Zo Svätej Heleny do Brazílie

      Až nás mrzelo, že musíme tak skoro odplávať. Tri dni na ostrove navyše, úplne nabité programom, by som si vedel ľahko predstaviť. Určite by to bol bicykel, slušné behy, výlet po majákoch a vnútrozemí. Nedalo sa, Stenly si nešťastne kúpil letenku zo Salvadoru do Ria de Janeiro na 10. februára. Tisícdeväťsto míľ by sme mali za dva týždne stihnúť, ale rezervy už veľa nie je.

      Južný Atlantik zostal svojej povesti verný a plavba bola neuveriteľne pohodová. Vietor osciloval stále medzi desiatimi až pätnástimi uzlami, málokedy viac. Podľa potreby sme striedali dve predné plachty na motýľa, genaker alebo parasailor. Civetta II sa hladko kĺzala po vlnách. Po predchádzajúcej skúsenosti som ponáral každý deň pod hladinu vodotesný fotoaparát, aby som si overil, že nič neťaháme. Všetko bolo super. Východy aj západy slnka boli plné farieb a nebolo priveľmi horúco.

     Podarilo sa nám vytiahnuť prekrásneho tuniaka. Keď sme ho na viacero spôsobov po štyroch dňoch zjedli, chuť na ďalšiu rybačku sme už nemali. Štrnásty deň plavby, 8. februára, sa na horizonte zjavili mrakodrapy brazílskeho mesta Salvador. O dve hodiny na to sme sa uväzovali v marine Terminal nautico da Bahia, Salvador, Brazília.

      Preplávali sme južným Atlantikom a bol oprávnený dôvod na radosť. A predsa…

      Všetko mohlo byť inak 5. februára. Nechýbalo veľa a tento deň by bol posledným v mojom živote. Na obed sme dali dole plachty, vetra bolo málo. Na motore so šiestimi uzlami som sa išiel dozadu osprchovať. Pri tejto činnosti sa každý vrátane mňa priviaže na platforme, polieva sa morskou vodou z vedra, namydlí a opláchne sa. Lenilo sa mi uviazať, hladina bola rovná, všetci v kokpite, tak čo by sa mohlo stať. Všetko sa udialo tak rýchlo, že čo sa naozaj stalo, som si uvedomil, až keď som sa vynoril na hladinu. Vedro ponorené do vody sa roztrhlo a v reflexe zachytiť ho, ma strhlo dole. Rukou som sa síce držal zábradlia, ale vytrhlo ma preč. Zrazu to bolo tu, stalo sa. Videl som, ako sa loď odo mňa vzďaľuje. Chalani reagovali fantasticky. Fero bleskovo vyhodil bóju Dan, Stano za kormidlom otáčal loď a Jack na mňa ukazoval prstom. To je jedna zo zásad pri mužovi cez palubu. Jeden z posádky nerobí nič iné, len sleduje stratenca vo vode a ukazuje naňho prstom. Stratiť vizuálny kontakt je veľmi ľahké už po pár sekundách. Nech je ako chce, bol som o chvíľu pri boku lode a cez konštrukciu veterného kormidla som sa rýchlosťou, akú by mi závidel aj Tarzan, vyšvihol na palubu. Vo vode som strávil dovedna asi päť minút, na strach nebol čas. Na palube zavládol šok. Nie taký, z ktorého sa omdlieva. Bol to skôr šok morálny, hanba, sklamanie, nie a nie uveriť, že sa to stalo. Chalani mlčali, nikto mi nič nevyčítal. Do smiechu nebolo nikomu. Jack ma upozornil na krvácajúce prsty. V snahe zachytiť sa tenkého lana, na ktorom bolo priviazané vedro, som sa dorezal. Takže napriek všetkému štúdiu, kurzom a opatrnosti som bol päť minút nahý, krvácajúci, bez záchranných prostriedkov v oceáne. Skvelé.

