Anglicko, Severné Írsko 2021 – 8

Naše rozhodnutie vyplávať v stredu 11. augusta, na chvíľu zakolísalo vo svojej pevnosti. Ralf do mesta vyrazil až o desiatej a vrátil sa o jednej popoludní. Ja som medzitým v obchode s Marvinom a v marine všetko dorovnal. Zastavil sa aj John, ktorý ešte dorobil drobnosť na veternej elektrárni. Predpoveď počasia, hlavne vetra, bola vyhovujúca pre odchod aj vo štvrtok. Tak načo sa náhliť, nebolo toho dosť? Ralf nechával rozhodnutie na mňa, ale videl som na ňom, že sa nikam neponáhľa, že by rád poleňošil. Predsa len, predpoveď vetra v Anglickom kanáli vyzerala lepšie na dnes a mne sa už zapla vrtuľa na zadku. O pol druhej sme sa odviazali.

Prístav Plymouth je veľmi rušný, najmä za priaznivého počasia. Plávame okolo množstva plachetníc na uväzovacích bójach, míňame skupinky detí na kajakoch a školských plachetničkách, križujeme trasu trajektu, ktorý nás vozil z mariny do mesta a napokon sme v pásme separovanej dopravy. Smerujeme k ochrannému valu vzdialenému míľu pred nami. Ani tu ešte ostražitosť za kormidlom nekončí. Uhýbame pred regatou malých plachetníc a plachetniciam vracajúcim sa do prístavu, ktorých nie je málo. Zdá sa, že v Anglicku, v Plymouthe určite, je každý druhý človek námorník. Nakoniec sme to úspešne zvládli, sme za ochranným valom prístavu.

Je to až na neuverenie. Ja som opäť na vode a na svojej lodi. Bez dvoch týždňov sú to dva roky, čo sme sem s Ralfom prišli a teraz vo dvojici opäť prichádzame z opačnej svetovej strany. Pocity? Vlastne je to ako jazda na bicykli, staré inštinkty sú naspäť. Ale….. Asi bude rozdiel po dvoch rokoch jazdiť na bicykli a po dvoch rokoch konečne plávať so svojou plachetnicou opäť na sever. Spokojnosť, zadosťučinenie že tých desať dní driny stáli za to, hrdosť, že ešte nepatrím do starého železa (zatiaľ), radosť. Štastie. Nie také, ktoré mnou vnútorne myká, ale šťastie z toho, že opäť sa budem snažiť, smerujúc k symbióze, uhrať so živlami remízu. A niekam sa posunúť.

Premávka zredla, iba pár plachetníc naokolo. Míňame západný výbežok prístavu a vyťahujeme Gennu. Fúka juhozápad, dvadsať uzlov. Kopírujúc pobrežie dokážeme s týmto vetrom plachtiť dvadsať míľ na západ. Potom naberáme kurz juhozápad,rovno oproti vetru, pobrežie nás inak nepustí. Našťastie, vietor slabne a my skákajúc po vlnách pomaly napredujeme. Presne takto som si to predstavoval pri študovaní predpovede vetra. Taktika zatiaľ vychádza.

Stále na motore, o štvrtej ráno striedam Ralfa. S prekvapením zisťujem, že sedemdesiat míľ Anglickým kanálom do Írskeho mora sme preplávali a kurz máme na sever, do Belfastu. Pomohli nám prúdy.

Cvičenie, kávička, kontrola okolia. Nablízku je veľa lodí, ale tie plávaju v systéme separovanej plavby, v bezpečnej vzdialenosti. My sme vo vodách pobrežnej plavby pre malé plavidlá a našťastie, dnes rybárov nevidieť. Je celkom slušne chladno, úmerne tomu som oblečený. Všetko funguje ako má. Prvé ráno je zamračené, ale jeho krása je v jeho prvenstve.

Ralf ešte spí, keď sa štartuje predpoveďou sľubovaný juhozápadný vietor. Vyťahujem Gennu a inštalujem veterný pilot. Ten tiež nezabudol, čo má robiť, má to vo svojej DNA.

Na lodi zavládlo ticho, ktoré budí Ralfa. Čo iné sa hodí k tejto rannej, studenej, ale krásnej atmosfére lepšie ako palacinky?

Vyjasnilo sa. A máme tu ten pravý oceánsky jachting s vlnami z Atlantiku, ktorému sme otvorení na juhozápad, odkiaľ fúka. Opäť starý známy orchester zvukov Mix vĺn, obtekajúcej vody, vietor v plachtách, praskania napätého lana vo vinšni, nejaké to buchnutie v skrini, či v nefunkčnej chladničke. Sólo kapor v tomto orchestri je hlasitý prejav jedného z nás, keď do niečoho zakopneme, pricvikneme s prst, prípadne si do čohosi buchneme to miesto, kde by sme vraj mali mať konečne dosť rozumu vzhľadom na náš mierne pokročilejší vek.

Nechýbajú ani delfíny…

to sa už stmieva a máme prvý, skutočný západ slnka..

Službu mám od polnoci do štvrtej rána a teda že bola poriadna kosa. Kukám do navigačného prístroja a čítam, že máme so sebou poriadne silný prúd, takmer tri uzly a neskôr bolo aj čosi vyše.

Zvyšné dva dni ubehli rovnako. Cez deň príjemne teplo, v noci hviezdy a teplé oblečenie. Kecanie, čítanie, varenie a papanie a samozrejme oceánsky jachting. Žiaden veľký stres. Nákladné lode sú tu samozrejmosťou, všetky míňame v bezpečnej vzdialenosti.

Pobrežie Írska v lemujú veterné elektrárne

Trochu oštara bola s vodou pod podlahou. Z minulej plavby jej tam ostalo dosť, keď sme na Islande vyliali pol nádrže vody priamo do lode a iné mokré prírastky počas plavby, ako aj všetka tá nazhromaždené vlhkosť. Ako sa loď húpala, vždy to odniekade vyliezlo a celkom sme vyliali pekných pár vedier vody. Ani túto činnosť sme nezabudli, je to ako jazda na bicykli, aj tu sú staré inštinkty naspäť. Ale my to dno vysušíme!