Tých tristo míľ do New Yorku nebolo ničím mimoriadnym v porovnaní ku doterajšej plavbe popri atlantickom pobreží USA. Napravo oceán, naľavo pobrežie, hĺbka nesutále okolo desať metrov. Už ma tá relatívna plytkosť neruší, zvykol som si. Navigácia ako obvykle,  museli sme neustále sledovať miesta rybárskych fariem, ktoré nie vždy boli identifikovateľné majákmi. Ale aj na to sme si zvykli, je to každodenný chlebíček pri plavbe. Tentokrát sme nemuseli kvôli plytčinám opúšťať trojmíľové. Darilo sa nám držať na tej pomyslenej lajne na vode, ktorú je reálne vidieť na elektronickej mape. Väčšinu etapy sme používali motor, ale zažili sme super desať hodín na genakri pri pätnástich uzloch a keď vietor zosilnel na dvadsať, vystriedala ho veľká kosatka.  Dostali sme dosť solídny šok, keď prestalo fúkať, my sme to zrolovali a otočili kľúčikom štartéra motora. Ani ťuk. Nič, ticho. Do kelu, toto sa teraz nehodí. Vlastne, ono sa to nehodí nikdy. Predĺžujem si agóniu napätia hľadaním ponožiek a bundy. Pred chvíľou som vyliezol zo spacáku, keď ma zobudilo búchanie plachty v bezvetrí. Za ten čas sa to neumúdrilo, keď to Rišo znovu skúsil, ani to nehleslo. Otváram prístup ku štartéru motora, Rišo to znovu skúša. Nepočuť ani klik. Keby ten bolo počuť, znamenálo by to, že nevyskočí pastorok, ktorý zapadne svojím ozubením do ozubenia zotrvačníka na kľukovom hriadeli motora. Tak to asi bude v kontaktoch, usudzujem. Nevyzerajú prvotriedne. Nastriekal som do toho čistič kontaktov, pomykal káblami a vyslal príkaz vykonať pokus. Úspech! Motor ihned nabehol. Spomenul som si na článok v anglickom časopise, který mi dal Mard Studt ešte pred odchodom na plavbu okolo sveta. Okrem iných múdrych rád tam bola aj tá o štartovaní motora skrutkovačom, priamo na startéri.

Keď sme poobede, 8. mája prišli na na kotvište „Sandy Hook“, z ktorého vidno vzdialený New York, vyskúšal som to. Odpojil som káblik od spínací skrinky, skrutkovačom spojil s káblom z batérie na startéry a nabehlo okamžite! Opäť som múderjší.

Na kotvišti Sandy Hook

nás privítala pobrežná stráž. Prišli nás skontrolovať, prezreli si doklady a odišli. Boli veľmi slušní, ponúkol som ich trochou chleba. Jeden z nich je potomok polských prisťahovalcov, vedel aj po polsky.

 

Potom sme išli na breh, trochu sa prešli a pofotili.

V noci celkom slušne fučalo, ale kotva opäť nesklamala. Ráno 9.mája som napiekol chlebík,

zdvihli sme kotvu a vo vlnách pri dvadsať päť uzlovom vetre sme vyrazili k „Veľkému jablku“. Vietor a vlny ustali, keď sme sa priblížili ku mrakodrapom, kde nás zátoka chránila před oceánom.

 Za mlada, keď som bol presvedčený, že do Ameriky sa nikdy nedostanem, bol New York môj sen. Taký, o ktorom sa sníva a vie, že sa to nestane. Odvtedy som bol v New Yorku dvakrát a vždy to bol zážitok. Nikdy by ma ale nenapadlo, dokonca ani nie pred rokom, že sem priplávam na svojej lodi. Ďalšie foto nepotrebuje komentár.

 Nakoniec sme sa uviazali v „Liberty Landing Marina“, rovno oproti dolnému Manhattanu. Sen sa mi splnil, ďalší, neplánovaný stupeň v mojej jachtárskej kariére je prekonaný.

17 18 Zajtra príde Ralf, 15.mája chceme plávať ďalej. Na New York máme päť dní.