20 marec 2019 Tri týždne v Atlantickom oceáne

Je to už siedmykrát, čo križujem Atlantický oceán severne od rovníka, štvrtýkrát smerom na západ. Prvýkrát to bolo uskutočnenie obrovskej životnej výzvy, jeden z významných stupňov mojej jachtárskej kariéry. Druhýkrát to bola výzva preplávať opäť oceán s úmyslom vyskúšať novú plachetnicu Civetta II priamo v bojových podmienkach. Tretí raz Atlantický oceán znamenal priblíženie sa na miesto začiatku plavby okolo sveta. Takmer tritisíc míľ dlhá plavba oceánom, ktorú absolvujeme teraz, je časťou približne trinásť tisíc míľ dlhého atlantického okruhu, ktorého najjužnejšie miesto bude na 18. rovnobežke, na ktorej sa nachádza Karibský ostrov Sin Martin. Najsevernejšie miesto, kam sa plánujeme dostať ešte nepoznám, ale s určitosťou bude nad Severným polárnym kruhom, teda nad 66°33´ severnej zemepisnej šírky. Obtiažnosť etapy z Kanárskych ostrovov do Karibiku spočíva v jej dĺžke. Bez akejkoľvek snahy zľahčovať túto plavbu, je to z hľadiska náročnosti asi tak všetko. Samozrejme, za predpokladu že ventily cez trup sú v poriadku a do lode netečie. (Teraz sa mi dobre žartuje…) Vietor zozadu, alebo zadoboku, občasné manévre s plachtami, nejaký ten posun s použitím motora, keď zavládne bezvetrie a po troch týždňoch sme na druhej strane. Ďalšie etapy budú výrazne kratšie a ani jedna z nich nepresiahne osemsto míľ. Ich náročnosť ale spočíva v menej priaznivých poveternostných podmienkach, dôkladnom plánovaní času vyplávania, plavby pre mňa dosiaľ v neznámych, drsných oblastiach. Keď k tomu prirátam pobyt v pobrežných vodách USA a Kanady, kde je legislatíva veľmi prísna a dôsledne uplatňovaná, plavbu medzi ľadovými kryhami pri Grónskom pobreží, je toho akurát

Takže teraz sa tešíme pribúdajúcim míľam. Plavba sa veľmi nelíši od tých predchádzajúcich. Po tom, čo sa nám ostrov Tenerife stratil z dohľadu,

 trochu prifúklo a my sme nasledujúce dni postupovali s priemerom stodesať míľ denne. Nebolo to zadarmo hlavne pre Riša, ktorého zložila morská choroba. Prvé dva dni sa obával, že zomrie, ďalšie dva dni sa bál, že nezomrie. Tieto štyri dni strávil striedavo ležiac v kajute, alebo v hlbokom predklone cez zábradlie, snažiac sa objaviť, či sa pod hladinou neskrýva recept na jeho nevoľnosť. Nebol tam. Je mi ho ľúto, ale neviem mu pomôcť, musí si to odtrpieť tak ako Pepo Kadlčík v roku 2015. Tri hodiny po vplávaní z Karibiku smerom na Azory ma vtedy Pepo požiadal o návrat, aby mohol vystúpiť. No máš ho vidieť! Napokon ho nevoľnosť po pár dňoch prešla a on sa tešil mojej neoblomnosti. Ono, ľahko mi je byť neoblomný, keď mne nič nie je.  Službe sa Rišo ale nevyhýbal, poctivo si odsedel svoje nočné hodiny na palube. Po štyroch dňoch si nasadil Stugeron a výrazne sa mu polepšilo. Odvtedy už problémy nemal a po pár dňoch liek vysadil.

Vyskúšali sme všetky spôsoby nastavenia plachiet. Išli sme iba na prednú kosatku, či s oboma prednými plachtami roztiahnutými do strán, ako krídla motýľa,

alebo na veľkých plachtách pri slabom vetre. Tri dni fúkalo tak dobre, že s plachtami v tvare motýľa sme dni pokročili o takmer päťsto míľ. Mali sme nádherných tridsaťosem hodín so 107 m2 veľkou genakrovou plachtou, kedy sme sa priblížili o dvesto míľ,

a ku koncu sme hodne vyťahovali 140 m2 veľký, krásny modrý Parasailor.

Nevyhli sme sa ani trom dňom plavby s použitím motora, kedy hladina oceánu pripomínala zrkadlo.

