3. február 2019 – Ahojte už z Kanárskych ostrovov, konkrétne Tenerife, kam sme po šiestich dňoch plavby z Gibraltáru dnes priplávali. Skôr ale, než popíšem plavbu, vrátim sa ešte raz ku Gibraltárskej skale. Niet pomoci, musím.

Keď som sa v máji 2015 doplavil, po plavbe okolo sveta, severným Atlantikom cez Azory do Gibraltáru, mali ma vítať mažoretky v stelesnení mojej ženy Violky, Ivetky Súkeníkovej, mojej svatky Zuzky Boďovej a Etky Vránkovej. Uvítacia ceremónia sa nekonala, mažoretky sa pozabudli pri obdivovaní pamiatok. Do maríny Alcaidesa, hneď vedľa hranice s Britskou Ríšou prišli s oneskorením dvoch hodín. Bol som to ja, kto robil mažoretku. Sklamanie mi ale vynahradila Ivetka. A to dlhodobo. Ich sused v Bratislave, Igor už roky žije a pracuje v Gibraltáre, v nemocnici, ako lekár. Býva priamo pod „Skalou“, v prenajatom byte so svojou ženou Jarkou a dcérou Alicou. V prenajatom byte preto, lebo tu nie je možné si nehnuteľnosť kúpiť, iba prenajať. Hoci aj na sto rokov. Keď nájomná zmluva skončí, nájomca má prednostné právo nájom predĺžiť. Nájom je dedičný. Čosi ako kedysi u nás s družstevnými bytmi. Igor ako lekár pracoval nejaký čas vo Švédsku. Po čase sa rozhodol skúsiť niečo v miernejšom teplotnom pásme. Ako vravel, napriek svojmu očakávaniu prešiel sitom výberovej komisie v nemocnici v Gibraltáre a dostal skúšobnú zmluvu na tri mesiace. Odvtedy uplynulo trinásť rokov, dcéra vyrástla v tínegerku. Jarka učí anglických vojakov matematiku. Igor, na fotke s Ralfom a so mnou

je nesmierne vnímavý v medziľudských vzťahoch na „Skale“ a je nabitý históriou. Tak som sa vtedy, v máji dostal k mnohým zaujímavým informáciám. Napríklad, že britská kráľovná Elizabeta druhá bola prvý a posledný krát na návšteve Gibraltáru v roku 1954. Kvôli napätým vzťahom britskej kolónie so Španielskom by sa jej návšteva mohla javiť ako provokácia. Španieli sú totiž na tento kúsok Pyrenejského poloostrova citlivý ako na kurie oko. O tom svedčí aj fakt, že keď v roku 1969 referendum, vyvolané generálom Frankom o začlenení Gibraltaru ku Španielsku skončilo fiaskom, diktátor nielen, že zavrel hranice na tridsať rokov a pripravil tým o prácu šesťtisíc občanov Španielska, ale do mesta La Linea, hraničiaceho s kolóniou nasťahoval nízko príjmové rodiny, čo je spojené s kriminalitou a prostitúciou. Dnes je rozdiel životnej úrovne na stranách hranice asi taký, ako na stranách železnej opony medzi Československom a Rakúskom pred tridsiatimi rokmi. Ani v sobotu, 26. Januára to nebolo inak. Ako pri minulých stretnutiach. Nové miesta a nové informácie. Igor nás zaviedol do zátoky,

kde počas obliehania Gibraltáruv rokoch 1779 až 1882, po prelomení blokády pristál so svojou flotilou admirál Horatio Nelson. Hneď vedľa si môžeme pozrieť stotonové delo z roku 1883.

Pri vchode nás víta „malý brat“,

ale po preštudovaní nákresu

sme videli tento, na vtedajšiu dobu moderný stroj na ničenie nepriateľa v celej svojej kráse.

Delostrelecký náboj je dlhý 110 a priemer má 42 centimetrov.