      S odstupom času, keď píšem tieto riadky, moje pocity zostali nezmenené. Hanba a sklamanie. Predsa len však čosi k tomu. Poučenie. Chvíľka otupenia pozornosti s nedbanlivosťou a nešťastná zhoda okolností ma môže stáť život. Otázka je zrazu postavená úplne inak. Nie smola, že sa to stalo, ale šťastie, že sa to dosiaľ nestalo. Nemienim kvôli tejto fatálnej chybe skončiť s jachtingom, ale poučím sa. Vďaka skvelej posádke mám ďalšiu príležitosť. Stenly, Fero a Jack, zachránili ste mi život, ďakujem.

Brazília – Salvador

      Zátoku Baia de Todos, kde stojí súčasný Salvador, objavil v roku 1501 Amerigo Vespuci. Bola tu založená koloniálna osada, ktorá, až na krátku prestávku, bola pod portugalskou správou. V roku 1822 bol vyhlásený samostatný a nezávislý štát, Brazília.

      Mesto Salvador, kde odpočívame po preplavbe južného Atlantiku, sa delí na horné a dolné. V dolnej časti mesta je stará pevnosť s majákom, pláže s hlučnou hudbou plné kúpajúcich sa ľudí, mariny a prístav. Nábrežie lemuje množstvo rozpadnutých domov. Mnohé z nich však nie sú opustené, žijú v nich bezdomovci a drogovo závislí ľudia. Nielen večer, ale aj cez deň, sa neodporúča tadiaľto chodiť. Takmer určite by nás olúpili. Drogy a prostitúcia tu prekvitajú. Ak sa to zdá za vlasy pritiahnuté, Španielom z lode Andromeda sa to stalo. Prišli o mobilné telefóny a trochu peňazí. Boli radi, že sa to skončilo iba tak, vraj to nevyzeralo dobre.

      Autobusom, ktorý zorganizoval worldcruising, sme boli na poznávacej jazde mestom. Keď vidím domy, ktorých podlažia sú nesystémovo nastavané na seba, pýtam sa, či tu bol robený urbanistický plán. Z okna autobusu pozerám na elektrické káble na stožiaroch, spojené v akési klbká. Pýtam sa Jacka, čo si myslí o revíznych správach, je povolaním elektrikár. Iba krúti hlavou. Sprievodkyňa nám vraví, že v tejto časti mesta, ktorá je najchudobnejšia, do roku 2006 nebola elektrina vôbec zavedená. Všade je živo, na každom rohu je pouličný stánok s jedlom a nápojmi.

      Postupne prechádzame do hornej časti Salvadoru, starého mesta. Je to nádhera. Domy v pestrých farbách, zmiešaná architektúra. Všade sú obchodíky a kaviarničky. V uličkách vrcholia prípravy na blížiaci sa karneval. Figúry v nadmernej veľkosti, rôzneho pohlavia, rasy a farby pleti, farebne oblečené sú všade okolo nás.

Miestne skupiny nacvičujú program, zovšadiaľ sa ozýva rytmická hudba. Na jednom z balkónov je figurína Michaela Jacksona. Práve stadiaľto pred dvadsiatimi rokmi mával svojim fanúšikom. Vo vedľajšej uličke spí bezmodovec, postlané ma na kartónoch.

      Sedím v kaviarni, pijem kávu a obdivujem náhrdelníky, čo mi ponúka pouličná predavačka.

Rozprávame sa s Američanmi, ktorí sú tu s nami a robíme plány na najbližšie dni. Určite pôjdeme na karneval, Brian chce kúpiť lístky na tribúnu, all inclusive. Neviem síce, čo to obnáša kvalitou a cenou, ale už som si zvykol , že na Briana sa dá spoľahnúť. Veď to bol on, čo zorganizoval safari, bieleho a veľrybieho žraloka, výlet na Mys dobrej nádeje. Ideme k lodi, z hornej časti mesta sa výťahom zvezieme dole na rušnú ulicu, päť minút chôdze od mariny.

