Ráno, 21.mája sme už o šiestej ráno dvíhali kotvu a o desať minút neskôr sme v studenom rannom protivetre vchádzali do úzkej plavebnej dráhy ostrova Block Island. Večer predtým som dumal nad mapami a nepáčili sa mi hĺbky v meste Plymouth. Je to tam na hrane, navyše žiadne možnosti uviazania sa na bóju, či kotvenie. Marina by na štyri dni vyšla cez päťsto dolárov. Na to som naozaj nemal chuť a rozhodli sme sa plávať do prístavu New Bedford v štáte Massachusetts. Vzialenosť, 45 míľ sme preplachtili v nestabilnom, ale silnom vetre, ktorého nárazy boli do 30 uzlov. Plavba ale super, fúkalo zo zadoboku a chvíľami sme na prednej plachte robili 8 uzlov. Okolo bolo veľa plytčín vyznačených majákmi, plavebná dráha so všeličím, a veľa rybárov. Navigačné náročné, bolo treba neustále pokukovať po okolí. Bol som na veternom pilote, tak som sa pri tom manévrovaní aj dosť zapotil.

Poobede o tretej sme už boli uviazaní na bójke Mariny „Popes Island Marina“, New Bedford.

Prístav je vynikajúco chránený proti búrkam a hurikánom bariérou dlhou jeden a pol míle,

ktorej prechod je tak úzky, že cez neho neprejdú vedľa seba dve rybárske lode, ktorých je naokolo požehnane.

Šípka označuje našu polohu. V prípade mimoriadne silnej búrky dokonca bariéru zatvoria. Cez vysielačku sme vyjednali cenu 45 dolárov na noc, čo je dosť, ale v porovnaní 500 v Plymouthe je to malina. Sme teraz na konci čiernej línie, ktorá označuje aj poslednú etapu z ostrova Block Island.

Dnes, v stredu ráno, 22.mája, som ráno naštartoval generátor, aby som elektrickým ohrievačom zohrial vnútro lode. Po pol hodine sa stroj vypol a ukázal mi chybu nízkeho napätia. Ajajaj. Problém už poznám, mal by to byť kondenzátor. Totiž, generátor je super vec, ale valček o priemere 3 a dĺzky 8 centimetrov, ktorý sa stará o magnetické pole aby sme to napätie mali dokáže najmä v týchto oblastiach mimoriadne dôležitú vec odstaviť. Spomínam si, že tento problém sme naposledy riešili s Pepom Kadlčíkom v Grécku pred dvoma rokmi. Jasne, že som zdvihol mobil a vytočil ho. Pepo si to pamätal lepšie ako ja a aj ma utvrdil v tom, že displej aj vtedy ukázal rovnakú diagnózu. Výborne. Stačí už iba zohnať kondenzátor a dúfať že sme utrafili problém. Tak, ako v Marine Dauntless v Essexe, aj tu je odvoz na breh člnom z mariny. Hneď cez cestu je obchod s jachtárskymi potrebami. Vec síce emali, ale sľubili, že to zoženú, máme sa staviť poobede.

Vyrazili sme na Miestnu stanicu colnej a pobrežnej stráže, aby sme sa prihlásili a skúsili aj odhlásiť sa, už aj z výsostných vôd USA. Budova nám po kilometrovej chôdzi sama udrela do očí. Aj keď prihlasovanie v Miami, St Augustine, Norfolku, New Yorku a teraz tu bola dosť otravná záležitosť, na profesionalitu, ústretovosť a ochotu uniformovaných úradníkov sa nám okamžite venovať, poradiť a pomôcť, nemôžem povedať krivého slova. Nebolo to iné ani tu. Keď sme sympatického zástupcu zákona spýtali, či môžeme v prípade zlého počasia ešte zakotviť a až potom nabrať kurz do Kanady, chlapík napísal do formulára dátum odhlásenia v sobotu až o tri dni odo dneška. Tak vlastne sme aj nie sme v USA.

Cestou k lodi sme nakúpili ešte nejaké drobnosti. V obchode už kondenzátor na nás čakal, ale chlapík, čo to doniesol bol preč a nevedeli mi povedať, čo to stojí. Ešte som súčiastku sfotil, mail poslal Pepovi, ktorý mi ju vzápätí odobril. Vyzdvihneme si to ďalší deň, žiaden problém. V marine sme nevedeli nájsť správcu, čo nás doviezol na breh, ale čakaniu sme sa vyhli. Ralf zapískal na policajný člna, ktorý práve odchádzal z móla a poliši nás odviezli.

Pri Ralfových špagetách Carbonara sme ukuli plán. Vyrazíme v piatok, preplávame cez kanál Cape Code a zakotvime v rovnomennej zátoke. Bude to okolo 40 míľ.

V sobotu ráno začneme  300 míľovú etapu do mesta Lunenburg, Nova Scotia v Kanade. Podľa predpovede, počasie nášmu plánu praje. Zatiaľ…