11.apríl 2019 –

S naším prihlasovaním to bolo aj nebolo jednoduché. Pri vchádzaní do prístavu Miami som tak trochu očakával prepadnutie od pobrežnej stráže. Ale aj keď v prívodnom kanáli do prístavu nás míňal šedý čln tak typický pre pobrežnú stráž všetkých prímorských štátov, ostali sme bez povšimnutia. Ihneď, ako sme boli na funkčnom signále, Audrey zatelefonovala na „Customs and Board Protection“, teda na prístavnú políciu a imigračný úrad v Miami, aby oznámila náš príchod. Aby som bol úprimný, mám veľký rešpekt pred silovými zložkami americkej pobrežnej stráže a nechcem sa nevedomky dopustiť nejakého priestupku. Úradník zdvihol okamžite a povedal nám, nech plávame do maríny a odtiaľ sa prihlásime cez ich aplikáciu.

K tej aplikácii. Ešte na Slovensku som sa dočítal, že čosi také existuje a stiahol som si to do mobilu aj tabletu. A išlo to ako po masle. Aplikácia nás krok po kroku nasmerovala k prihláseniu, pričom nás vyzvala, aby sme skenovali cez kameru tabletu naše pasy. Údaje sa samé nahrali do formulára, takže sme nemuseli nič vyplňovať. Potom nasledovala výzva začať video hovor. Imigračný úradník nás pozdravil a vyzval postupne každého z nás, aby sme kukali do kamery. On si porovnal naše tváre s tými v pase a bolo vymaľované. Teda vlastne nie celkom. Audrey a Jack boli v poriadku, ale ja s Rišom sme museli prísť na imigračné oddelenie osobne.

Veď fajn, nič iné som nečakal. Adresu som mal, ostalo zohnať taxík. Po chvíli sme sa už viezli ulicami Miami. A zase nastala komplikácia. Taxikár nás vyložil na určenom mieste. Teda vlastne sme si to iba mysleli. Adresa nesedela a tam, kde sa mala nachádzať naša destinácia bolo čosi úplne iné. Takže sme boli v uliciach Miami, oficiálne neprihlásení v krajine. Mapy som do mobilu nestiahol, internet sme nemali a nemali sme poňatia, kde vlastne sme. No… nie sme predsa v uliciach Salvadoru v Brazílii, nič hrozné sa nedeje. Vytočil som telefónne číslo, kde sme ohlasovali náš príchod a automat mi ponúkol ako jednu z možností spojenia – Imigračné oddelenie v prístave, terminál „H“. No fajn. Mohlo ma hneď napadnúť, že to čo hľadáme, bude v prístave. Opäť taxík a po chvíli sme už vstupovali do príslušnej budovy a po chvíli tápania sme sa ocitli pri príslušnom okienku.

Ja sa bez tých zmätkov asi neobídem. Keď si imigračný úradník overil naše pridelené prihlasovacie číslo, spýtal sa ma, či som kapitán a začal ma volať Jack Darville. Neviem, ako sa to stalo, ale, napriek tomu, že som seba napísal ako kapitána, táto funkciu bola pridelená Jackovi. Zrejme si inak vynikajúco fungujúca aplikácia nedokázala predstaviť, že kapitánom v amerických vodách by mohol byť niekto iný, ako americký občan. Po chvíli vysvetľovania a predkladania dokumentov sa omyl vysvetlil. Nasledovalo snímanie otlačkov prstov a očnej rohovky a to už sme s ľahkými nohami odkráčali z tejto pre nás dôležitej inštitúcie. Pravda, nestihli sme sa prihlásiť u správy prístavu, kde máme obdržať povolenie k plavbe v amerických výsostných vodách, bol piatok poobede. Nevadí, v pondelok. Už som si dávno zvykol, že veci sa občas nedajú dotiahnúť do konca, aj o tom je oceánsky jachting. Máme pred sebou víkend sme v Miami, USA.

V sobotu a v nedeľu sme ochutnali pláž, tak známu z amerických seriálov na našich televíznych obrazovkách. Veď kto by si nepamätal Pobrežnú hliadku – Baywatch, alebo Miami Vice?

V nedeľu Jack a Audrey odišli a vystriedal ich Brian Fox, môj priateľ, kapitán plachetnice „American Spirit“, s ktorým sme často boli v kontakte počas plavby okolo sveta.

Dal si tú námahu a prešiel z päťsto kilometrov vzdialeného mesta Tampa, na západnom brehu Floridy. Ihneď sa ponúkol, že v pondelok mi spraví šoféra do prístavu a bude mi asistovať počas celého nášho pobytu v Miami. Ďakujem krásne, Audrey a Jack, ďakujem Brian. Je dobré mať priateľov.