Odkotvenie zo zátoky Tasiussaq nebolo úplne hladké. Mohlo za to uväzovacie lano k brehu, ktoré bolo obalené morskými riasami tak dôkladne, že traja ľudia na jeho postupné očistenie a dostanie na palubu na to potrebovali vyše hodiny. Miro Račan to nafotil zo Snehurky a ja som si našiel jeho fotky v pošte.

Dvesto osemdesiat míľ do Ilulissatu prebehlo kľudne, ak do toho môžeme zaradiť zopár vyhýbaní sa ľadovcom (modrá línia). (Ozaj, rozlúštili ste kresbu? Je to predsa lezec v previse a od neho ide istiace lano. Ach jaj… impresionisti to museli mať ťažké…)

Žiaden veľký kumšt, iba sme trochu vybočili z kurzu a po obídení prekážky sa do neho opäť vrátili.

Mali sme modrú oblohu, žiaden vietor a teplo. Plavba bola teda kľudná, pohodová a na úkor paliva. Tlačenicu nespomínam, akosi sme si zvykli, v tomto chaose existuje nepísaný poriadok. Mali sme aj úlovok. Chalani ťahali návnadu na udici, ale neporadili sa a návnada bola príliš ľahká. Namiesto pod vodou skákala na hladine. To upútalo čajky a jedna z nich sa chytila na háčik. Čo s ňou? Lanko sa odrezať nedá, ona by s tým odletela z tohto sveta. Tak sme ju pritiahli na loď, kde sme ju chceli odkapčať. Takmer na palube to ale dokázala sama a odletela.

Jedine Juro si neužíval pohodu, naopak, jeho si užívala morská choroba.

17 júla 2019 o druhej ráno sme sa priblížili na dostrel k Ilulissatu, ale predtým sme ešte trochu okukali neďaleký ľadovec, ktorý vyteká priamo do mora a je svojho druhu najväčší na svete. Úžasné. Otvorené kanály medzi ľadovými kopcami volajú ako volavky, aby sme vošli dnu, zbavení zmyslov, opantaní iba krásou, ktorá sa v sekunde môže zmeniť na studenú, smrteľnú sprchu. Odolali sme.

O piatej ráno, 17 júla 2019 sme sa uviazali v malom a rušnom rybárskom prístave Ilulissat.

V sobotu, 20. júla plávame ďalej smerom k Manitstoqu. Tam sa má uskutočniť ešte jeden lezecko-letecký podnik a potom plávame do Nuuku, skadiaľ sa chalani odplavia vzduchom do Európy. Ozvem sa cca o týždeň.