Putovania New Yorkom je tak akurát, prišiel čas vrátiť sa k jachtingu. Kvôli prúdom nemalo zmysel odísť skôr ako o 11.tej hodine. Aj tak sme išli v protiprúde, ale ten už ustával. Naposledy sme zamávali soche slobody,

oboplávali sme južný breh Manhattanu a tlačili sme sa riekou „East River“ na sever.

A to sme už plávali s hlukom hučiacich helikotér, člnov a trajektov a ešte aj cestnej premávky, sirén a trúbenia vozidiel. Naposledy sme absorbovali rušný New York, plávali pod Brooklynským mostom a blížili sa k Long Islandu.

Na detaile je vidieť, ako možno postaviť dom na streche domu.

Za šera sme zakotvili v jednej zo zátok zvane Huntington Bay na ostrove Long Island

a hneď ráno sme pokračovali. Kotviace hĺbky sú nízke, akurát tak meter pod kýlom. Nesmiem sa nechať uchlácholiť, keď mám pri zhadzovaní kotvy práve ten meter. Ono to nie je dosť. Práve vrcholí príliv a rozdiel hladiny pri odlive je jeden a štvrť metra. Pravda hĺbka je meraná v stave najnižšej možnej, takzvaný Chart Datum. Tá nastáva málokedy, to by musela pôsobiť spoločne príťažlivosť mesiaca aj slnka a čojaviemčoešte. Kotvu sme zhodili v dvoch metroch, tak fajn. Ráno sme odišli a poobede, 16.mája po preplávaní štyridsať míľ v peknom počasí s príjemným vetríkom zboku, sme sa uviazali na bójke v marine Dauntless, desať kilometrov vo vnútri rieky Connecticut v mestečku Essex.

Tu na severe majú zaujímavé uväzovanie sa na bójky. U nás treba mať hák, bóju zdvihnúť a prevliecť lano. Tu je to jednoduchšie, hlavne pre tých, čo majú problémy s chrbticou, alebo slabšie ruky. Alebo frflú, že všetko ide ťažko.

Plavák stačí zdvihnúť, na ňom je slučka s lanom z bóje a to sa iba prehodí cez uväzovací bod na lodi – pachoľa. Mne sa nepáčilo, že loď pri vetre to vystaví trochu bokom, a tak som to uviazal o lano spredu. Na druhý deň bol pri mne čln s marinerom, ktorý ma upozornil, že to nie je v poriadku, lebo lano k bóji je príliš dlhé a pri prúdoch sa mi dostane bója pod loď. Do kelu… mal pravdu. Prúd v kulminácii aj tu, vyššie v rieke dosahuje dva uzle a to nie kvôli tečúcej rieke, ale kvôli prílivovým prúdom. Ajajaj… Bója, kde sme uviazaní má trochu modrej farby z môjho antifoulingového náteru. Raz darmo, ja musím mať všetko dvakrát poistené a ak sa mi čosi nezdá, všelijako, niekedy ale na škodu, ako teraz. Svoju nedôveru voči rôznym spôsobom uväzovania som zdedil z horolezectva a vekom asi narástla. Nazval by som to „Bezpečnostná paranoja“. Na druhý deň, 17.mája nás prišiel pozrieť priateľ z dávnej minulosti, Geoffrey a jeho žena Giannine, ktorí žijú hodinu cesty od miesta, kde sa nachádzame.

Spoznali sme sa v roku 2008, keď som sa pripravoval na prvú plavbu cez Atlantik. Predstavil nás môj anglický priateľ, ktorého som už spomínal, Mark Studt. Je tu chlapík, ktorý oboplával svet a dobre pozná Karibik, tak to povedal. Stretli sme sa a Geoffrey mi dal zopár cenných tipov na kotvenie na Karibských ostrovoch. Ubehli roky a na keseň 2017 som dostal mail od Geoffreyho. Predáva loď, ide do jachtárskeho dôchodku. Má už sedemdesiat šesť rokov a hádam stačilo. Chce pre zmenu cestovať po súši. Zverejnil som to na svojej stránke a loď sa podarilo predať. Po prívítaní sa, kedy obidvaja viditeľne neskrývali radosť, sme sa v ten deň poprechádzali po pitoresknom mestečku Essex. Všetky stavby až na kostol sú z dreva.

