Bolo to v marci 2018, na výstave lodí v Bratislavskej Inchebe, kde mi Fero Lindner umožnil uspokojovať vlastnú ješitnosť tým, že som tam stál a podpisoval svoju knihu každému, kto mal o ňu záujem. Niežeby sa davy išli vzájomne udupať, ale z času na čas sa predsa len niekto pritrafil. Jeden z nich bol aj skromne vyzerajúci mladík vysokej postavy. Kúpil si knihu, na ktorú som mu pridal venovanie. Vyšlo z neho, že by sa chcel tiež plaviť po oceánoch. Ako vždy, aj teraz som nemal núdzu o dobré rady. Nanútil som mu Ferovu knihu „Ako preplávať Atlantik“. Richard Outrata, tak sa ten chalaň predstavil, sa rovno spýtal, či by sa nemohol pridať na nejakú plavbu. Vlastne, prečo nie? O mesiac chcem v Grécku plávať na ostrov Kalymnos, nech porozmýšľa. Nejakú kladnú odozvu som ale nečakal. O to viac ma prekvapilo, keď o dva dni sme sa stali kamošmi na Facebooku a vzápätí prišla otázka, či má, kam a na kedy vybaviť letenky. Vyšla z toho perfektná plavba v Egejskom mori aj s Mirom Janíkom, ktorý ma takisto, ako Rišo kedysi oslovil na prednáške. Dokonca sa ukázalo, že Rišo aj lezie. Spoločná lezecká aktivita vo vyhlásenom lezeckom raji na ostrove Kalymnos pokračovala na umelej lezeckej stene v Bratislave. Rišo poznal moje plány a po čase prišla otázka, či sa nemôže pridať aj na Atlantický oceán. „Čo práca?“ pýtam sa. „Dám výpoveď“, znela odpoveď. Opäť to bol Rišo, kto organizoval letenky na Tenerife, skadiaľ sme koncom februára vyplávali na Atlantický oceán. A teraz sme tu, Rišo a ja, v Portsmouth, Virginia, USA. Je to už viac ako dva mesiace, čo sme spolu. Medzitým sa prestriedali Uwe Braunert, Jano Zelina a Darwillovci. Sám seba považujem za ťažkú povahu. Tá môže na lodi byť po čase štartérom ponorkovej choroby, ktorej, musím sa priznať, som v minulosti, aj keď nie často, predsa len podľahol. Ono tá ponorka zvyčajne býva obojstranná, vlastne aj viacstranná, ale za tých pár mojich podľahnutí sa dodnes hanbím. Pravda, jachting ma naučil väčšej tolerancii nielen na lodi, ale aj v živote, a problémy v posádke za tie roky by som vedel spočítať na prste jednej ruky. Predsa len… S Rišom je to akosi inak. Ten chalaň je tak veľký dobrák, chtivý naberania skúseností a ochotný okamžite robiť to, čo sa mu povie, že na neho sa jednoducho nedá hnevať. Variť veľmi nevie, na Kalymnose som ho učil krájať cibuľu. On sa vlastne do varenia nehrnie a s chuťou zje všetko, čo mu naservírujem. Po jedle bez slova vstane a umyje riady. Poznám už jeho nepodmienené reflexy, vlastne prejavy. Keď pri večeri začne vzdychať, viem, že má dosť. Keď jeho komunikácia spomaľuje, navrhnem mu, nech ide spať. A ten jeho spánok… Na Atlantiku vedel prespať pol dňa. Okrem noci samozrejme, keď s výnimkou služby spal tiež. Keď ho ale treba, zakričím a on okamžite vybehne z kajuty, pričom sa vždy zasmejem jeho rozospatému ksichtu. V nemčine je asi na mojej úrovni, ale angličtinu ovláda dokonale. Preto som ho povýšil na komunikačného dôstojníka a Rišo vybavuje bez problémov komunikáciu vo vysielačke, alebo telefonicky objednáva flek v marine. Pamäť má lepšiu ako môj notes, lebo ja občas zabudnem do neho nakuknúť. Rišo mi pravidelne pripomína činnosti, ktoré by sme mali na lodi urobiť. Je to proste typ človeka, ktorý mi bez výhrad