More hýrilo životom. Ešte pri pobreží Tenerife neďaleko nás fučali veľryby pri vydychovaní na hladine, tvoriac tak malý gejzír. Neskôr sme videli iný pár, asi sto metrov za nami, vyhadzujúc sa z vody. často sa pri nás zdržali delfíny plávajúce pred predkom lode. Lietajúce ryby vidíme každú chvíľu, občas niektoré vyhadzujeme z paluby späť do mora, bohužiaľ, pre nich už neskoro. A tie ryby…

Ešte na Tenerife som vravel chalaňom, že ak vytiahneme tri kusy na zjedenie, budeme radi. Vychádzal som pri tom z mojich predchádzajúcich skúseností. No ale to som ešte nepoznal Uweho… Ako mi povedal, pochádza z poľovníckeho rodu. Lov rýb tiež považuje za akúsi odnož poľovania. Ešte pred koncom prvého týždňa plavby vytiahol prekrásnu metrovú doradu, rybu tuniakovitého typu.

Ako inak, kokpit pri kormidle a zapaľovaní motora bol celý od krvi. Aj keď úlovok okamžite zabijeme, telo sa ešte chvíľu trepe a krv strieka na všetky strany. Vravím Rišovi, nech ide po servítky, lebo som ovládanie motora nechcel ostriekať vodou. Budíky som už niekoľko krát utesňoval sikaflexom. Pravidelne to kontrolujem, malo by to byť v poriadku, ale nič nie je večné. Rišo s približoval so servítkami, a už som sa iba v nemom úžase prizeral, ako Uwe zboku vychrstol celé vedro vody práve tam, kde som nechcel. Hneď ho síce trklo, že to asi nebol správny postup, ale už to bolo tam. Našťastie nič sa neudialo, motor štartuje a budíky idú. Na moje prekvapenie, umelá rybka bola okamžite opäť vo vode, ťahaná silonovým lankom asi sto metrov za loďou. Uwe chytil v priemere jednu rybu každé tri dni a každej sa tešil, akoby to bola jeho prvá v živote. Tuniakovité mäso je vynikajúce, nemá kosti a o čerstvosti nemusíme pochybovať. Ale čo je veľa, to je veľa. Tri dni pred doplávaním na Sin Martine som pohrdol tunIakom  a spravil som si špagety alio-olio. Uwe vycítil, že mne sa jeho časté úlovky veľmi nepozdávajú a aj sa spýtal, či si má dať pauzu. „Zaplatil si si nemalé peniaze, aby si tu bol. Keď ťa baví rybolov, ja som ten posledný, kto by ti upieral túto radosť. Doma, v Nemecku, tuniaka z Atlantiku na plachetnici neulovíš“, vravím mu. Na obranu Uweho ale musím uviesť, že rybu sám perfektne spracoval a po sebe zanechal poriadok.

Keď som už pri tom Uwem… musím prehlásiť, že ten chlap sa v kokpite človeka perfekte orientoval dokázal pracovať s lanami, kým ja s Rišom sme na prednej palube upevňovali, či demontovali pne z plachiet, alebo vyťahovali, či sťahovali Genaker, alebo Parasailor. Umenie, ktoré z množstva lán pritiahnúť a povoliť, ako aj schopnosť čítať moje posunkové príkazy Uwe ovládal znamenite.

Služby sme si delili cez noc po štyroch hodinách. Od ôsmej do polnoci, od polnoci do štvrtej rána a od štvrtej do rána. Služby rotovali a tak sa na každého ušlo rovnaké množstvo. Stretu, či vyhýbaniu lodí sme sa báť nemuseli, od Tenereife sme prvú loď uvideli až tri dni pred pristátím na Sin Martine. Ale treba kontrolovať kurz, vietor, nastavenie plachiet, windpilot a vodnú elektráreň a byť pripravený riešiť niečo, čo sa nečakane vyskytne.

Večer si vychutnáme západ slnka

a východ si zvečňuje fotoaparátom ten, kto má práve službu.

Vykonávame pravidelné kontroly aj cez deň, na palube. Hľadáme čosi čo nám udrie do očí ako anomália. Predraté lano,

uvoľnený šekel, poškodená plachta, čokoľvek. Nevynechávame ani vymenené ventily. Objavil som rosenie na jednej zo záchodových hadíc. Nič mimoriadne, občas padne kvapka, ale bude sa to musieť riešiť. Až keď zakotvíme.

Každé ráno si dám slanú sprchu. V praxi to znamená, že stojím vzadu na lodi vedľa windpilota a oblievam sa vedrom morskej vody. Do toho šampón, opäť spláchnutie a je hotovo. Sladkú sprchu si dám až na Sin Martine. Za normálnych okolností by som predtým cvičil, ale to si odbijem počas mojej služby. Nasleduje stiahnutie predpovede cez satelitný systém Iridium. Sťahujem vietor a atmosferický tlak na sedem dní dopredu. Tieto dva parametre mi stačia, aby som si urobil predstavu o počasí. Kávička, raňajky a literatúra, či už je to taliančina, nemčina, alebo angličtina. Poobede sa venujem písaniu textu, ktorý by hádam mohol raz byť podkladom pre novú knihu. Občas si aj poperiem.

