Sme radi, že opúšťame Miami. Cez deň tu horúčavy dosahujú takmer 40° Celzia, v noci spím neprikrytý a až nad ránom sa v lodi trochu ochladí. Vyšli sme von z prívodného kanála

a nabrali kurz na sever.

Zelená čiara je naša najbližšia etapa, a červená vyznačuje ďalšiu plánovanú trasu pozdĺž pobrežia USA. K večeru sme minuli Cape Canaveral, kde sme pred troma dňami boli. Aj z diaľky  je vpravo vidno charakteristickú montážnu budovu rakiet.

Oceán je na moje prekvapenie prázdny, iba v diaľke svietia veľké kontajnerové lode a tankery. Bude to asi tým, že pozdĺž celého atlantického pobrežia sa tiahne vnútro pobrežný kanál „Intracoastal waterway“. Je to vnikajúca možnosť plávať v bezpečí pred nástrahami oceána. Ale nie pre nás. S ponorom by to ešte išlo. Ale celý čas treba stáť za kormidlom, posúvať dopredu sa dá iba s použitím motora a treba čakať, kým sa zdvihnú mosty, ktoré križujú kanál. Na noc je potrebné niekde zakotviť. Aj to by sa dalo, ale môj problém s prihlasovaním sa do každého prístavu mi to nedovolí. Navyše nemáme toľko času a radi plachtíme.

O tri dni neskôr som sa od Joela dozvedel, že kanál vo vnútrozemí bol dobudovaný v priebehu 2. Svetovej vojny. Lodná doprava v kanáli nebola ohrozovaná nemeckými ponorkami číhajúcimi pri pobreží.

Po dvojdňovej plavbe, zväčša na prednej plachte, sme sa po preplávaní 270 námorných míľ priblížili ku prívodnému kanálu jedného z najstarších miest USA, St. Augustine.

Kanál nás zaviedol až k dvíhaciemu mostu,

Kde sme chvíľu driftovali, kým ho nezdvihli

a neuviazali sa na jednej z bójí.

A to už sa ku mne na člne blížil Tim a Tracy Ramsey, z ich neďaleko uviazaného katamaranu „Folie a Do“. Je krátko popoludní a evidentne chladnejšie ako v Miami. Pravda, zaťahuje sa, blíži sa búrka. Ako som sa dostal k fotkám z vrtuľníku, vysvetlím najbližšie.