Denník plavby 62 – Sme v Grónsku

Nuuk 25. júna 2019

Lietadlo s Mišom a Silviou nemeškalo. O chvíľu sme boli pri lodi, kde sa noví členovia posádky vybalili. Mali toho naozaj mohutne. Každý dva batohy plus malý, sto litrový sud plný „železa“, ako horolezci nazývajú lezeckú výzbroj. Ani informácia o tom, že je to lezecký „matroš“, čo je ďalšie pomenovanie, pre všetkých ma veľmi neukľudnila. A to nás ešte čakali nákupy. Už dávnejšie som chalaňov informoval, aby sa základné potraviny nakúpili ešte v Kanade, nakoľko Grónsko je o dosť drahšie. Takže sme do lode museli umiestniť ešte obsah dvoch nákupných košíkov.

Keď k tomu pripočítam zástavku po čerstvú zeleninu, mrazené mäso a opojné nápoje, bolo toho akurát. Ešte cesta do požičovne áut, taxíkom nazad a pred spánkom sme sa išli vydýchať na večeru pri dobrej hudbe. Aj keď sa mi nechcelo odísť, muzika stála za to a jedno dievča tam predviedlo neskutočne krásne tanečnné sólo, dal som prednosť spánku. Posádka ešte chvíľu zostala, ale kým som sa stihol uložiť do spacáku, boli späť na lodi. Tak ako aj ja, poriadne premočení, vonku lialo.

Ráno, 16.júna 2019 ma o piatej ráno zobudil budíček. O 15 minút neskôr sme sa odviazali. Kým sme opustili prístav, spravili sme otočku, prirazili sme k nemeckej plachetnici „Ariel“, o ktorú sme boli dosiaľ uviazaní. Jej majiteľ, Arnulf Dörner, s ktorým sme pred pár dňami dali do reči je nemec z Hamburgu.

Ako sa ukázalo, konštruktéra Windpilotu, Petra Förthmana veľmi dobre pozná. Ralf sfotil obe lode zozadu, s windpilotmi, a foto som ihneď preposlal do Hamburgu Petrovi.

Ďalšia krátka zastávka bola na móle, kde bol prístup ku hadici s vodou. Zanedlho sme už mávali kanadským brehom.

Ešte jedenkrát sa musím vrátiť ku americkým a kanadským imigračným úradníkom a colníkom. Spätne hľadiac, aj keď to bola otrava v USA chodiť sa prihlasovať v mieste státia, dalo sa to vydržať. Akurát peňaženku to stálo cakum prásk okolo päťsto dolárov, keď počítam aj taxíky. Ani v USA, ani v Kanade si úradníci v prístupe nedávali na čas. Nehľadali chyby, nesnažili sa prísť na niečo nekalé. Naopak snažili sa poradiť, uľahčiť nám papierovanie. Keď to porovnám s niektorými úradníkmi vo svete, alebo u nás, keď si odmyslím jachting, akoby som porovnával prvú ligu s okresnou súťažou.

Nič nenasvedčovalo včerajšej pľušti. Naopak, dva dni sme sa viezli na rovnej hladine s pomocou motoru za teploty pulzujúcej okolo bodu mrazu.

Prekonali sme míľový Everest. Ten je vysoký 8848 metrov, presne toľko míľ prešiel náš kýl pod morským dnom od vyplávania z Grécka v novembri minulého roku.

Ľad nemáme žiaden. Kým sme sa nedostali dostatočne ďaleko od brehov Kanady, veľmi pomohli údaje o stave ľadu pri Kanade, ktoré mi posielal Fero Lindner. Hmla nám takmer skoro stále zakrýva horizont a tak sa spoliehame na AIS, radar a štatistiky, ktoré vravia, že ľad sa v Labradorskom mori v tomto období nachádza iba pri pobreží Kanady a Grónska a aj to poredšie. Dúfam, že motyka nevystrelí. Je to zvláštne. Bavíme sa o ľadoch, meno New Foundland evokuje v mysli divoké, surové miesto na zemi a ono ním aj je. Keď ale porovnáme zemepisnú šírku St. John´s a Bratislavy, dozvieme sa, že sú takmer identické. Tak prečo je u nás zima trvá kratšie a leto dlhšie? Veď rovnaký deň je na oboch miestach rovnako dlhý. Kým počasie v Európe ovplyvňuje teplý Golfský prúd, tu v Kanade na severe vládne počasiu studený, ľadový Labradorský prúd, ktorý so sebou prináša odtrhnuté ľadové hory z Arktídy a Grónska.

