Zážitky z veľkých plavieb v roku 2003 nás naštartovali. Jeseň a zimu sme plánovali ďalšie “túry” a nevedeli sme sa dočkať jari. Každoročne, začiatkom marca je v meste Tulln, neďaleko Viedne výstava lodí a lodného príslušenstva. Samozrejme, nevynechal som príležitosť nasať atmosféru jachtingu. Kupoval som hlavne námorných sprievodcov. Pribudlo Egejské more a celé Taliansko. Zbierku rozšírila hrubá kniha o všetkých možných opravách na lodi a Astronomický Almanach na rok 2004. Chcel som predsa určovať polohu meraním slnka sextantom a počítaním v tabuľkách. Ako inak, pribudli mapy Iónskeho mora a južného Talianska.

Konečne prišla jar 2004 a vyrazili sme na loď. Po jarných víkendových plavbách po chorvátskom pobreží prišiel jún a s ním ďalšia méta. Grécko nás naposledy uchvátilo. V živej pamäti sme mali Korfu a Erikousu. Kam inam ísť, keď nie do Grécka? Tentokrát sme chceli plávať až do Atén.

Opäť neviem presný dátum, ale niekedy začiatkom júna sme opustili Sukošan. Napalube bol môj brat Jano a otec. Po odhlásení sa v Sali na Dugom Otoku sme tri dni non stop plávali 350 míľ do Gréckych vôd. Ostrovu Erikousa, ktorý na nás pred rokom tak silne zapôsobil sa vyhnúť nedalo a na Korfu Brat s otcom odleteli domov. Vystriedal ich Stenly Zelenský, ktorý si našiel dva týždne čas.

Ďalšiu plavbu sme naplánovali do prístavu Itea, Odtiaľ do Korinthu a cez rovnomenný kanál priamo do Atén, celkom 250 míľ..

Celá táto etapa prebehla bez incidentov, ktoré by bolo hodné spomenúť. Ráno sme vyplávali z Korfu, večer sme prespali na kotve vedľa mariny na ostrove Levkas, potom čo sme preplávali cez kanál a otočný most, ktorý oddeľuje ostrov od pevniny.

Za svitana sme už boli v v Iónskom mori a nabrali kurz na Patras, záliv, ktorý nás priviedol do Korinthu. Boli sme pre nás v nových vodách Iónskeho mora, ktoré je známe skupinou siedmych ostrovov “Heptanisos”. Patrí sem Korfu, Paxos, Levkas, Ithaka, Meganision, Kefalonia a Zakinthos. My sme doteraz boli iba na Korfu, ale v budúcnosti sa to malo zmeniť.

Preplávali sme popod novo postavený most cez Patras a pred Korinthom sme sa uviazali v marinke v mestečku Itea, neďaleko ktorého kedysi sídlili veštkyne.

More k nám opäť bolo žičlivé a o super steaky sme mali postarané. Z úlovku sme mali nesmiernu radosť. tuniak sa stával počas plavieb pomaly tradíciou.

Po dni, kedy sme si prenajali auto a pokukali po pamiatkach sme pokračovali 80 míľ do historického mesta Korinth s rybárskou atmosférou v prístave.

Opäť prenajatie auta, pamiatky, proste radosť zo života. Nevynechali sme ani príležitosť pozrieť si Korintský kanál, ktorý bol vykopaný pred viac ako sto rokmi, 1883 – 1893. Predstava, že tadiaľto budeme o necelý deň plávať nás naplnila radostným očakávaním.

Ďalšie ráno sme už čakali, kedy môžeme vplávať do kanála. Stenly so svojou lámanou angličtinou sa ešte večer dozvedel, že máme mať vysielačku zapnutú na kanále 12. Keď nás vyzvú, môžeme ísť dnu. Priznám sa, nikto z nás nerozumel, čo to v tej vysielačke hovoria. Tak sme iba sledovali, čo robí ostatných asi päť plachetníc okolo nás. Vo vysielačke nastala vrava a plachetnice vyrazili. My hneď za nimi, užívajúc si tu parádu. Opäť sme čosi viac dokázali, máme ďalšie skúsenosť, ďalší schodík v našej kariére.

