Denník plavby – 4 Leuca – Sardínia

3.december 2018 – Predposledný deň tejto päť dňovej plavby z Leucy na Sardíniu cez Messinskú úžinu

som povedal Peťovi, že na tomto tripe zažil všetko, čo obnáša plavba morom. Zažili sme bezvetrie aj tridsať uzlový vietor z predoboku, ktorým sme vo vysokých vlnách museli napredovať v nepohodlí. Peťo, ktorý sa inak na morskú chorobu, ako mi povedal, nikdy nesťažoval, ležal v svojej kajute zasiahnutý prudkým účinkom tohto námorného vírusu. Pocítili sme hrejivé slniečko ale aj prietrž mračien. Piekli sme chleba a vytiahli Peknú rybu tuniakovitého typu– doradu .

To som ale ešte nevedel, že som sa vo svojom tvrdení mýlil. Do kompletnost skúseností s dlhou preplavbou chýbal jeden atribút, ktorý sa pripomenul poslednú noc. Prechod studeného frontu sprevádzaný búrkou s bleskami. Ale poďme poporiadku.

Pepo Kadlčík s Peťom Kleszom prišli v poriadku. Tisíc sedemsto kilometrov Bratislavy do Leucy zvládli a v lodi nastalo upratovanie.

V nedeľu 25. novembra ráno Pepo s Martinou odišli a my sme mohli opustiť marínu Leucu o dva dni neskôr. V utorok o šiestej večer sme sa odviazali a vyrazili krížom cez Tarantský záliv do nie práve najideálnejších podmienok. Vietor z pravoboku, neskôr z predoboku o sile tridsať uzlov sa do nás pustil hneď po opustení prístavu. Neskôr ešte pridal na sile. Vedel som, čo ma čaká, bol som na nepohodlnú plavbu pripravený.

Predsa len, naposledy som sa takto plavil pred dva a pol rokom. Telo nezabudne, ale, myseľ sa pýta, či toto je to, po čom som tak túžil. Strmé vlny narážali do boku lode, ktorá šla po húsenkovej dráhe s amplitúdou asi tri metre, občas so silným dunením. Pravda, vedel som, kedy to končí. Tarantský záliv je široký sedemdesiat míľ a tak po 12.tich hodinách na druhom konci zálivu sa vietor utíšil a začal fúkať viac zozadu, tak ako sľubovala predpoveď. Peťo sa snažil odolávať nájazdom morskej choroby na palube. V noci ho okrem tmy zalievala voda a tak sa uchýlil do svojej kajuty. Niežeby moja aktivita na lodi bola úplne odlišná. Ležal som oblečený v spacáku v salóne pod prístrojmi. Vychádzal som von iba sporadicky, skontrolovať bezchybnú prácu windpilota. Ten nezabudol nič a loď nádherne a spoľahlivo navigoval. Pochopiteľne, môj opis neviem doložiť fotkami.

Ďalších sto míľ po Messinskú úžinu bolo v pohode, na slniečku. Príjemný západný vietor nás tlačil k Sicílii. Objavili sme poškodenie kosatky a tak sme lepili natrhnuté miesto.

Plachta má už čosi za sebou, okolo sveta bola celý čas v službe. Ďalšie ráno sme už dorazili k Messinskej úžine. Predpisy hovoria, že sa musíme hlásiť službe riadiacu lodnú premávku. Pri tej príležitosti som zistil, že mi nefunguje vysielačka. Pekne sa to začína. Mám síce ručnú, ale tá nemá potrebný dosah. Problém som vyriešil telefonicky, nenastal žiaden problém.

Skoro ráno sme minuli Reggio di Calabria. Spomínam na prístav, ktorý je mojou studnicou zážitkov z roku 2009. Vtedy ešte prvá Civetta na mojej prvej plavbe do Karibiku dostala v búrke pri Brindisi zásah bleskom. Vtedy ma okrem „zhorených“ prístrojov o tom presvedčil výlet na sťažeň a spálena anténa vysielačky.

V Reggiu di Calabria nastal vtedy logistický ošiaľ. Partia Navrátilovcov priletela z Brna a za dva dni vymenila radar, rýchlomer, vetromer, hĺbkomer, autopilot. Týždeň, čo som strávil v Reggiu mi zištne pomáhal miestny taxikár, šéf cestovnej kancelárie, roznášač čerstvého chleba v maríne, zabezpečovateľ ubytovania a organizátor čohokoľvek v meste a okolí v jednej osobe, Saverio Chirico. Ako sa sám pochválil, je vraj členom odnože miestnej mafie. Keď nemal na mňa čas, požičal mi svoj kabriolet.