sadol. A to aj napriek tomu, že ja som multifunkčný typ a občas zazerám, keď niekomu niečo trvá dlhšie, ako by malo. Opäť pricukrím oceánskemu jachtingu. Ten ma naučil chápať, že málokto trpí chorobou multifunkčnosti a treba mať trpezlivosť. Keď som pri tej mojej multifunkčnosti. Neviem prečo, ale som schopný robiť viac vecí naraz. Viem, že protiargument je, že vtedy sa nič neurobí poriadne. Ja som ale proste taký. Čítam tri knihy naraz, každú v inom jazyku, pričom preskakujem každý deň z knihy na knihu, riešim dva, niekedy viac problémov v jednej časovej osi a dokážem veľmi rýchlo preradiť. Možno mi niekto nedá za pravdu, ale multifunkčnosť je pri logistike oceánskeho jachtingu vítaná vlastnosť. Ale občas sa to nevypláca… Bolo to v septembri 2009. S jedenásť metrovou Civettou sme so Stenlym Zelenským a Števom Porvazníkom prvýkrát vyplávali z Gibraltáru na Atlantik. Po šiestich dňoch sme pristáli na Madeire. Hrdo som po rannom behu stál na kopci nad jachtárskym prístavom „Quinta do Lorde“ a pozeral som na sťažeň mojej plachetnice, medzi ostatnými prevažne väčšími loďami. Doplával som až sem, som v Atlantickom ocáne, chodilo mi v hlave. Radosť a hrdosť mi dlho nevydržala, na vine bola moja multifunkčnosť. V prístave mali pomalú wifinu a súbor počasia, ktorý som pri raňajkách a kávičke sťahoval do počítača, išiel veľmi pomaly. Veď čo budem len tak sedieť a čakať, keď zatiaľ môžem opraviť dvere do kajuty? Pánty nesedeli poriadne, bolo treba ich trochu nastaviť. Zvesil som dvere a pri manévrovaní v malom priestore som drgol do kávy, ktorá sa, ako inak, vyliala na počítač. To, či som súbor stiahol, som sa už nedozvedel. Keď dnes niekomu poviem, že som dverami od kajuty vylial kávu na počítač, vyznie to asi divne. Mám z toho tri poučenia. Pri práci s počítačom neopravovať dvere od kajuty nepiť kávu a keď áno, pohár musí byť v bezpečnej vzdialenosti od počítača. Hlavne, ale nebyť v tom momente multifunkčný. O osem mesiacov neskôr, tento krát na spiatočnej plavbe z Karibiku, stáli sme v španielskom prístave Sotogrande, asi 15 míľ od Gibraltáru. Opäť to bola radosť a hrdosť, že som sa preplavil, už druhýkrát cez Atlantik, ktorá ubrala obozretnosti voči mojej multifunkčnosti. Išiel som si zabehať. No, veď to budem iba len tak behať, keď môžem popri behu študovať talianske slovíčka. Výsledok nenechal na seba dlho čakať. Spadol som do kanála s spôsobil som si tak silný výron kotníku, že týždeň som nechodil a dva týždne iba opatrne našlapoval. Dôskedky tohto výronu citím dodnes. Občas sa mi kotník vyvrtne a bolestivo vráti namiesto. Ja potichučky zahreším a idem ďalej. Poučenie je, že pri behu si nemám opakovať talianske slovíčka a hlavne nebyť multifunkčný. S uplynutím času dokážem (viac menej) moju multifunkciu kontrolovať. Viem (väčšinou) rozoznať kedy, ajajaj… teraz sa sústreď iba na tento problém, mám túto svoju vlastnosť vypnúť. Bol to hlavne ale oceánsky jachting, ktorý ma naučil túto vlastnosť potláčať. Hoplá, zlý výraz. Naučil ma selektovať, kedy môžem byť multifunkčný. Väčšinou… Preto teraz doprajem Rišovi jeho polhodinovú sprchu, prípadne keď po obchode už dlhší čas hľadá deodarandovú guličku. Isté je, že pri tom nezničí počítač a nevyvrtne si členok. Aj preto je to fajn chalaň.