ktorými okrem definície horolezec máme aj spoločné zážitky. Či z ďalekej, alebo nedávnej minulosti, na tom nezáleží. Teraz budem mať na lodi skupinu ľudí, skvelých mladých lezcov, s ktorými ale okrem spoločného menovateľa – horolezectvo – nemám nič spoločné. Nepoznám ich, vychádzam z predpokladu, že horolezec proste musí byť fajn človek. Predsa len, čosi im chýba. Oni totiž nie sú „Géelkáči“.

Teraz je na mieste aby som vysvetlil pojem „Géelkáči“. Bolo to v roku 2015, vo februári, v brazílskom meste Recife. Sedel som v internetovej kaviarni, vďačný virtuálnemu spojeniu s domovom. Surfoval som po rôzných stránkach, snažiac sa zistiť, čo robia moji kamoši tam doma. Náhle sa predo mnou objavila stránka „GLK“. Nešlo ale o značku Mercedes, ale o klub zaslúžilých horolezcov, združených pod názvom „Geriatrický lezecký klub“

Kokso! To teda prebudilo môj záujem. Vygúglil som si šiestich zakladajúcich členov klubu, medzi ktorých patril Vlado Linek. Napísal som mu mail, či a ako sa môžem stať členom klubu. Odpoveď prišla na druhý deň, opäť som sedel v tej istej kaviarni. Dočítal som sa , že uchádzač o členstvo musí spĺňať päť náročných podmienok.

• Záujemca o členstvo musí mať záujem byť členom
• Záujemca musí byť veku minimálne päťdesiat rokov. Dovtedy je to iba dorastenec.
• Záujemca musí ešte stále, aj keď iba z času na čas, liezť
• Záujemca nesmie liezť lepšie ako zakladajúci členovia GLK
• Záujemca musí preukázať zdravotný neduh spojený s vekom

Okamžite som zaslal prihlášku, nakoľko som podmienky členstva spĺňal. Na preukázanie zdravotného neduhu spojeného s vekom mi stačilo čestné prehlásenie, že v noci chodím cikať. Keď som to neskôr vyprával bratovi Janovi, poznamenal, že v jeho prípade by to určite bola demencia. To mu verím. Vlastne aj u mňa by to mohol byť dôvod. Ani nepočítam, koľkokrát vybehnem schodami na poschodie, kde som čosi zabudol, kým ráno neopustím domácnosť. Návrat k domu po prvom kilometri tiež nie je výnimkou. Rekord pri opúšťaní domova drží jeden môj návrat, už z práce, aby som preveril, či som nenechal kľúč v bráničke. Bol tam. Keď jedného dňa vyčerpám všetky moje témy, napíšem knihu s názvom „teória zbytočných pohybov“. Materiálu budem mať určite dosť.

Ale naspäť ku Géelkáčom. Nikdy by som neveril, ako fantasticky tí chlapci lezú. Podľa mňa oveľa lepšie ako za mlada. Keď som na umelej stene s mojím bratom Janom, žasnem nad tým s akou odhodlanosťou sa snaží dosiahnúť ôsmy stupeň klasifikácie. A to nielen na umelej stene. Mal som česť byť niekoľko dní v stene El Capitana striedavo s Igorom Kollerom, Stenlym Zelenským, Olegom Fečaninom a Ivom Špillerom. Fantázia. A to je Igor o deväť rokov starší odo mňa. Chalani lezú po celom svete a výsledky stoja za to. To je ale už iná téma. Keby napriek tomu mal niekto záujem prečítať si o nich, nech sa páči vygúgliť  „Geriatrický lezecký klub“

No… teraz ale prídu mladí. Je tu chvíľa ich nástupu na loď, som v očakávaní, ako sa to celé bude vyvíjať.