No a samozrejme varíme. Ráno vajíčka, jogurt, palacinky, čerstvý chlebík,

ktorý upečiem každý tretí deň, keď mám rannú službu. Klobáska, slaninka, proste všetko zdravé. Veď ako povedal môj priateľ Peťo Uhnavý, doktor na dôchodku. „Zdravé je to, na čo má telo chuť. Telo vie najlepšie čo potrebuje a ak si to pýta, treba mu to dať“ Pri varení večere sa striedame s Uwem, Rišo sa venuje riadom. Večeriame špagety, dusené hovädzie ešte na začiatku plavby, zemiaky s cibuľkou, slaninkou a klobáskou v trúbe, cestoviny no a samozrejme ryby. Ja si svoju porciu tuniaka obalím a mám rezeň. Mali sme aj vyprážaný syr s tatárkou, ktorú som namiešal a trikrát som upiekol som koláč. Ono to zas taký kumšt nie je. Hotový prášok, do toho vajíčka a olivák. Mixér, vyliatie do panvice a hurá do trúby. O hodinku ešte čokoládová poleva a jachting je hneď krajší

Bol som zvedavý, ako sa uplatnia niektoré moje inovácie. Núdzová pína, ktorá nahradí kormidelný systém, ktorý počas dlhých plavieb, keď kormidluje Windpilot.

No… musím ešte vylepšiť uchytenie píny na kormidlovú os, prešmykovalo to. Ale riešiť náhlu núdzovú situáciu by mohol byť problém. Kormidlo s pínou ide veľmi tuho. Predsa len asi ostanem pri pôvodnom riešení a budem spokojný, že mám núdzovú pínu, ak by mi nebodaj zlyhal kormidelný systém.

Windpilot opäť nesklamal. Ako som si už zvykol, pracoval celý čas bez jediného zaváhania. Často pracoval v kombinácii s elektrickým pínovým autopilotom, aby pri použití veľkých plachiet bola udržaná priama línia postupu, nie mierne pendlovanie, aké býva s veternou ružicou. To preto, aby plachta mala vietor stabilne z toho istého smeru. Pri odchýlke vetra iba desať stupňov už plachta začína nepríjemne tancovať, čo je spojené so silným zvukom, ako keď praská bič. Ako inak, dvakrát opravovaný pínový pilot Raymarine vydržal pracovať asi polhodiny, potom vymlátil poistku, a po výmene aj ďalšiu. Aj sme to rozobrali, ale na nič múdre sme neprišli. Naproti tomu nový pínový pilot Simrad, pracoval spoľahlivo asi tristo hodín.

Potom sa zbláznil a robil si čo chce. Po dvoch dňoch oddychu opäť prišiel k rozumu, ale asi ho treba vykalibrovať. To sa teraz nedá, až budeme na kotve.

Nová vodná elektráreň je malý zázrak.

Máme dostatok elektriny, v zásuvkách trvalo 220 Voltov. Po niektorých úpravách, ktoré si vynútili empirické skúsenosti to ide ľahko dvíhať a aj bezproblémovo položiť do vody. Nie je cítiť, že hydrodynamický tvar by loď spomaľoval a takmer to ani nie je počuť. Raz, keď sme si to valili okolo osem uzlov, dobíjací prúd spálil 15 Ampérovú poistku, toľko to dávalo. Keď to Pepo Kadlčík v Grécku montoval, použil elektrický kábel podľa návodu a ešte čosi navyše. Nebál som sa teda osadiť poistku 20 Ampérov. Prúd vody nebezpečne lámal elektrický kábel idúci z hydrochargera do zásuvky, tak sme ho museli osadiť do ochrannej hadice a upevniť SK páskou.

No a pokazil sa nám Windmeter, dosť dôležitý prístroj. Po týždni prestal ukazovať rýchlosť vetra, iba smer. Mám ručný merač rýchlosti vetra, tak sme si poradili. Naučili sme sa rýchlosť vetra odhadnúť aj pocitovo, je to dobrý tréning. Chyba zrejme bude v kábli, ktorý ide od sondy na vrchole sťažňa cez sťažeň do lode a k obrazovke s ovládaním. Problém s Windmetrom som mal v Indickom oceáne pred piatimi rokmi, bol poškodený kábel. Vymenili sme ho a dodnes nebol problém. Možno je teraz poškodenie iba čiastočné, ale to ešte musím premerať a konzultovať.

Po troch týždňoch konečne vidíme nejakú loď

a v stredu 20. marca 2019 nadránom sme zakotvili v zátoke Simpson Bay, na Holandskej strane ostrova Sin Martin.  Rišo, Uwe, boli ste skvelí, ďakujem. Foto z ostrova dam nabuduce, sme ako inak, v super fofroch…