To bol tiež zážitok. Na aute nešla zaradiť jednotka a trojka, tak pohyb po rušnom meste bol zážitkom nielen pre mňa, ale aj troch chlapcov z Avaryachtu, ktorých som viezol z letiska s celou tou kopou náhradných súčiastok. Policajti riadiaci križovatku ma zdravili v domnení, že v aute sedí Saverio, alebo niekto jemu blízky. Nezabudnem na chvíľu, keď ma Saverio pozval do svojho domu na kávu. Zaviedol ma do garáže, kde pokrytý hrubou vrstvou prachu stál zjavne nepoužívaný Lincoln Continental ešte s namontovanou poznávaciou značkou štátu New York. V kúte bol opretý rovnako zaprášený, úplne nový horský bicykel, ktorý mi požičal aby som si mohol vyvetrávať hlavu. Pochopiteľne, nesnažil som sa fotiť.

Preplavba Messinskou úžinou prebehla hladko. Míňali sme kontajnerové lode,

a Capo Peloro, severovýchodný cíp Sicílie. Prílivové prúdy tu robia víry, ktoré starovekí rimania popisovali ako žrútov malých plavidiel. Volali ich „Bastardi“. Nami to trocha zahúpalo.

novembra ráno sme opäť sme zapojili veterné kormidlo a vyskúšali aj novú vodnú elektráreň.

Fantázia. Loď je odrazu energeticky nezávislá. Kopa vecí je zapnutých a ešte aj dva-tri ampériky za hodinu idú do bateriek. Keď sa ide na motor, potiahneme za šnúru komplikovaného kladkostroja a tento zázrak je nad vodou.

V diaľke vidno aktívny vulkán ostrova Stromboli, ktorý patrí ku skupine Liparských ostrovoch štyridsať míľ severozápadne od Messiny.

Na jeho chrliacu lávu som sa bol pozrieť v roku 2005 a 2009.

Postupne sme minuli všetky Liparské ostrovy. Lipari, Vulcano s jeho majákom,

Salina, Filicudi a Alicudi. Na popis týchto nádherných ostrovov by nestačil ani jeden dlhý článok. Kotvil som na Lipari a Vulcane. Na tie ďalšie sa už roky chystám, ale nikdy nevyjde čas. Hádam ten dôchodok. Ale nedá mi spomenúť jednu kuriozitu, ktorá ma napadá keď plávame vedľa ostrova Alicudi. Nie sú tu vybudované cesty, dnes už takmer opustené usadlosti sú spojené s malým prístavom iba cestičkami so strmými schodami. Zásobovanie sa robilo výlučne so somármi, pričom cena prepravy sa počítala podľa množstva schodov.

Plávame na západ s miernou severnou odchýlkou. Na juhu vidíme brehy Sicílie.

Je čas vytiahnúť udicu.

Výsledok sa prejavil 30. novembra pri východe slnka

Navijak zarapčal a nastala veľakrát opakovaná procedúra vytiahnutia úlovku. Tentokrát to bola Dorada, tak na dve večere.

Šťastný rybár.

Mäso z tuniakovytých rýb je bez kostí a po oddelení od chrbtovej kosti máme štyri malé panenky. Potom už len príprava.

Deň bol na motore, kľud sme využili na hygienu.

Až večer začalo fúkať z juhu. Podľa predpovede sa mal vietor postupne točiť na východný, potom po prejdení frontu, zo severu. Podľa toho sme sa prispôsobili kurzom. Pri tom južnom sme plávali na severozápad,

pri prechode frontu na západ, a potom priamo na Capo Carbonara, JV cíp Sardínie. Pekne sa to plánuje a aj tak bolo.

Ale… Predpoveď nehlásila žiadne búrky pri prechode frontu. Tak neviem. Bud som zle čítal, alebo sa predpoveď mýlila, či došlo k zmene. Fakt je, že prechod frontu v noci na 1. decembra bol okrem utíšenia vetra sprevádzaný búrkou s bleskami, akú som videl hádam naposledy na Tonge. Sledovali sme, ako asi kilometer od nás strielali blesky do vody. Šok nám ale spôsobil silný záblesk okamžite sprevádzaný ranou, ako keby vedľa nás strieľala delostrelecká batéria. Fúha… to muselo byť niekde tu, hneď vedľa nás. Môj pohľad okamžite smeroval na panel s navigačnými prístrojmi. Našťastie, všetko bolo v poriadku. Ale zalepilo ma poriadne. Týmto sa s nami búrka rozlúčila a prišiel vietor zo severu. Akurát to bolo trochu aj zo západu a okolo 30 uzlov. K tomu aj vlny a tak sa opakovala situácia z prvej noci. Horská dráha, údery vĺn do boku lode a nálet morskej choroby na Peťa.

Silný dážď trval až do poobedia, potom sa na oblohe začala oblačnosť trhať.