Na Malorke som zavadil pohľadom o krasnu uviazanú lodičku

Nie je to úplne ona, ale veľmi mi pripomínala moju prvú kajutovú plachetnicu „JANATA“. Mala šesť a pol metra a plavil som sa s ňou po Jadrane v rokoch 2002-2004. Boli to moje jachtárske začiatky. Prvé míle v Chorvátsku, spoznávanie marín Kornatoch a neskôr aj tie vzdialeniejšie. Prvýkrát ostrov Vis a prvá plavba v noci. Naberanie skúseností v silnom vetre, prvá búrka s bleskami tiež nenechala na seba dlho čakať. K poučným skúsenostiam patrilo aj narazenie na dno. Bolo to na ostrove severe ostrova Dugi Otok, v zátoke Veli Rat. Večer sme obchádzali maják z nesprávnej strany a už sme boli kýlom opretí o dno. Našťastie, rybári vracajúci sa domov nás vytiahli. Asi to tak malo byť, aj to je schodík v rebríku skúseností. Najkrajší zážitok bola plavba zo Sukošanu do Dubrovníka, cez Jadran doBrindisi a Bari v Taliansku, späť na chorvátske Lastovo a domov do Sukošanu. Okrem spomenutých miest sme nikde inde nestáli, stihli sme to za týždeň. Prvýkrát otvorené more, vietor 20 uzlov 30 hodín v chrbte z Dubrovníka do Brindisi. Nádherný pocit a túžba zopakovať to. Asi vtedy to celé so mnou nabralo ten „správny smer“.

Posledná časť plavby z Korfu do španielského Aquadulce merala 312 míľ.

Rozhodli sme sa nečakať do pondelka rána ale chytiť rýchlik v podobe silného vetra zo zadoboku, ktorý podľa predpovede mal sfúknuť v noci z nedele na pondelok. A dobre sme urobili. Z Real Club Nautico Palma sme vyrazili v nedeľu 9.decmbra pri západe slnka. Dve hodinky boli na motore a potom prišiel nádherný vetor o sile 25 uzlov z pravého zadoboku. Fúkal celú noc a posunul nás o 95 míľ. Ráno zoslabol a plachta začala plieskať. K slovu teda prišiel Genaker.

Po dvoch hodinách začal ovísať aj ten, tak sme to celé stiahli a nakopli motor. S tým sme vydržali až do utorka večera. Bezvetrie sa skončilo a nabehla „dvadsiatka“ oproti. Opäť som sa zveril do opatere predpovede počasia a noc na stredu sme prečkali v zatoke 5 míľ vychodne od Cabo de Gata, 25 míľ od konečnej destinácuie, Puerto Aquadulce.

Zakotvili sme o 10.tej večer a nebyť bočných vĺn z vetra južne od nás, noc by bola skvelá. Ja som sa vyspal, ale Mišo so Silviou hovorili o novej skúsenosti s rozhojdanou loďou cez noc. Ráno, už za svetla sme dali kávičku na peknom kotvišti,

zdvihli kotvu a vyrazili. Za chvíľu sme míňali Cabo de Gata.

Predpoveď sa naplnila a za olejovej hladiny sme 12. decembra 2018 dorazili do cieľa.

Fotka z jachtárskeho prístavu zo sprievodcu vyzerá takto:

Ja som si ju z bicykla sfotil tiež.

A nielen to. V okolí sú strmé skaly a nechýbajú ani štvornohí horolezci.

V maríne je kopa mačiek. Zjavne sú tu doma, behajú po lodiach, skáču z jednej na druhú a kukajú, čo by mohli posádke ukradnúť. Mišovi stihla jedna ujsť so šunkou.

Prvá časť tejto veľkej plavby je za nami, preplávali sme 1270 míľ z Korfu až sem.

Moja aktivita sa tu ešte nekončí, chcem nájsť niekoho, kto mi zašije plachtu, zistiť, čo je s vysielačkou a zajtra, či v piatok ma dvíhajú z vody. Kým budem preč, urobia mi antifouling. Plavba sa nateraz ale skončila.