Čas nám voľajako uteká. Je prvý deň jesene, rovnodennosť. Od 12. augusta, kedy sme Trintellu doplavili do Bratislavy, sa udialo zopár vecí. Ešte za horúca, kým lodička poriadne nevychladla, som vzal Leušku, Timka, Kubka s Violkou na okružnú plavbu na Čuňovskej hrádzi. Radosti bolo neúrekom, mal som ale pocit, že najviac radosti som urobil sebe.

Dostal som pozvanie na plachetnicu. V týždni od 17. do 24. augusta sme spolu s Violkou a vnučkou Emmou strávili s mojím priateľom Jarom Bytčánkom a jeho rodinou v Neapole. Plavili sme sa popri neďalekých ostrovoch Procida a Istria. Bol to práve ten týždeň, keď sa potopila v tornáde mega jachta „Bayesian“. Cez deň horúco, v noci búrkovo. Plné zátoky, motorové člny v plnej rýchlosti naokolo a noci na kotve kľudnejšie, občas to vyzeralo na búrku. Jedna noc, ktorú sme strávili v maríne, vyšla na 180 Eur. Napriek všetkému perfektný týždeň v teplej stredomorskej vode.

Keď sme v tom Neapole, hriech by bol nenavštíviť Pompeje. A bol som uchvátený. Medzičasom som si čosi naštudoval. Škoda, že sa to neudialo opačne, najprv vedomosti, potom prechádzka mestom, ktoré zomrelo pod sopečným prachom, aby o takmer 1900 rokov neskôr odkrylo svoje tajomstvo.

Finále prehliadky bol amfiteáter, kde pred 50 rokmi nahrali Pink Floyd svoj slávny koncert bez divákov.

Jediným čiernym bodom bola krádež paliva z nášho auta zo stráženého parkoviska. Dojazd sa nám stenčil z 200 na 80 kilometrov. No a občas sme netrafili na správnu odbočku. Vrátiť sa na pôvodný smer bolo náročné…

Na ceste tam sme cestovali prekrásnym Toskánskom a nevynechali mestečko Gubbio a kostolík, kde sa točil Violkin obľúbený seriál „Don Matteo“ s Terence Hillom.

Na ceste späť sme sa zastavili v Dolomitoch, ako inak, pod 3218 metrov nad morom vysokým masívom menom Civetta, so svojou tisíc metrov vysokou severozápadnou stenou, kde som za mlada trávil čas v rokoch 1980 – 85 s priateľmi a starším bratom.

S Violkou a Emmou sme sa prešli pod stenou, kde som spomínal na chvíle spred vyše 40 rokov.

Keď sme v roku 1980 s tragicky zahynutým Láďom Odstrčilom prvýkrát vyliezli stenou Civetty, po zostupe, na chate „Coldai“ sme asi vyzerali dosť uťahane. Chatár Renato de Zordo nám priniesol knihu túr, nech sa zapíšeme. Keď si prečítal, čo sme napísali, bez slova odišiel do kuchyne a vrátil sa s dvoma taniermi horúcich bolonských špagiet, ku ktorým pridal dva čapáky. Naše ustarané pohľady upokojil slovami „No pagare“, neplatiť. To je iba jeden z mnohých zážitkov z Dolomitov, ktoré mi tak veľmi prirástli k srdcu. Špagety sme nevynechali…

Pár fotiek z dneška a spred 40 rokov na porovnanie…

Dva dni po návrate sme dvíhali Trintellu z vody. Udialo sa tak v maríne Modrá Čajka, kde mi mimoriadne ústretovo poskytol priestor Miro Tuleja. Žeriav zorganizoval Saša Piovarči, miestna stálica. V maríne pracuje aj Rišo Outrata, chalan, čo ma oslovil s ambíciou plávať a na Civette sme spolu prišli do New Yorku. Vo štvorici s Peťom Kincelom sme Trintellu úspešne ustajnili. Ďakujem!

V tom čase bola v maríne uviazaná ďalšia plachetnica. Holandský pár, taktiež mieri do Čierneho mora.

Idú z Holandska, ale strmý Rýn obišli kanálmi po Francúzsku. Pred odchodom som ich zásobil čokoládou a oni sľúbili posielať informácie z cesty. Trintellu nasledujúce týždne čaká zopár inovácií a údržba.

Začiatkom septembra sme s Violkou na štyri dni leteli do Londýna, odtiaľ vlakom do Plymouthu. Príčina zrejmá.

Miestna firma opravila poškrabaný trup, už nie je dôvod držať ju za vysoký nájom v maríne Plymouth. Premiestnili sme ju teda opäť k Markovi a Gudrun Studt, do 7 míľ vzdialeného ústia rieky Yealm, kde prezimuje.

Keď sme osádzali novú zinkovú anódu na propeleri, ukázal sa jeho zlý stav. Na lodi mám náhradný, vymenili sme ho a rovno som objednal nový do zásoby. Dôvodom bola absencia zinkovej anódy, ktorá za dva roky v slanej vode skolabovala a prestala obmedzovať koróznu reakciu. Ach tá elektrolýza…

Tých pár dní sme bývali u Marka a Gudrun v nádhernom prostredí, kde zátoka pod ich domom dvakrát denne vďaka prílivu a odlivu vysychá.

Ostal čas na prieskum okolia.

Turistický chodník ide popri pobreží k ústiu rieky, kadiaľ sme deň predtým plávali, okolo našej lode.

Cez zátoku, pokiaľ je v nej voda, pláva miestne ferry. Úsmevný je cenník, ktorý okrem dopravy ľudí ponúka aj cenu za prepravu poníkov, somárov, vriec kukurice alebo zemiakov.

Na miestnom kostole vlaje  „Union Jack“, teda námorná vlajka, nie klasická anglická zástava. Upozornil ma na to Mark. Jeden týždeň v roku je takáto zmena. Je to pocta padlým námorníkom obchodného loďstva v bitke o Atlantik počas 2. svetovej vojny.

Prišiel čas sa rozlúčiť. Po spoločnej večeri nás v sobotu 7. augusta Mark a Gudrun odviezli na vlak. V Londýne sme si našli čas na Westminster…

A ešte čosi. Počas pre mňa povinnej prehliadky mesta Plymouth sme sa opäť pristavili pri pamätníku Mayflower, lodi, ktorá v roku 1620 odplávala do nového sveta. Neďaleko je múzeum, v ktorom som deťom kúpil ilustrovaný príbeh tejto plavby. Komiks je tak krásny, že som ho nafotil a v anglickom jazyku ho sem dávam. Vysvetľuje, prečo sa plavba udiala a opisuje skutočné príbehy skutočných ľudí pred plavbou, počas nej a po plavbe. Hádam ma za zverejnenie nezbijú.