Nabíjanie cez zložitý hydraulický systém trvalo tri hodiny. Ralf rozprúdil debatu, či sa s tým dalo niečo trafiť. Loď je pohyblivý terč, kadencia dela je jeden výstrel každé tri hodiny. Zastreľovanie dela by jeho obsluhe mohlo trvať neobyčajne dlho. Dilemu ukončil chlapík, čo predáva lístky. Z dela vystrelili iba jeden krát. Bola to taká šupa, že to vyrazilo všetky okná v okolí. Tak radšej s tým prestali. Existencia dela sama o seba slúžila ako zastrašenie prípadného narušiteľa. Mali sme šťastie na krásny jarný deň a užívali sme si výhľad na more, čajky aj rybára plaviaceho sa do práce.

Igor nám porozprával o vzniku Stredozemného mora, ktoré sa dôsledkom posunu afrického kontinentu pred šesť miliónmi rokov uzavrelo a takmer celé vyschlo. Pred piatimi miliónmi rokov zemetrasenia uvoľnili vodnú cestu k oceánu a Gibraltár bol po niekoľko rokov svedkom najväčšieho vodopádu v dejinách našej planéty, kým sa Stredozemné more nenaplnilo na úroveň hladiny oceána. Spojenie kontinentu Europy a Afriky umožnilo migráciu pravekého človeka, ktorý po opätovnom oddelení Afriky žil v jaskyniach Gibraltárskej skaly. Svedčia o tom miestne archeologické náleziská, ktoré su považované za najväčšie na svete. Potom prišli Gréci, Herkules a Odyseus ktorí verili, že priplávali na koniec sveta. Po nich prišli Rimania. Gibraltar po celý tento čas čelil útokom pirátov. Ich cieľom nebolo iba lúpenie a znásilňovanie, ale hlavne lov ľudí pre trh s otrokmi. Skala v sebe skrýva prekrásnu jaskyňu, ktorá bola počas vojny Druhej svetovej vojny nemocnicou aj keď sa jej účel poriadne nenaplnil. Dnes je to turistická atrakcia a robia sa tu aj svadby.

Zo západnej strany kopca je vidno úžinu, cez ktorú vedie cesta do Atlantického oceána. Za prielivom sa črtá africký kontinent.

Pohľad zo svahu na sever, do Gibraltárskej zátoky

ukáže developerské projekty, ktoré vznikli na území získanom z mora zasypávaním a dvíhaním dna. Aj toto je predmetom sporov so Španielskou vládou, ktorá rozširovanie územia pokladá za porušenie medzinárodnej zmluvy o pobrežných vodách. Práve Španielsko totiž nepriznáva Gibraltáru právo na pobrežné vody. Samozrejme, ostáva iba pri ostrých vyhláseniach a to je asi všetko, čo môžu španieli robiť. Zo severnej strany Gibraltárskej skaly, vidno medzinárodné letisko.

Ono by sa to vlastne nemalo volať takto, lebo pristávacia dráha a hangáry pri nej patria armáde. Tá iba prepožičiava letisku s novým terminálom najkratšiu dráhu na svete. Letisko je považované za tretie najnebezpečnejšie letisko na svete. Nielen kvôli dráhe, ktorá je o tristo metrov kratšia, ako by minimálne mala byť, ale aj kvôli nestálym vetrom krútiacim sa okolo skalného masívu. Za letiskom je hranica, kde sa kontrolujú pasy, alebo ID karty. Spomínam na december 2013. Boli sme v Maríne v Sotogrande, asi dvadsať kilometrov od La Linea. Spravili sme si výlet do Gibraltaru. Marco Zonca, taliansky člen mojej posádky, si nevzal žiaden doklad. Logicky, policajt ho vrátil. Marco sa snažil argumentovať Európskou úniou a Schengenom. Úradník mu povedal, že v Schengene je Marco, ale Gibraltar našťastie nie. Vľavo vidno Marínu Alcaidesa, kde momentálne hosťujeme a v pravo začínajú známe pieskové pláže španielskeho Stredomoria. Vedľa nás vysedávajú opice a páry si navzájom robia hygienu.