Po elektronických mapách Stredomoria, Kanárskych a Karibských ostrovoch, do šuflíku schovávam aj mapu východného pobrežia USA a Kanady. Do informačného kanála GPS prístroja vkladám Grónsko.

Po dvoch dňoch sa konečne rozfúkalo. Nie veľa, tak akurát, 12 – 15 uzlov z pravého predoboku. Vlny sa veľmi neurobili a plachty úžasne ťahali.

Ešte v St. John´s som plánoval vymeniť olej v motore. Keďže mi ale do výmeny chýbalo ešte tridsaťpäť motohodín, bolo mi to ľúto urýchliť. Teraz, po dvoch dňoch na motore sme sa po vytiahnutí plachiet sme sa po vychladnutí motora okamžite do toho pustili.

Vietor bol predpovedaný na dva dni, potom opäť prišlo bezvetrie. Keďže predpokladám, že spotrebujeme veľa nafty, k slovu sa dostáva benzínový generátor, ktorým si kúrime cez noc. Kokpit má ale svoju vlastnú mikroklímu, čo sa týka vetra. Spustený generátor okamžite zadymuje kokpit a tak je vyhnaný na vonkajšiu palubu.

Teším sa, že sme ho kúpili. Spotrebu má malú a loď vykúri. Je mi ho ale ľúto vonku na palube, pripadá mi ako vyhnanec. Chcelo by to čosi, čo vyvedie výfukové plyny mimo kokpit, vlastne výfuk. No… to musí byť niečo kovové. Napadá ma, že v čiernej diere okrem iných nepotrebných ležiakov, ktoré sa niekedy môžu zísť je aj starý hák na dvíhanie uväzovacích lán, bóji a čohokoľvek, čo sa dá z vody zdvihnúť. Rúčka je teleskop z dvoch častí. Pustil som sa do práce, jeden koniec sa mi podarilo prispôsobiť výfuku z generátora a… voilá! Funguje.

Ralf bližšie spoznáva moju posádku, Silviu a Miša. Mišo napriek mladému veku, má tridsať dva rokov, toho dokázal hodne. Výstup na 8167 metrov vysoký himalájsky kopec Dhaulagiri s Petrom Hámorom v roku 2017, kompletný zimný prechod hrebeňa vysokých tatier s Adamom Kadlečíkom v roku 2012, Alpská trilógia – v roku 2011 v priebehu šestnásť dní letné prelezenie severných stien Matterhorn, Eiger, Grandess Jorasses vo švajčiarských a francúzskych Alpách s Janom Čechom. Prvovýstup na Fitz Roy v Patagónii 2016.

Pripomeniem súčasný, prebiehajúci projekt „Seven Virgin Summits“. Cieľ je vyliezť na dosiaľ nedotknutý, panenský vrchol na každom kontinente nie najľahšou cestou a zostúpiť „strmhlavým“ letom na padáku. Antarktídu už majú za sebou a ďalšou časťou je práve prebiehajúce Grónsko, ktoré geograficky patrí pod severnú Ameriku ako mi bolo vysvetlené. Hádam stačí. Teraz podniká spolu so Silviou, liezli v Nórsku a na Madagaskare 600 steny klasifikácie 7a, v preklade veľmi, veľmi ťažké.

Mišo spomína na svoje začiatky v horolezectve, kedy sa bál rodinného zverejnenia jeho najnovších aktivít. Lezecký materiál schovával pod posteľou. Správne predpokladal, že trinásť ročnému chalaňovi by to asi pred rodičmi neprešlo a dočkal by sa prednášky o naplnení života mladého muža oveľa zodpovednejším spôsobom. Vydržalo mu to dva roky, kým mu na to mama neprišla. Pomohla demonštrácia moderného istenia a kvality bezpečnostných prvkov v stene, čo aj v extrémnych podmienkach. Napokon, aj piloti F1 dnes jazdia dnes tristovkou „úplne bezpečne“.

Späť k plavbe. Mali sme šťastie na delfínov. Ono to vlastne nie sú delfíny, aj keď tak vyzerajú. Druh sa volá „porpoise“ my to poznáme pod názvom sviňucha. Prišli k lodi vo veľkom počte a dobrú hodinku nás sprevádzali.

