Bolo to na jar v roku 2006, kedy som pristál so svojou novou tridsať päť stopovou plachetnicou v marina Dalmacija, v Sukošane, v Chorvátsku. Zaplatil som si státie na jeden rok a tešil som sa na užívanie novej, prekrásnej kajutovej plachetnice „Civetta“. Moji susedia boli z Anglicka, starší manželský pár, na plachetnici  „Moody 38. Tak, ako vo mne pohľad na anglickú loď s pravým anglickým kapitánom vzbudzoval rešpekt, tak som ja, ako som sa neskôr dozvedel, vzbudzoval pochybnosti. Slovenská vlajka prezradzovala vnútrozemskú krajinu bez námornej histórie a tradícií. Naopak, pobyt niektorých lodí zo strednej a východnej Európy v maríne nemal s jachtingom nič spoločné, okrem toho, že loď sa nachádzala na vode. Ostatné bolo bujaré oslavy, rušenie nočného kľudu a sporo oblečené dámy často s cigaretkou a pohárikom šampanského v ruke, občas sediac na štvorkolke za šoférom mohutnej postavy. Nepreháňam, videl som na vlastné oči. Niet divu, že z mojej prítomnosti Angličania nemali radosť.

Naše prvé rozhovory sa tiež neuberali správnym smerom. Hneď pri našom druhom stretnutí mi Mark, ako sa mi tento anglický kapitán predstavil sťažoval, že mu na palubu spadol môj radarový odrážač. Musel to upratovať a ešte mu to poškrabalo perfektne udržiavanú teakovú palubu.

Na loď som chodil na predĺžené víkendy, z Bratislavy to bolo po diaľnici sedemsto kilometrov. Moji anglickí susedia si začali všímať, že môj pobyt v maríne sa obmedzoval iba na deň príchodu k lodi a deň odchodu. Len čo som prišiel a vybavil hlúpe, chorvátske byrokratické formality, už som sa odväzoval. Keď som sa vrátil z plavby, sadal som do auta a namieril som si to domov.

Problém bol aj v komunikácii, v tom čase som príliš dobre po anglicky nerozprával. Tento medzinárodný námorný jazyk som sa začal učiť iba pred rokom a pol, kedy som na svojej prvej plavbe do Grécka pochopil, že len s nemčinou môj jachtársky progres nebude možný. Keď sme sa so ženou na jeseň 2006 s anglickým párom lúčili, sľúbil som im, že na jar budem v angličtine lepší, nielen vďaka posunkovej reči. Po rokoch mi Mark povedal, že na jar 2007 keď sme sa stretli v novej sezóne, ma začal brať vážne. „Rozprával si výrazne lepšie ako pred polrokom a ja som si uvedomil, že si človek, čo dokáže držať slovo a má pevnú vôľu“. Nemusím ani uvádzať, že keď mi Mark toto po rokoch povedal, nabehla mi husacia koža. Naše, dnes už dvanásť ročné priateľstvo sa začalo.

Najprv nenápadne, skôr to vyzeralo na dobré susedské vzťahy. V lete sme sa vídavali, my s deťmi, oni s vnúčatami. Mark aj Gudrun sú od nás o pätnásť rokov starší. Keď ale na jar 2008 Mark uvidel na mojej plachetnici Civetta držiak na veterné kormidlo, naše rozhovory začali byť viac odborné. Môj plán plaviť sa do Karibiku a späť ho nadchol. Gudrun a Mark trasu tam a späť absolvovali v osemdesiatych rokoch. Bolo o čom sa rozprávať. Zaujímavá bola jeho teória o navigácii. „Ak ti slnko vychádza za chrbtom a zapadá pred loďou, ideš správne“. Vtedy nebolo GPS, ani elektronické mapy, iba sextant, tabuľky a papierové mapy. Keď som sa po roku vrátil do Sukošanu, majúc za sebou úspešnú prvú plavbu do Karibiku a späť, Angličania na mňa čakali a Gudrun mi upiekla tortu. Dojalo ma, ako si ma úprimne privinula a vybozkávala. Na Markove slzy v očiach nezabudnem.

