Písal sa rok 1976. Bol august, leto vrcholilo a ja som strávil svoje prvé dotyky s tatranskou skalou so svojím bratom. Liezť som začal pol rok predtým. Mal som pätnásť rokov, skončil som základnú školu a chystal som sa na gymnázium. S lezením som okrem cvičných skál a bratislavskom múriku žiadnu inú skúsenosť nemal, nič som nevedel o zatĺkaní a vytĺkaní skôb.
S Janom, mojím bratom to bolo iné. Liezol už niekoľko rokov. Práve sa vrátil z neúspešného zájazdu v Alpách. Mal nehodu, poranil si koleno a jeho lezecké ambície sa nenaplnili. Koleno sa za mesiac zahojilo, ale ambície ostali naďalej zranené. Ich naplňovanie sa prenieslo do Vysokých tatier. Keďže ale nemal nikoho, s kým by vyrazil, úloha spolulezca pripadla mne.
Do toho času som nezažil fyzicky náročnejší mesiac v mojom živote, na ktorý tak strašne rád spomínam. Liezli sme vždy, keď bolo počasie, ja drvivú väčšinu na spodnom konci lana. Jano, zažratý do lezenia, každý večer trávil nad sprievodcom a vyberal lezeckú túru nasledujúceho dňa, kým ja som už dávno spal zložený únavou. Liezli sme v oblastiach Lomnického štítu a v okolí Popradského plesa.
Nanešťastie, lezenie so mnou si vyžiadalo aj obete. Nedávno, za drahé, na čiernom trhu kúpené a prepašované peniaze nakúpené skoby vo Francúzsku klesali na množstve. Priemerne jedna skoba na jednu túru. Keby sa Janova nálada na začiatku mesiaca mohla ohodnotiť sto bodmi, tak každá stratená skoba mu ubrala päť bodov. A musím poznamenať, že sto bodov u Jana vtedy, v mojich očiach zďaleka nesignalizovalo dobrú náladu. Dvadsať skôb som síce nestratil, ale množstvo mojich strát oscilovalo niekde okolo 60%. Ono sa to veľmi dnes možno nejaví dramaticky, ale v sedemdesiatych rokoch, kedy jedna skoba v prepočte zo západonemeckých mariek stála sto korún, to boli veľké peniaze. Nevraviac o tom, že kvalitné skoby sa vtedy dali kúpiť iba v kapitalistickom bloku a tam sa nedalo ísť, kedy si človek zmyslel.
Dráma vyvrcholila na poslednej túre, v západnej stene Lomnického štítu. Napriek obrovskej snahe som jednu skobu stratil a jednu sa mi nepodarilo vytĺcť. Jano k nej dokonca aj zlanil, ale odolala aj jeho spravodlivo nahnevanému kladivu. Mlčky opustil stanovište a vyliezol ďalšiu dĺžku. Chcel som mu urobiť radosť, liezol som hore tak rýchlo, ako sa len dalo. Myslím si, že tých štyridsať metrov som vyliezol v rekordne krátkom čase, ale… Keď som už bol päť metrov od Jana, ten sa ma s oceľovým pohľadom pýta: „Vlado? Kde máš batoh?“ Jejha!!! Zabudol som ho dole… „Prečo mi to robíš? Prosím ťa, povedz mi, prečo mi to robiš?“ Túru sme ukončili o polhodinu neskôr, kvôli môjmu zlaneniu k batohu.
No… Ako som povedal, august 1976 bol jeden z najvydarenejších mesiacov v mojom živote, nekecám. Pobyt s Janom nám okorenili aj iné zážitky hodné nezabudnutia. Na Popradskom plese sme sa rozšupli a Jano objednal jednu večeru pre nás dvoch, viac sme si na jedlo minúť netrúfli. Na tanieri ostal posledný zemiak, ktorý som si odkladal niekoľko minút. Okolo idúca čašníčka to pochopila ináč a tanier bleskovo zo stola vzala. Zarazil ju dvojhlasný výkrik „Zemiak!!!“ S úžasom sa vrátila a sledovala, ako sme si ho s bratom rozdelili.
Neskôr, už keď bol Jano rozbehnutý s inými horolezcami pri našom stole, pri popíjaní vlastných zásob schovaných pod stolom v reštauračnom zariadení, kde bola konzumácia vlastných nápojov a jedla prísne zakázaná, si objednal poldeci francúzskeho koňaku. Cena bola 49,50 korún, čo bola tak nepredstaviteľne vysoká čiastka, že všetci boli presvedčení že to je cena za fľašu. Omyl. Toľko stálo jedno poldeci. Keďže peniaze som mal už iba ja, účet som zaplatil a boli sme na mizine. Jano dopil a na druhý deň sme išli do Kežmarku, kde bývalo niekoľko sestier našej mamy. Uzavretím okruhu návštev rodiny sa podarilo finančné straty zaceliť a my sme mohli v Tatrách ešte chvíľu zostať.
Po tomto fantastickom mesiaci som ako prvák na gymnáziu v lavici počas vyučovania nemyslel na nič iné, iba na lezenie. Vtedy som ešte netušil, že Jano ma obliekol do skafandra, aby som s jeho pomocou mohol vystúpiť do nového, mnou práve objaveného vesmíru, prvého v mojom živote.