Za kanálom sme pristáli na móle pri kontrolnej veži, zaplatili poplatok a s vytiahnutým spinakrom sme si to svižne valili 60 míľ do Atén, marina Kalamaki, kde sme sa uviazali pri západe slnka.

V marine Kalamaki sme boli tri noci a dva dni sme strávili v meste, v ktorom sa o dva mesiace mali otvoriť letné Olympijské hry 2004. päť to boli prehliadky v meste plnom histórie.

Plavba naspäť už bola uponáhľaná. Stáli sme iba v marine na Levkase, kým sme sa neuviazali po piatich dňoch opäť na Korfu. Plavba naspäť už ale nebola tak jednoduchá. Dostali sme slušné štyri Grécke frčky.

Začalo to v Korintskom prieplave. Keď sa prieplav pláva z východu na západ najprv sa treba uviazať na móle pri kontrolnej veži a zaplatiť poplatok.

To sme aj urobili. Operačný dôstojník nám povedal, že máme čakať na povolenie vstúpiť do prieplavu, ktoré nám oznámi na kanále 12 vo vysielačke. Keďže tam bola stále nejaká vrava, ktorej sme nerozumeli, nevedeli sme, či už nastal ten správny okamžik. Pred kanálom je semafor, ktorý sa z červenej prepol na zelené svetlo. Výborne, vyrazili sme. Keď sme už boli takmer pri vstupe, že sme videli dovnútra kanálu, zamrzla nám krv a stuhli všetky svali na tele. Valila sa na nás nákladná loď. Ejha… Asi sme nemali veriť tým svetlám a viac sa učiť angličtinu. Nasledovalo zaradenie spiatočky, hučanie motora, opäť dopredná rýchlosť, zvrtnutie kormidla naplno a tak tak sme stihli priraziť k mólu. Kým sme sa uväzovali, loď preplávala okolo nás a chlap na palube si ťuká na čelo. Veď dobredobre. Viem, že som blbec. To už na móle stojí operačný dôstojník, bledý ako stena. Búcha si päsťou vysokou frekvenciou na ľavú stranu hrude, naznačujúc, že je krátko pred infarktom. Keď sme ho uchlácholili, mávol rukou smerom k prieplavu a my sme mohli opäť vyraziť, tento krát do prázdneho kanála. Fúha… to bola hanba… to sme zas čosi vyparatili…

Dodnes mi nie je jasné, prečo sme nepoužili fintu, spred pár dní, keď sme iba nasledovali činnosť ostatných plachetníc čakajúcich na móle. no… stále sa účíme.

Nadránom sme boli opäť pod mostom Patras, spájajúcom pevninu s Peloponézom.

Most má štyri piliere, tak hádam popláveme medzi tými istými, ako keď sme plávali opačným smerom. Boli tam nejaké plavebné značky, tak to asi bude ok. Keď sme sa blížili k mostu, začala hučať vysielačka. Nerozumeli sme nič, tak sme pokračovali. Na naše veľké zhrozenie, pred mostom na nás trúbi čln pobrežnej stráže, plávajúci vedľa nás. Z jeho posunkov sme nakoniec porozumeli, že sme asi zle. Nie asi, ale určite. Dokelu, plávame v protismere. Napadá ma, že nie my, ale všetci ostatní. Nie je však čas na žarty, nasledujeme šedý rýchločln s gréckymi výsostnými znakmi do správnej plavebnej dráhy. Som plný nervózneho očakávania, čo bude potom. Asi ich budeme nasledovať niekam na ich základňu a vyfasujeme mastnú pokutu. Našťastie, nestalo sa. Po preplávaní popod most sa nám chlapík v uniforme snaží vysvetliť pravidlo o plavebných dráhach v Patrase a naznačuje, že pred preplávaním treba kontaktovať riadiaceho dopravy na vysielačke, kanále 11. Nakoniec sa ešte usmeje, zamáva, jeho motory zahučia a ufujazdí preč. Uff… to nám odľahlo. Skľudňujeme sa a poučení o ďalšiu skúsenosť pokračujeme v plavbe.