Prišiel rok 2012, druhá plavba do Karibiku a späť s novou plachetnicou Civetta II a plánovanie plavby okolo sveta. Mark s Gudrun nás boli navštívíť v Bratislave a oni nám pohostinnosť oplatili v mestečku Newton v ústi rieky Yealm, kúsok východne od mesta s veľkou námornou tradíciou, Plymouth. Po ukončení plavby okolo sveta a pristátí v Gibraltáre v roku 2015 som im napísal mail, ktorý som ukončil  citátom z knihy „Hlava 22“, od Josepha Hellera. „Dnes som dokončil svoj heroický, titanský zápas šľachetného hrdinu v nekonečnej snahe dotknúť sa nedosiahnuteľného“. Keď sme sa s Markom a Gudrun stretli o mesiac neskôr v Chorvátsku, darovali mi tričko s týmto nápisom.

Teraz na Tenerife sme sa opäť stretli po rokoch.

Mark s Gudrun sem chodia každý rok na jeden mesiac od polovice februára. Pri dvoch posedeniach nám Mark porozprával niekoľko príhod. Zaujala mi jedna, ktorá je veľmi zábavná, ale kľudne to mohla byť aj tragédia.

Bolo to po ich mesačnej plavbe Atlantickým oceánom a po pristátí na nemenovanom ostrove v južnom Karibiku. V malej maríne, kde Mark s Gudrun pristáli, pár dní predtým zomrel majiteľ. Jeho miesto dočasne prevzala jeho priateľka, ktorá nemala o tejto práci ani potuchy. Markovi a Gudrun ponúkla státie zadarmo, ak jej pomôžu s jej neľahkou úlohou. Po mesiaci dostali ponuku prevziať manažment maríny natrvalo. Ocitli sa tak náhodou na životnej križovatke, ktorá mohla navždy zmeniť ich život. Napokon ale odmietli. Mali svoje plány a k rozhodnutiu neprijať ponuku prispela aj jedna skúsenosť.

Jedno ráno sa zobudili na hukot malého lietadla, ktoré sa blížilo k trávnatej pristávacej dráhe hneď za zátokou s marínou. To už ich budila vystrašená správkyňa s puškou v ruke. Vysvetlila im, že musia za každú cenu zabrániť lietadlu pristáť, lebo vezie drogy. Markovi dala pušku a príkaz strieľať na lietadlo. Na jeho vydesenú otázku, či tým nezabije pilota, odpovedala, veď nech strieľa na lietadlo a nie na pilota. Ona sa medzitým rozbehla do malého hangáru a začala po trávnatej pristávacej ploche rozhadzovať prázdne kanystre od oleja, aby lietadlo nemalo ako dosadnúť. No a Mark začal strieľať. Lietadlo niekoľko krát zakrúžilo, ale svoje odhodlanie pristáť nezmenilo. Mark vystrieľal do vzduchu niekoľko nábojov, ale ako vravel, neusiloval sa presnejšie mieriť. Pristávací manéver sa napokon predsa len podaril a z lietadla vystúpil poriadne nasrdený vlastník neďalekej nehnuteľnosti, ktorý si išiel povyraziť s priateľkou. Vraj, po tomto lete priateľka mala vzrušenia viac než dosť a to poriadne nadlho.

Niekedy mám pocit, že keby som niekde začal vyprávať niektoré moje historky, zbytočne by som sa snažil. Nikto by mi ich aj tak neuveril. Jachting je prekrásny aj v tom, že sa mi dostanú do uší ešte neuveriteľnejšie zážitky, ako sú tie moje.  

Pri rozlúčke mi Mark navrhol, aby som svoju plavbu neukončil v Írsku, ale pridal okolo tristo míľ navyše a prišiel k nim, do ústia rieky Yealm, kde mi vraj vybaví státie na plávajúcom móle. Bude mi dávať pozor na loď a ja si môžem splniť svoj sen, prejsť si na aute a bicykli anglický vidiek. Ďakujem osudu, že mi doprial takých priateľov. Ponuku som radostne prijal, už tam len doplávať.