Vzali nás do supermarketu, kde sme nakúpili potraviny, tie základné na mesiac dopredu. Aj keď sme nemali ani do polovice prázdne plynové bomby, radšej sme ich nechali doplniť, keď už máme ten rozvoz. Vlastne starosti s plynom by som mal mať z krku. Máme veľkú 7 kilovú bombu, ktorá vydrží šesť týždňov. Nedá sa s ňou plaviť, lebo je priveľká. Priestor je v kotevni pri reťazi a nedá sa potom zavrieť. Preto ju používame, keď sa neplavíme.

Menšiu, ktorá vydrží tri týždne používame počas plavby.

Mám ešte tri trojkilové bomby európskej normy, ktoré dajú dokopy šesť týždňov. Spolu to všetko dá pätnásť týždňov. Dovtedy sa hádam dostanem do Anglicka. V sobotu sme si ráno s Ralfom zabehali, upiekol som pre našich amerických priateľov chlebík. Povedali, že na loď sú už starí a radšej ostali v hoteli. Nemuseli sme pre nich chodiť naším člnom, aj keď ho máme pripravený. Jedna zo služieb maríny okrem sprchy s horúcou vodou a čistým veckom je prevoz z lode na breh a opačne. Stačí zavolať vysielačkou a do piatich minút sú pri nás. Potom sme vyrazili do päťdesiat kilometrov vzdialeného veľrybárskeho múzea. A bola to taká nádhera, že tomu povenujem samostatnú kapitolu. Len si na to musím nájsť čas. Píšem po večeroch, cez deň sa plavíme alebo je nejaký program. Ale písanie ma baví, tak pohoda. Ešte aby boli čitatelia… Po návrate som stihol nádherný bicykel hore rieke Connecticut po jemne zvlnenej asfaltke, kde autá boli skôr výnimkou. Nebolo ani teplo, ani zima. Tričko pod bundou som v rezkom tempe prepotil, ale pohyb na bicykli som si užíval a do kopcov som ťahal, čo to dalo. No… Ono sa ľahko ide na doraz keď viem, že kopec nie je dlhý a za chvíľu naberiem rýchlosť aj bez pedálovania. A keď som sa vrátil neodpustil som si ešte jeden záber z móla.

Ráno 19.mája sme sa odviazali z bóje a po štyridsiatich míľach sme zakotvili na ostrove „Block Island“

v prírodnom jazere, do ktorého bol taký úzky prieplav, že som mal pocit, že ak by som skočil z lode hlavičku, pristál by som na piesočnatej pláži. Tesne predtým sa rozfúkalo na 25 uzlov, ale bol to protivietor, tak vstup v úzkej plavebnej dráhe dlhej tristo metrov bol manévrovateľný. Na večeru sme mali rezne a to už pomaly prichádzala noc.

Ráno 20.mája a vlastne celú noc fúkalo 20 – 25 uzlov.

Aj keď to nie je vražedný vietor, poriadne napínal reťaz dobre držiacej kotvy.

Rozhodli sme sa radšej neplávať, ale ostať. Vietor je priaznivý, do chrbta a nie zas tak mimoriadne silný. Dosť silný ale na to, aby nás pri vychádzaní z kotvišta cez úzku plavebnú dráhu vedel dostať do výchylky. Na rozdiel od vstupu teraz fúka do chrbta. Stačil by poriadny náraz vetra a ja si nedôverujem natoľko, že by som dokázal okamžite vyrovnať loď, ktorú by pri tom vychýlilo. Ralf má rovnaký názor, vlastne ho vyslovil ako prvý. Rovnaké rozhodnutie prijali aj dve plachetnice a jeden motorák kotviaci neďaleko nás.

Kanadská plachetnica vedľa nás je na pohľad dobre vybavená. Vidím veterný pilot a dobre krytý kokpit. Obaja máme čosi spoločné. Riadime sa pravidlom veľkých včiel a malých úľov, ktoré chovali v bývalom Sovietskom zväze. Tie sa do úľov dostali, lebo museli. Deň som využil na pranie,

a navaril som segedínsky guláš. Ešte musím z kúpeného prášku v Bratislave urobiť zemiakové knedle.

Keďže ten New York bola pre mňa akási méta, trochu zrekapitulujem. Od Odchodu z gréckeho ostrova Korfu sme do dnešného dňa preplávali 7534 a čaká nás ešte ďalších šesť tisíc.

Plavbu popri Severoamerickom kontinente máme z polovice hotovú, Na New Foundland – St.John, skadiaľ plávame cez Labradorské more do Grónska je to cez 900 míľ. Držte palce.

Nakoniec, pre potešenie krátke videjko z odchodu z New Yorku

https://drive.google.com/file/d/1oB_Z2QN99Pny1HsWlsp02C-CllcnGH_Q/view?usp=sharing