Tri dni plavby  zo Salvadoru boli utrpením. Išli sme proti vlnám, vetru a prúdu. Napredovať sa dalo iba na motore. Až keď sme sa priblížili k Recife, ktoré sa nachádza na najvýchodnejšom cípe Brazílie a juhoamerického kontinentu, sme si mohli pomôcť plachtou. Tu pred pobrežím sa prúd s východným vetrom  rozdeľuje popri brazílskom pobreží smerom na juhozápad k Argentíne a na severozápad k ústiu rieky Amazonka.

      Bez plachiet, iba na motore, rozhojdaní na vlnách, keď sa nedalo vetrať v daždi, teple a vlhku, to by sa dalo priradiť k jednému menovateľovi, nekonečno. Čo sa týka morskej choroby, považujem sa za mimoriadne odolného jedinca. Nemôžem vyhlásiť, že som bol v poriadku. Nevarili sme a jedli veľmi málo. Zaspávalo sa ťažko a budili sme sa ešte viac unavení. Raz darmo, sme opäť v zóne ITCZ, v oblasti rovníka. Míňali nás dve búrky s bleskami, našťastie bez následkov.

      Pred Recife sa vietor stočil trochu viac z východu a s hlavnou plachtou, ktorá stabilizovala kývanie lode na vlnách, sa plavba na motore trochu zlepšila.  Večer, 20. februára, sme konečne uvideli vstup do prístavu a uviazali sa za jeho ochranným mólom, v špinavej vode zašlej marinky Pernambuco Iate Clube, ktorá má očividne svoje lepšie časy dávno za sebou.  Boli sme vďační za miesto pri móle, aj keď bez elektriny a vody. Chvíľku po nás prišiel American Spirit a Merlin.

      Marina je vo svojej nečistote, neporiadku a ošarpanosti originálna. Odliv, pri ktorom je hladina nižšia od prílivu štyri metre, neďaleko od nás odhalí niekoľko vrakov.

Voda je kalná, a podľa môjho vkusu, veľmi špinavá. To nebráni miestnym rybárom pri odlive stáť vo vode a hádzať malé siete, do ktorých zavše čosi chytia.

Neodradzuje ani deti a mládež od veselého kúpania. Keď je opadnutá voda, vídavam bezdomovcov, ako v tomto smradľavom kanáli medzi prístavným mólom a mestom zbierajú mušle. Neverím vlastným očiam, keď vidím, ako ich otvárajú a surové jedia.

V porovnaní so Salvadorom sa tu, napriek všetkému, cítime bezpečnejšie. Marinu od móla oddeľuje rampa, ktorej závažie je z plastového suda, naplneného betónom, do takého nakladáme kapustu.

Pri vchode je strážny pes, ktorý takmer stále spí. Asi by sa  nezobudil, aj keby mu pod nosom prenášali moju loď.

Môžem si zabehať na prístavnom móle, kilometer jedným smerom, potom otočka a späť. Viem si tak dať každé ráno päť kilometrov. Viac sa v tomto sparne a teple zabehnúť nedá. Šesťtýždňovú absenciu športu cítim hneď po prvom dni, mám nepríjemnú svalovku.

      V Brazílii máme problém s komunikáciou. Rozpráva sa tu po portugalsky a stretnúť anglicky hovoriaceho Brazílčana je asi tak málo pravdepodobné, ako blesk z jasného neba. Snaha zakúpiť si dátovú kartu má nulový výsledok. Aj keď čosi zoženieme, je to karta na sto kilobitov. Vraj si to vieme obnoviť cez internet, ale stránky sa dajú navigovať iba v portugalčine. Po Salvadore a Recife to vzdávame a naše počítače rozbaľujeme iba  v internetovej kaviarni.

S tým je spojená komplikovaná logistika, keďže z bezpečnostných dôvodov chodíme len tak, naľahko. Riešime to skupinovo. Brian, Jack, Ginny a ja sadáme do taxíka a ideme do nákupného centra. Tam končíme na wifine u McDonalda s hranolkami a big macom.

Samozrejme, nechýba kokakola s ľadom. Čo by človek nespravil pre spojenie so svetom. Raz, ešte v Salvadore, som v návale bezmocnosti vyskúšal taliančinu. Na počudovanie, zabralo to. Boli pri tom Brian s Joelom, ktorí sú odvtedy presvedčení, že plynule rozprávam po portugalsky. Keď niekam idú, berú ma so sebou, aby som im robil tlmočníka. Tak to bolo aj pri prihlasovaní v Recife. Snažil som sa viesť komunikáciu s portugalskými úradníkmi. Neuveriteľné, trochu to funguje.

