Ráno, 5. júla nič nenasvedčovalo, že má nastať deň „D“. Nie je sa kam ponáhľať, príroda nám svieti 24/7. Materiál si lezci pripravili ešte večer.
Okolo desiatej sa všetko budí a nastáva klasický ranný chaos so siedmymi ľudmi na dvadsiatich metroch štvorcových vrátane kuchyne, stola a sedenia, chladničiek a všetkého, čo je tu nacpané. Keď k tomu prirátame celý ten horolezecký vercajk tak je tu celkom solídna tlačenica. Vzájomne sa prekračujeme, každý sa balí a každý rozpráva s každým. Do toho sa robia raňajky, vychádza sa neustále von na palubu odniesť a priniesť čosi, kedy dovnútra prilietajú roje krvilačných komárov. Potom sa oháňame okolo seba, kričíme na každého, kto ide von, či dnu aby za sebou okamžite zavrel, keďže, ako zisťujem, zábudlivosť nie je iba moja povahová vlastnosť. Ešte ranné poldeci, pripíjame na prekročenie čísla 10.000, čo je vzdialenosť, ktorú sme prešli od Grécka až sem.
Aby to nebolo všetko, posielam mail pobrežnej stráži. Oni si ma totiž našli a napísali, že som povinný každých šesť hodín hlásiť svoju polohu, smer, počasie, rýchlosť a smer vetra. Už mi chýba vari iba doplniť čísla topánok a koľko vrstiev oblečenia máme na sebe. Neposlanie informácie môže mať za následok spustenie záchrannej akcie.
A aby to úplne nebolo všetko, rozoberám prívesný motor. Včera totiž štrajkoval. Naposledy bol použitý v Halifaxe pred vyše mesiacom. Vtedy netušiac, že motor bude dlho odstavený som nevyprázdnil palivový systém a benzín tam tak trocha zaschol. Rozobratie rozdelovača, vybratie trysky, prestriekanie čističom, opätovné poskladanie tohto Lega dokopy a ono to beží.
Čas všetko vyrieši a okolo obeda konečne opúšťame kotvisko. Máme obrovský problém zdvihnúť kotvu. Keď sa konečne vynára na palubu, visí na nej guľa o priemere jedného metra sformovaná chaluhami, blatom morskými trávami a všetkým, čo nám dno mohlo ukázať. Ralf sa s tým trápi asi polhodinu, kým je kotva čistá. Konečne plávame von a o hodinu sme pod stenou. Nadšenie z očakávaného dobrodružstva kulminuje.
Zakrátko sú už všetci vážni, plne sa sústreďujeme na nasledujúci manéver. Mišo, Silvia, Martin a Gabo plne vystrojení a vyzbrojení
sadajú po dvoch do nafukovacieho člna, keď sa loď priblížila ku stene.
Nástup z člna nie je jednoduchý. Skala na hladine je posiata ulitníkmi, ktoré sú ostré ako nôž. Vzhľadom na nízku odolnosť gumenného materiálu voči ostrým predmetom sa snažím držať čln veslom od skaly, súčasne sa motorom k nej pritláčam, aby chalani naložení každý desiatimi kilami lezeckého materiálu mohli preskočiť, niekde sa zachytiť na klzkej, neustále omývanej skale, nezamočiť si pri tom lezečky, v ktorých budú takmer celý čas. Majú na sebe záchranné vesty, keby spadli do vody, materiál ich stiahne do hĺbky rýchlosťou klesajúceho kameňa. Keď sú obaja šťastne suchí na skalnej polici, podávam im laná a oni mne vesty.
Nasleduje druhá dvojica a športovci zanedlho naberajú výšku.
Nie sme ešte ani v polovici cesty medzi stenou a kotvišťom, keď sa spúšťa dážď. Zanedlho zachrčí vysielačka. Lezci majú vylezených asi sedemdesiat metrov. Nechajú v stene všetko visieť, vracajú sa na loď a keď budú lepšie podmienky, nastúpia opäť. Proces nastupovanie sa opakuje v opačnom poradí, tentokrát zo skaly na loď.
Mám na lodi náhradnú kotvu a kotevné lano dĺžky štyridsať metrov. Vravím Ralfovi, že loď zakotvíme pomocou náheadnej kotvy a lana. Na konci lana necháme bóju. Tak budeme ušetrení komplikovaného kotevného manévru vždy, keď budeme odchádzať a prichádzať na kotvište. Ralf sa okamžite púšťa zručne do práce. Nemusím ho kontrolovať, iba by som tam zavadzal, navyše sedím za kormidlom.
Všetko prebehlo super, zanedlho kotvíme v našom základnom tábore, ktorý sme si urobili.
Po vypnutí motora opäť nastáva nelogický logistický ošiaľ v tomto malom ľudskom mravenisku. Varí sa, debatuje sa a mám pocit, že keby som pustil hudbu z reproduktorov naplno, nikto by si to nevšimol. žiaden reproduktor nemá šancu prekričať túto riavu v priestore pár metrov kubických.
Sťahujem počasie, hlásim sa pobrežnej stráži. Vyzerá, že na ďalší deň nebude pršať. Ak nie, chalani to skúsia nanovo.