Igor nás zaviedol na miesto, kde som ešte nebol. Opäť to bolo o veľkom obliehaní v rokocj 1779 až 1782, ale trochu z iného súdka. Videli sme vojaka na stráži.

Uniforma s tých časoch mala symbolizovať moc  a silu, vzbudzovať úctu a rešpekt. Muselo ju byť vidieť zďaleka a musela uchvátiť pohľadom. Preto toľko farieb. Praktická ale zďaleka nebola. Kvôli váhe a tuhosti, nevraviac, že z vojaka robila ľahko rozpoznateľný terč, ani nemohla byť. 

Zaspatie na stráží malo za následok jediný trest. Poprava sťatím nasledujúci deň na hlavnom námestí. Aby vojak na stráži nezaspal, krátil si čas napríklad aj rytím svojho mena a roku bodákom do skaly.

Boli však aj iné tresty. Medzi najhoršie patrilo bičovanie, pričom dvesto rán nebolo výnimkou.

Napriek obliehaniu si sedem tisíc obrancov dokázalo zabezpečiť čerstvú vodu vykopaním studní. Prístup k studni bol verejný, vedro vždy naporúdzi.

Horšie to bolo zo stravou. Okrem dvoch prelomení blokády admirálom Rodneym a Nelsonom obranci museli s jedlom šetriť. Pašeráci z Afriky pašovali ovocie a zeleninu, ktorú nie lacno predávali.

Keď bolo možné, obyvatelia cez more opúšťali svoje domovy,

aby sa vyhli násilnej smrti. A nielen tej. Tá doba priniesla aj smrteľné choroby

Návštevou skaly sa náš pobyt v Gibraltáre neskončil. Aj keď deň predtým nás Igor vzal do miestnej pivárne „Shipmen“, Igora to vo jeho pohostinnosti nezastavilo a Jarka, jeho žena nám navarila fantastickú zeleninovú polievku a stehná z moriaka upečené na provenszálsky spôsob s ryžou a zemiakovou kašou ako od mamičky. Potom nás odviezol do miestneho supermarketu a s nákupom nás doviezol do maríny. Vďaka Jarka a Igor!

Nedeľu 27. Januára sme venovali drobným opravám. Začalo to nie veľmi úspešne. Išiel som vymeniť na sťažeň vrátič pôvodnú VHF anténu, nakoľko GPS ploter neukazoval cez AIS (Automatický identifikačný systém) lode okolo nás. Konzultácia s rakúskym obstarávateľom ma poučila, že nie každá VHF anténa je na to spôsobilá. Ja som pôvodnú vymenil za novú v domnení, že chyba vysielačky je v anténe. Lenže ono to ani potom nešlo. Po hodine mudrovania sa ukázal vypadnutý kábel. Podarilo sa mi aj nájsť miesto pre batoh s lanami, ktorý tu nechal Mišo Sabovčík, aby chalani do Grónska nemuseli letieť úplne naložení. Nasledovala úprava núdzového kormidla, montáž pridanej stanice VHF v kokpite, pripravili vodnú elektráreň n plavbu, nanovo na sťažni osadili púzdro na kľuku na vinšňu, nakoľko sa nám to z jedného nitu uvoľnilo a Karolových vynikajúcich haluškách sme boli pripravení na plavbu. Tie halušky ale neprebehli až tak jednoducho, ako popisujem. Zistili sme totiž, že nemáme zemiaky. Rýchlo som sadol na bicykel, do vrecka dal pas a peňaženku a vyrazil cez neďalekú hranicu do Gibraltáru. Totiž iba tam majú v nedeľu na rozdiel od Španielska otvorené. Cez hranicu som prešiel hladko, ale cestou späť ma policajt odstavil, nemal som prilbu. V tej rýchlosti som na ňu zabudol. Po päť minútovej prednáške a mojej úprimnej ľútosti som opustil hranicu a za moment som bol späť na lodi. Igor sa ešte raz prišiel na nás pozrieť a v pondelok, 28. Februára sme sa ráno odviazali z maríny Alcaidesa, v meste La Linea a vyrazlili do Atlantického oceána.