      Chýba mi beh. Naposledy som behal v Kapskom Meste. Na Svätej Helene času nebolo a tu nie je kde. Ulice sú jedným smerom plné premávky a chodcov, druhým smerom mi hrozí, že ma prepadnú. Predsa však, vedľa nás je ohradený areál so vstupnou rampou a na vybiehajúcom móle z neho vidím kohosi bežať. Tak som to skúsil. Do areálu som sa dostal v pohode. Ako si tak klušem, zrazu vedľa mňa zastaví auto a vyskočia z neho dvaja vojaci. Zbalili ma a v miestnosti pri vchode sa začal výsluch. Netrval dlho, nebol problém vysvetliť im, kto som a prečo som tu. Nakoniec ma eskortovali k východu a pokus o beh sa skončil. Budem to musieť vydržať do Recife, kam sa chystáme najbližšie.

      Je 10. februára a Stenly odletel do Ria de Janeiro. Chce si tam vychutnať pravú karnevalovú atmosféru, tá v Salvadore sa mu máli. My sa musíme uspokojiť s tým, čo máme. O dva dni neskôr nás opustil aj Fero Lindner, 15. februára príde  tretíkrát Ľubo Šoltís.

      Trinásteho februára sme večer o siedmej, s lístkami all inclusive, prešli kontrolou na ohradenú tribúnu, z ktorej sme pozorovali dianie na ulici pod nami. Bolo to absolútne šialenstvo. Jedinečné a úchvatné. Možno by sme ušetrili dvesto dolárov za lístok, keby som zostal dole na chodníku a pripojil sa k davu, prípadne si zatancoval. Ale na jednej z mnohých tribún sme to mali ako na dlani. Hudba hrala chvíľami tak silno, že som si zapchával uši. Nikomu ten hluk neprekážal, všetci sa zabávali a tancovali.

Každú štvrťhodinu prešiel cez ulicu kamión, na pódiu ktorého bola živá hudba, tanečnice, zvukári, niekoľko bubeníkov a spevákov. Kým prešli, miestne amplióny boli vypnuté. Každý voz bol čímsi iný, každý sprevádzal dav ľudí a masové tance.

Niektorí jedinci, ale aj skupiny, boli v maskách, videli sme chlapa s okuliarmi väčšími ako jeho hlava, alebo svalnáča v tangáčoch a podprsenke, nechýbal ani chlap na invalidnom vozíku, ktorý z neho zliezol a s plantajúcimi sa nohami si zatancoval na rukách. Vytriešťal som oči.

Naša tribúna bola tiež plná života, všade okolo nás sa tancovalo. Starí a mladí sa bez rozdielu rovnako zabávali.

Nápoje a jedlo sme mali zdarma, čas ubiehal a my sme striedavo sedeli, stáli a mykali zadkami až do druhej rána, keď sme sa pobrali domov. Dorazili sme šťastne, aj keď sme sa nevyhli pokusu vreckárov okradnúť manželku Jonathana, kapitána lode Merlin. Kým sme sa stihli spamätať a pomôcť, stihli ukradnúť peňaženku s pár drobnými. Platobnú kartu sa podarilo zachrániť. Aby sme sa vyhli pokusom o krádež, nenosíme nič, čo by nám vydúvalo vrecká. Mám dosť hotovosti na jeden večer a kópiu pasu. Takto netrčím z davu, nepútam na seba pozornosť. Jediný problém je fotoaparát. Ten je malý, mám ho priviazaný k nohaviciam a stále ho držím v ruke.

      Ľubo priletel 15. februára. Cez deň sme ešte s Jackom vymenili klinový remeň na motore a olej v prevodovke. Po doplnení zásob a natankovaní, 17. februára ráno opúšťame Salvador.