Mimochodom…. V kaviarni na obrázku vzššie som si podal prihlášku do klubu GLK. Popíjal som kávičku, vďačný za virtuálne spojenie s domovom. Surfoval som po rôznych stránkach, snažil som sa zistiť, čo robia moji kamoši doma. Náhle sa predo mnou objavila stránka GLK. Nešlo o značku Mercedes, ale o klub zaslúžilých horolezcov, združených pod názvom Geriatrický lezecký klub. Ty, kokso! To teda prebudilo môj záujem. Vygúglil som si šiestich zakladajúcich členov klubu, ku ktorým patril aj Vlado Linek. Napísal som mu mail, či a ako sa môžem stať členom klubu. Odpoveď prišla na druhý deň, opäť som sedel v tej istej kaviarni. Dočítal som sa, že uchádzač o členstvo musí spĺňať päť náročných podmienok: musí mať záujem byť členom, musí mať minimálne päťdesiat rokov (dovtedy je iba dorastenec), musí ešte stále, aj keď iba z času na čas, liezť, nesmie liezť lepšie ako zakladajúci členovia GLK a musí preukázať zdravotný neduh spojený s vekom.

Okamžite som zaslal prihlášku, lebo, čuduj sa svete, všetky podmienky členstva som spĺňal. Na preukázanie zdravotného neduhu spojeného s vekom mi stačilo čestné vyhlásenie, že v noci chodím cikať. Keď som to neskôr rozprával bratovi Janovi, poznamenal, že v jeho prípade by to určite bola demencia.

      V Recife sme strávili štyri dni. Väčšinu času sme nakupovali, oddychovali, chodili na internet a varili. Do mesta sme sa z ochranného móla dostali miestnymi člnkami, poháňanými kosačkami na trávu, ktoré na konci, namiesto lanka na sekanie, mali pripevnený propeler. V meste bolo ešte vidno dozvuky nedávneho karnevalu.

Zvyšky výzdoby sa plantali medzi domami a ulice boli plné odpadkov. Žobráci, často v spoločnosti psa, boli doslova na každom rohu.

Architektúra je nádherná, ale všetky domy potrebujú opraviť a natrieť fasádu. Skrášleniu fasád sa venujú iba sprejeri, ktorých umelecké diela vidno všade. A niekedy je na čo pozerať.

Opäť sa pohybujeme naľahko, iba po hlavných uliciach alebo taxíkom, ktorý je tu takmer zadarmo. Dobrý dojem vo mne zanechala stará tržnica, kde si bolo čo vybrať.

      Dvadsiatehoštvrtého februára sme zaplatili za pobyt majiteľovi mariny s postavou, s ktorou by mohol hrať rozprávkového hrdinu, spoločne s dlhým a bystrozrakým, vždy oblečenom iba v bermudách, a začali sa odväzovať.

      Sedím za kormidlom a podľa pokynov spredu lode pridávam a uberám na otáčkach, zatiaľ čo sa Jack s Ľubom snažia odviazať zamotané mooringové lano s bójou. Lano naposledy videlo denné svetlo veľmi dávno, je obrastené ostrými lastúrami. Chlapci s nimi bojujú v rukaviciach, snažia sa pritom neporaniť, keď mi vtom zazvoní mobil. Len čo sa ozvem, ledva spoznávam hlas Maťa, Jankinho budúceho manžela: Budeš opäť dedo. Tá veta ma tak vytrhla z konceptu a reality, že mi spadol telefón a spojenie sa prerušilo. Sedím za kormidlom, nič nerobím, nie som schopný konať. Hrdlo sa mi zapcháva a pre slzy prestávam vidieť. Tak strašne by som chcel byť doma a prejaviť radosť. Znovu zvonenie, tentokrát Janka. Nejako sa mi podarilo dostať zo seba, aký som šťastný a že sa ozvem, keď to naplno precítim. Z tranzu ma vytrhne Jack, ktorý zrazu stojí nado mnou a kričí: Vlado! What the hell are you doing? Pohľad na mňa a odpoveď, že Janka je tehotná, je dostatočným vysvetlením môjho paralyzovaného stavu. Objímame sa. Jack má Janku veľmi rád, je to už osem rokov, čo uňho a Audrey bývala, keď študovala v Kentucky, v USA. Po chvíli som opäť schopný ovládať loď a potom sme už von z prístavu. Smerujeme do Fortalezy, hlavného mesta štátu Ceará, poslednej zastávky v Brazílii.