Pod Patraským mostom som plával druhý a zatiaľ posledný krát v roku 2018, keď som išiel na ostrov Kalymnos. Urobil som všetko predpisovo. Zahlásil som sa, dostal povolenie preplávať popod most, po preplávaní v správnej plavebnej dráhe som sa poďakoval a pokračoval kurzom na východ.

Varovné prsty zdvihnuté nad našimi hlavami nekončili. Po preplávaní patraským zálivom sme nabrali kurz na severozápad, popri ostrovoch Ithaka a Meganision. To už slnko zapadalo druhýkrát od našeho vyplávania z Atén. Zrazu začal pískať poplach, ktorý nás upozornil na vysokú teplotu motora. Pohľad na výfuk na boku lode, či voda, ktorá má spoločne so spalinami z výfuku isť, nás uisťuje o opaku. Ejha, nechladíme. Motor sme vypli a sme vďační, že máme závesné desať koňové Tohatsu. Vietor nie je nič moc, budeme zrejme motorovať so závesným až na Levkas a tam sa pokúsime zistiť, čo sa stalo.

Čosi po polnoci ma Stenly budí. Vidí vpredu zhruba na jedenástej hodine zelené navigačné svetlo. Nad tým je biele, sťažňové. Uhol sa nemení, vyzerá to, akoby neznáme plavidlo stálo. Pohľad na obrazovku radaru mi vraví, že objekt je v námere 312° vo vzdialenosti šesť míľ. Ok, vravím si a pozorujem neznámeho ďalekohľadom. Nič sa nemení. Loď naozaj, akoby stála. Je hviezdnatá noc, mesiac nesvieti a ja neviem určiť čo sa deje. Opäť pohľad na radar. Námer je 315° a vzdialenosť pol míle!!! Skáčem ku kormidlu, vypínam autopilot a točím prudko doľava. Skôr cítim, ako vidím veľkú, tmavú, vysokú masu, ktorá defiluje neďaleko nás. Keď sa nebezpečie pominulo a pulz sa ustálil, vraciam loď do pôvodného kurzu. Tak to bola tesnotka. Podľa mňa, ten náklaďák o nás ani nevedel. Keby nás prešiel, asi by si to ani nevšimol. No… Trajekt pred Brindisi pred rokom a teraz toto. V oboch prípadoch sme mali šťastie a dúfam, že nám to vydrží. Vlastne dúfam, že sa takéto situácie nebudú opakovať. (Na fotke marina Levkas v roku 2004)

Po uviazaní sa v marine Levkas zisťujeme, čo sa stalo. Zbieram informácie v jachtárskom obchode. Predavač vraví, že to bude impeler. To slovo počujem prvýkrát v živote. Zisťujem, že je to súčasť vodného čerpadla, ktorú otáča klinový remeň a čerpá morskú vodu na chladenie motora. Ponáram sa pod loď, aby som skontroloval či náhodou niečo nezapchalo otvory, na nohe, na ktorej je propeler. A naozaj, je na tom nalepená igelitová taška. Smiech cez slzy. Na jednej strane radosť, že poznáme príčinu poruchy a vieme ju opraviť, na druhej strane hnev, že v mori pláva kus igelitu, ktorý my ako na potvoru trafíme.

Vyskrutkovanie piatich malých skrutiek, vybratie naozaj poškodeného kusu, kde sú gumenné lopatky odtrhnuté. Nesieme to do obchodu ako vzor a kupujeme náhradný impeler, rovno dva. Osadenie impeleru na miesto, tesnenie, zaskrutkovanie a skúška. Všetko beží ako má. Ďalšia cenná skúsenosť a úsmev na tvári. Zvládli sme to!

Po jednodňovej plavbe sa uväzujeme v marine Gouvia na Korfu, kde som si zaplatil troj mesačné státie. Ešte kontrola sťažna a na ďalší deň letíme domov. Neodchádzam nadlho, sezóna sotva začala.