O St. Augustine sa vraví ako o najstaršom meste USA. V roku 1702, sedem rokov po dokončení obrannej španielskej pevnosti ju päťdesiat dní obliehali Angličania. Keď sa im nepodarilo pevnosť dobiť, mesto spálili a odišli. Preto sa v meste dnes nenájdu domy staršie ako spred roku 1702.

No ďakujem pekne. Viac ako tristoročné stavby si rád pozriem. Po prvotnom privítaní s Timom a Tracy mi Tim ponúkol, že mi požičia svoj čln aj s motorom. Super. Nemusím fúkať svoj. Odviezol som ich na breh a uviazal čln o našu loď. Dohodli sme sa, že zajtra ráno ma vyzdvihnú a pôjdu so mnou ma prihlásiť. Až po príchode na loď som si uvedomil nezvyklú polohu lode k uväzovacej bóji. Mala by byť po vetre, ale ona je presne nopak, akoby sama chcela vyraziť proti vetru. Uvedomil som si, že aj ostatné lode vyvíjali rovnakú snahu a vzápätí mi docvaklo. Prúdy. Darmo fúka vietor, prúd je silnejší. Následkom toho ale je, že bóju tlačí pod trup lode a aj keď tá má plastový povrch, začína sa farbiť do modra. Ajajajaj…… Môj antifouling! Nasledovalo priviazanie lode k bóki napevno ku predku a problém sa vyriešil. Nechcem radšej myslieť na to, keby sme sa uviazali za tmy a ráno by sme našli miesto bielej bóje modrú.

Ráno na ďalší deň, 15.apríl,  som nasadol do ich auta a o hodinu neskôr som bol prihlásený. Na moje prekvapenie Tracy nenabrala kurz k lodi, ale na miestne letisko. Prekvapenie sa zmenilo v úžas, keď som zistil, že ma čaká výlet na vrtuľníku.

Tracy kúpila Timovi let ako dar k narodeninám. Lístky mali tri, rátali aj s ich dcérou Lucy. Keďže tá mala školu, stal som sa na hodinu Lucy Ramsey. Tim to takto vyplnil aj do formulára. Prijal som americké občianstvo a nastúpil do lietajúceho stroja.

Bolo to super. Z výšky som pekne videl „Intracoastal Waterway“,  tiahnúcu sa niekedy tesne vedľa pobrežia,

nášho kotvišta, respektíve uväzovacej bóje pri maríne

a nafotil som si aj pohľad na prívodný kanál z juhu.

Po pristátí sme išli po Riša a na ceste ku domu Tima a Tracy ma zaujal neďaleký múr, postavený z mušlí.

Neskôr som si všimol čosi podobné aj v meste a bolo mi vysvetlené, že kedysi boli mušle hojne využívaný stavebný materiál. Ten múr má zrejme dosť rokov.

Brian s Joelom už na nás čakali a po srdečnom privítaní sme vyrazili peši ku neďalekej krokodílej farme. Brian sa nezaprel a začal skúmať možnosti lacnejšieho lístka. Usúdil, že pri mojich päťdesiatich ôsmych rokoch som už senior, ale to mu pri okienku neprešlo, vraj až v šesťdesiatich. Kým som uvažoval, či svoju návštevu neodložím o dva roky, Brian vyhlásil, že som „military“ a napokon som sa predsa dostal ku 50% zľave. No čo, už som dnes bol Lucy, šestnásť ročná dcéra Tima a Tracy, prečo by som nemohol byť vojak americkej armády vo výslužbe. Nakoniec, som aký taký, ale predsa len kapitán. Tí amíci mali farmu prefektne zorganizovanú, ako čokoľvek, do čoho sa pustia. Napriek tomu, že krokodíly boli za plotom vystavené ako rybičky v akváriu, bola to úžasná prehliadka.

Pritrafil sa aj nejaký ten varan a mnou nedefinovaná vtáčia samička, strážiac si svoje vajce v hniezde. Na záver som podľahol svojmu kávovému fetišu a kúpil som si pohár s namaľovaným krokodílom. V ten deň nebol jediný, k večeru som pridal ďalší v obchode „Harley & Davidson“ s pevným rozhodnutím, že motorku k poháru pridám, keď budem mať osemdesiat. Často totiž žartujem, že k sedemdesiatke by som chcel dostať do daru bicie, k osemdesiatke tú motorku a k deväťdesiatke boxovacie vrece. Stovku ešte zatiaľ nemám premyslenú. A možno ani nežartujem.

Počas večere v meste sa debata točila okolo plavby, na ktorej sme boli všetci na rôznych lodiach pred štyrmi rokmi. Pre Tima sa plavba veľmi dobre vtedy nezačala. Ešte v Karibskom mori, pred Panamou sa pokúsil rukou zastaviť veternú elektráreň. Stálo ho to polovicu ukazováka. Počas preplavby v Panamskom kanáli po prenocovaní ráno nevedel vytiahnuť kotvu. Aj s kusom reťaze o ňu prišiel. Potom sa mu už nič mimoriadne neprihodilo, domov sa vrátil v jednom kuse.

Tracy sa zasa vyznala z lásky na prvý pohľad, ktorá viedla k jej manželstvu. Nebol to však Tim, ale jeho krásna, modrá, štyridsať tri stopová plachetnica. Keďže cesta, ako povedala, k plachetnici viedla cez Tima, bolo rozhodnuté. Pravda, najprv to tak nevyzeralo. Tim mal oči iba pre jachting. Tracy mala však 75% šancu. Vo vzťahu totiž každý partner má 50%. Ona bola rozhodnutá na 100% a Tim bol iba na polovicu rozhodnutý, keďže o tom nevedel. To dalo dokopy 75%. Nech je ako chce, sú spolu štyridsať dva rokov, majú dvoch synov a jednu dcéru. Plávali s dvoma deťmi okolo sveta a sú šťastní.

Joel toho veľa nenahovorí. Počas našich plavieb ma volal Valdo a pri tom ostal aj teraz. Vôbec mi to nevadí. Je to správny, dobre vyzerajúci chlapík. Počas vojny vo Vietname bol pilot vrtuľníka. Pred rokmi mi raz povedal, že to bol strašný, stratený čas.

Skôr, než nás Brian odviezol k lodi, zastavili sme sa u Tima a vzali mu z chladničky vajcia a slaninu. Brian trval na na mojich raňajkách. On nepochváli, ale už samotný záujem je prejavom uznania. Nemáme ešte nakúpené, naša chladnička je prázdna. Ráno som upiekol čerstvý chlieb a keď chalani prišli, pohostil som ich praženicou na slaninke a chlebom. Chutilo.

Potom sme hodinu sedeli nad mapami a sprievodcom. Znalci terénu mi poradili kotvištia a prístavy na ďalšej plavbe do Norfolku, vstupe do zátoky Chesapeake Bay.

Zelená je čo sme preplávali, žltá je etapa na kotvište v Charlestone a červená ďalšie pokračovanie do Norfolku.

Celkovo sme toho zatiaľ pri severo-amerických brehoch nenaplávali. Červená línia nás netrpezlivo očakáva.

Ešte sme si v ten deň prezreli pevnosť, o ktorej som písal na začiatku a ráno  17.apríla sme prešli cez zdvihnutý most a vyplávali na oceán.

Máme čo robiť, do Charlestonu to je 180 míľ a v piatok má mohutne fúkať. Dovtedy musíme byť v bezpečí na kotvisku pred „Charleston City Marina“. A tiež sa nám tam nechce prísť za tmy.