Je to na zbláznenie. Dnes, 26.augusta sme mali skoro ráno vyraziť. Keďže moja služba s Ralfom začína o desiatej, zobúdzam sa sám, o pol ôsmej. Všade ticho, nepočujem motor. Ani nemusím vyjsť von, cez okienko na záchode vidím príčinu. Vlastne chápem príčínu. Hmla je tak silná, že z kokpitu pomaly nedovidieť na predok lode. Ochladenie, ktoré malo prísť až v nedeľu je tu o deň skôr. O hodinku sa sa síce hmla trochu zdvihla a my sme skúsili naše šťastie,

ale opäť raz neúspešne. Takže tu stvrdneme ďalší deň. Ak totiž hmla neustúpi, do štyroch hodín, začne sa príliv a ten natlačí ľadovú bariéru bližšie k brehu. Včerajšok nám dal zabrať. Prvých desať míľ ku kritickému miestu, Cape Alexander (na mapke označenie CA)

išlo hladko. Ale potom, presne ako predošlý deň ľadová bariéra siahala tak blízko k brehu, že kvôli dnu, ktoré klesá od pobrežia veľmi plytko, sme nevedeli prejsť ďalej. Späť to bolo o fúz, v jednom momente sme škrtli kýlom o dno (miesto na mape je označené výkričníkom). Všetkých nás zamrazilo. Keby sme ostali visieť na dne, tlačiace ľady by nás dostali k brehu a loď by bola stratená. Samozrejme, spustením člna a so silným motorom ktorý má, by sa mohlo všetko obrátiť na dobré. Ale boli by to preteky s neistým výsledkom a bojom s časom a ľadmi. Sme radi, že sme tejto výzve nemuseli čeliť.

Pritom je koniec ľadovej bariéry tak blízko. Koniec modrého poľa na mape nie je viac ako 35 míľ. No nič… Musíme čakať a voľajako zabíjať čas. Ako je možné, že zrazu je taký problém zamestnať si hlavu? Veď na dlhých preplavbách Atlantikom, či Pacifikom to vôbec nebol problém. Príčinou zrejme je, že sa nehýbeme. Kým na oceáne míle pribúdali, vzdialenosť sa skracovala, stále bolo čo robiť s plachtami a počasie nás nútilo meniť spôsob plavby, tu je to o skúške trpezlivosti. Naším nepriateľom je ľad, hmla a vietor. Keď k tomu pripočítam krátiaci sa čas, ktorý nám ostáva na poslednú 1700 míľovú preplavbu z Cambridge Bay cez studené vody Severného ľadového oceánu ponad severnú Kanadu, Aljašku a búrlivé vody Beringovho prielivu, dôvodov na nervozitu je dosť. Snažím sa nevybočiť zo svojho denného režimu. Cvičenie, čítanie, písanie článkov, ktoré chcem zavesiť na web a denná hodinka poklusu na mieste. Aj keď sa mi chce stále viac a viac ležať s počítačom v posteli a byť ponorený do Hollywoodskeho virtuálneho sveta, nedopustím to, zatiaľ. S Ralfom si pobyt navzájom uľahčujeme. Je odo mňa mladší iba o dva mesiace a taktiež vyrastal v ére šťastnej budúcnosti socializmu, pretkaného propagandou. Vzájomne sa naťahujeme, doberáme a život na lodi uteká o čosi príjemnejšie.

Dnes som mal opäť službu, ráno som napiekol viac chleba, takže vydržal až do večere, kedy som urobil praženičku na cibuľke s dvadsiatich piatich vajec. Len sa tak zaprášilo. Keď som už pri tých vajciach… Ešte v Nuuku, v Grónsku som chcel nakúpiť viac vajec, ale Cathy mi povedala, že nemáme na to miesto v chladničke. Vlastne, s dvoma tuctami sme vydržali až do Pond Inlet, viac ako päť týždňov. Pred nákupom v Pond Inlet vravím Cathy, že na vajíčka nepotrebujeme chladničku, na lodi je vlastne každé úložné miesto chladničkou. Odpoveď ma zaskočila. Vajcia robí iba Charlie, v nedeľu. To je to, čo nám ako slávnostné nedeľné raňajky, pozostávajúce z jedného volského oka, kusu americkej palacinky, ktorú oni volajú pancake, džemu a dvoch kusov spálenej slaniny predostrie Charlie. Na čo teda potrebujeme vajcia, keď výsadu pripravovať ich má iba kapitán? Ralf, ktorý bol pri tom rozhovore iba neveriacky krútil hlavou. Mňa to teda poriadne zaskočilo, ale nie natoľko aby som neoponoval. Je pravdou, že plavbu financujú oni, ale prekáračka o vajcia??? Pripomenul som Cathy jej slová, že každý nech si vyberie, čo chce na prípravu pokrmu v deň jeho služby. V obchode v Pond Inled som naložil do košíka 10 tuctov vajec za protestného mlčania Cathy. Nech je ako chce, na dnešnú praženicu sťažnosti neboli.

Musím ale povedať, že z množstva malicherností, ktorými nás od začiatku plavby molestovala, rapídne ustúpila. Už ju netrápi vlhkosť v naších kajutách, ani nekomentuje, keď niekto niečo zabudne zapnúť, alebo vypnúť. Ako by si Cathy začala uvedomovať, že účelom tejto plavby je niečo iné, ako učiť nás poriadku a jej zvyklostiam. Dokonca sama vyumývala kokpit, čo som naposledy robil ja. Akoby vedela, že požadovaním nezmyslov nás zbytočne podráždi. Aj na ňu dolieha nervozita z čakania, aj ona by bola z toho rada von. My ako posádka si zatiaľ plníme svoje povinnosti bez výhrad a trúfam si tvrdiť, že na výbornú. V neposlednej rade, je v lodi nahlas nevyslovená skutočnosť, že keby Charlie viackrát nezaváhal s odchodom na ďalšiu etapu, mohli sme už byť oveľa ďalej. Dosvedčuje to fakt, že dve plachetnice, ktoré nás dostihli na rôznych kotviskách ihneď odišli a teraz sú už za horami-dolami. Na Charlieho obranu ale uvádzam, že kým to boli železné lode, tá naša je laminátová. Tak kde je pravda? Nevadí, hlavne nech prídeme v poriadku. Zapeklitých 35 míľ…

Tak teda čakáme, či zajtra ráno, 27.augusta sa hmla rozplynie.

Mapa ľadu južne od nás pridáva na viere, že to pôjde.

Snáď, ak nebude hmla to pôjde a napätie pri odchode zo zátoky nevystrieda sklamanie z ďalšieho návratu, ale radosť, že to najhoršie máme za sebou.