25. november – Včera ráno prišiel Pepo s Peťom Kleszom a dnes ráno už zas išiel domov. Tentokrát s Martinou. Pepo je výborný priateľ, ktorý nezištne spravil so svojím autom z Olomouca sem, do Santa Maria di Leuca ja juhu Talianska 1700 kilometrov a teraz tú cestu meria naspäť. Ja mám na lodi opäť komplet 3 sady plachiet, vynovenú lekárničku vďaka priateľke doktorke a kopu ďalších zbytočností, o ktorých som usúdil, že sú na lodi nepostrádateľné.
Po Pepovom odchode som už nevede zaspať a tak, ešte v tme som si bol zabehať. A dobre som urobil, lebo po návrate na loď sa spustil vietor a lejak. Tento stav stále trvá a bude trvať ešte aj zajtra. Po upgrade lekárničky, vymenení silonu v udici a upečení chleba teraz veľmi niet čo robiť a tak píšem ešte raz a podrobnejšie, ako sa táto celá akcia zbúchala.
Ako to celé začalo
Opäť to spískala elektronická pošta. Keď som pred Vianocami 2016 dostal mail od Charlieho a Cathy, pozývajúc ma na plavbu cez Severozápadný prieplav, váhal som tri dni. Tentokrát to v novembri 2017 bol horolezec Martin Krasňanský. Navrhoval spoločnú, Slovenskú jachtársko-horolezeckú expedíciu do Grónska. Okrem neho by bol na lodi aj Mišo Sabovčík, Juro Koreň a Gabo Čmárik. Všetko zvučné horolezecké mená, s ktorými sú spojené také výkony, ako kompletný zimný prechod hrebeňa Vysokých tatier, Alpská Trilógia (Grandes Jorasses-Matterhorn-Eiger), Daulaghiri v Jimalájach, Majster Slovenska v Paragladinu, či víťazstvo v paraglidinku v Juhoafrickej Republike. Je toho viac, ale hádam nateraz stačí.
Chalani si stanovili niekoľko ročný cieľ pod názvom „Seven virgin summits-Sedem panenských vrcholov“. Na každom kontinente, plus v arktickej oblasti Grónska chcú vyliezť na vrchol, na ktorom ešte nikto nestál a z neho zoskočiť s padákom. Mišo Sabovčík s ďurom Koreňom sa práve chystali do Antarktídy s renomovaným českým moreplavcom Jirkom Denkom na jeho lodi „Altego II“.
Tak toto je výzva. Znamenalo by to posunúť plánovanú plavbu okolo sveta minimálne o jeden rok. Váhal som tri minúty. Pre mňa by to mohla byť skvelá príležitosť dostať sa do horolezeckej „Siene slávy“ cez jachting.
Nasledovala mailová komunikácia, zopár stretnutí a plán začínal mať podobu. Mišo Sabovčík a Juro Koreň medzičasom absolvovali spomínanú Atarktídu a ich film ma uchvátil. Dohodli sme sa na troch oblastiach na západnom pobreží Grónska. Kúsok severne od Disco Bay, nad severným polárnym kruhom, a severne, alebo južne od hlavného mesta Grónska, Nuuk.
Do USA a Kanady sa budem plaviť s priateľmi, s ktorými som už na lodi, alebo v horách čosi podnikol. V Kanade by mali nastúpiť dvaja z lezcov, aby pomohli s plavbou cez Labradorské more a do Grónska. Ďalší dvaja by prileteli priamo do Nuuku, hlavného mesta Grónska
To sa ľahko povie. Aby mi chalani mohli v Kanade a Grónsku naskočiť na loď, najprv sa tam treba dostať. A nielen to. Bude sa treba pred začatím zimy vrátiť do teplých oblastí Severného Atlantiku. Z Grécka do Karibiku je to päť tisíc námorných míľ.
Popri pobreží USA, Kanady a cez Labradorské more do Grónska ďalších štyri tisíc.
Spolu deväť tisíc míľ, takmer sedemnásť tisíc kilometrov. Pri tomto čísle sa mi zdá dopravenie horolezcov do nimi vybratého fjordu na pobreží Grónska, ako malina. Veď to bude iba pár míľ. Hore dole možno šesť sto míľ a navyše pri pobreží.
No. Plavba do Grónska sa mi javí ako poriadna zaberačka. A to nás tam nečaká spomínaná malina. Plávajúci ľad, teplota čosi málo nad nulou a premenlivé počasie. Na brehu vlci a medvede. Pohyb po súši bude rovnaký ako na Severozápadnom prieplave. Aj keď nie po zuby ozbrojení, ale neustále s puškou. Ešteže v Grónsku si ju môžeme kúpiť na benzínke, ako na Slovensku buráky. Pravda, zbaviť sa jej bude ťažšie ako nadobudnúť. Vláčiť kvér v lodi je v celom ostatnom svete spojené s neskutočnými byrokratickými problémami. Tu, kde zbraň môže zachrániť život pred predátorom, sa jej držanie akosi považuje za samozrejmosť. Ale v ostatnom svete? Pravda, veľa sa píše o pirátoch, ale to je hádam potom lepšie mať na lodi raketomet. Táto téma sem teraz ale nepatrí. Podľa mňa zbraň na lodi je dobrá akurát na strieľanie komárov.
Grónskom to samozrejme nekončí. Keď chlapci vylezú na kopec, zoskočia s padákom, zdraví odletia z Grónska a mne sa podarí predať pušku, plavba na juh nie je o nič jednoduchšia. Priamy kurz na Azory je nemožný. Oblasť pod Cape Farewell, najjužnejším cípom Grónska, ktorý má prezývku mys búrok, je notoricky známa silnými búrkami. A keď sa okolo preženie zatúlaný hurikán, ktorý mal silu dôjsť až sem, je to tá posledná kuca paca, v ktorej by som chcel byť. Cesta do Európy vedie cez Island, vzdialený od Grónska sedemsto míľ,
rovnaká vzdialenosť do Severného Írska, a cez Írske more a Biskajský záliv na Kanárske ostrovy ostáva už iba tisíc osemsto míľ. Čo by kameňom dohodil.
Tak si to zhrňme: Deväť tisíc míľ do Grónska, šesť sto plavba po pobreží a na Kanárske ostrovy tritisíc dvesto. Takmer trinásť tisíc míľ, teda dvadsať štyri tisíc kilometrov so všetkým tým folklórom čo k oceánskemu a tak trochu aj arktickému jachtingu patrí. Polovica vzdialenosti pri oboplávaní sveta.
Aj ten najlepší plán vydrží iba do prvého vážneho problému. No… Aj keď nič nevyjde podľa plánu a každá zmena vedie k zhoršeniu, my sa budeme snažiť priblížiť realitu plánom. A nielen to. Budeme sa chcieť z toho tešiť.