Ráno 22. júna 2019 som dostal mail od Mira Račana. Vlastne spolu komunikujeme od začiatku, je pred nami dva dni. Ešte v St. John´s mi napísal, že vyráža z Halifaxu. On ale nešiel ako my, plával medzi pevninou a senerným cípom New Foundlandu. Skúšali sme to aj na SSB vysielačke, ale nepodarilo sa nám spojiť. Tak si cez satelit mailujeme. Píše, že je pätnásť míľ id Nuuku a že mal veľa ľadu. Ako by to privolal, my poobede vidíme prvý ľadovec. Sme od Nuuku 140 míľ, okrem dvoch dní na plachtách sme stále na motore.

Miro nie je jediný, s kým sme boli v kontakte. Cez SSB rádio sa nám podarilo v dohodnutú hodinu spojiť so Švédmi Gustavom a Annou. Sú ešte stále na New Foundland, ale úplne na severe. V pondelok, 23. júna plánujú vyplávať.

Aj keď to chvíľu vyzeralo, že by sme to mohli do Nuuku stihnúť do nedele večer, rozhodli sme sa neriskovať a priplávať do dedinky Quequertarsuatsiaat, šesťdesiat míľ južne od Nuuku. Neboli sme si istí, či by sme stihli Nuuk do tmy, čo aj krátkej, trojhodinovej. Navyše sa z knihy dozvedám, že na móle je stojan na naftu a benzín. Platí sa kartou, je to automat funkčný 24 hodín denne. Neďaleko je voda. To by nám veľmi ušetrilo logistiku v Nuuku. Tam sa totiž nedá pristáť k pumpe, pre mňa je tam plytko. Aj voda je ďaleko, museli by sme všetko pracne, v bandaskách voziť v gumáku. Červená línia je predpokladaná, prerušovaná červená je variant pri zlom počasí a čierna je skutočný pohyb. Ak teda moje čmáranice môžeme považovať za presný pohyb lode na mape.

Opäť sa potvrdilo pravidlo, že nič nie je zadarmo. Našťastie, cena, ktorú som musel zaplatiť bola iba chvíľka nervozity a dvojhodinového stláčania gombíkov na GPS navigácii. Tá sa totiž začala sama od seba vypínať a reštartovať. Cyklus sa opakoval každých päť minút. Nevraviac, že pri tom sa vynulovali niektoré nastavenia. Keď sa to zaplo, vyzeralo to takto:

V menu je diagnostika, kde sa dozvedám, že problém je v preťaženom pamäťovom disku. Informácia uvádza, že je vyťažený na 108 %. Je to ako so starým počítačom. Či sa nám to páči, alebo nie časom sa zahltí zbytočnými údajmi a spomalí sa. Pomôže iba vyčistenie disku. Matne si spomínam, že rovnaký problém som mal v apríli minulého roku v Grécku. Jasne, vtedy som resetoval prístroj na nastavenia, s akými vyšiel z výroby. To, že pri tom stratím uložené body nevadí. Ale v Grécku som resetoval Groundtrip, čo je merač pohybu lode oproti dnu. Teraz je tam informácia o 9353 míľach, ktoré sme prešli z ostrova Korfu v Iónskom mori. Nič iné neostáva, resetujem. Vyriešim to neskôr tak, že keď preplávame ďalších 647 míľ, groundtrip vynulujem. Potom už len k informácii o prejdených míľach pridám číslo 10000.

V nedeľu ráno, 23.júna sme dvadsať míľ od nášho medzipristátia, keď vidíme ďalšie ľady.

To už sa breh približujeme, vchádzame do perfektne krytej zátoky a uväzujeme sa na móle rybárskej dedinky Quequertarsuatsiaat.

Stojany na palivo tu naozaj sú a platba je kartou. Naťahujeme hadice a tankujeme doplna.

Niektorí z miestnych sa dávajú s nami do reči.

Idú na more zháňať obživu. Lenže nie rybolov tak, ako je nám známy. Odchádza čln. Je nedeľa, vidím výletný košík, bedničky s pivom a pušku. Nastupuje celá rodina. Idú zastreliť nejakých tuniakov, ktoré sú tu ich hlavným zdrojom obživy. Idem na kopec nad prístavom pofotiť si tento malebný skvele chránený prístav, do ktorého sa pláva päť míľovým fjordom.

Voľno ešte nemáme. Nosíme vodu v bandaskách kým nemáme plno, vyberám vlhké epedy a spacák na palubu a píšem blok. Ešte raz trasa v počasi. Na mape vetra v aktuálny deň vidno našu polohu a aký sme mali vietor. Ľad sme pri Kanadskom brehu nemali, podľa mapy bol vysoko nad nami.