Až po prvej noci v Ilulissate som si všimol chlapíka, o ktorého loď sme boli deň predtým uviazaní.
Dokelu, veď ja ho odniekadiaľ poznám. Pátraniu ma ušetril samotný záhadný jachtár, slovami „How are Vlad?“ Dali sme sa do reči a jasné, aký je ten svet malý. Asi pred rokom som si našiel na Facebooku žiadosť o priateľstvo. André Spätt z Holandska, posielal som mu zopár informácií o Severozápadnej ceste. No teda… A teraz je tu, štúply, živý chlapík, sedemdesiat dva rokov, plávajúci so svojou loďou „Mai West“ sám, smerom na severozápad, na Aljašku. Čo k tomu dodať? Hneď sme začali kecať,
pozvali sme ho na loď, kde mu chalani naliali silného originálu zo srdca tatier s arómou ruží a päťdesiatimi siedmymi percentami. Ralf sa mimo iné vyjadril, že fľaša síce dobrý marketing ale šnaps nič moc. Hneď ale dodal, že v tomto prípade sa nejedná o božskú chuť, ale o božský účinok.
V Illulissate, kedy nám neprialo počasie a vonku na mori fúkal južný vietor, presne oproti našemu smeru sme strávili tri noci. Predtým sme ešte narazili dvojkilovú grónsku plynovú bombu. Štvorkilová, americká vydržala iba dva týždne. Vlastne sa niet čo diviť, varí sa neustále, sme tu siedmi. K tomu pečenie chleba. Vždy napečiem dvakrát. Prvý peceň sa zje okamžite a druhý vydrží ďalší deň. A stále dookola.
V sobotu, 20. júla sme sa konečne odviazali, natankovali a opustili špinavý prístav Ilulissatu. Plán je plávať nad nad Manitstoq, asi 20 míľ severne, (na mapke svetlo červená čiara so šípkou nadol)
kde sa má vlastne až teraz uskutočniť druhý diel ambiciózneho plánu, zo siedmych panenských vrcholov, na ktorí chce Mišo Sabovčík spolu s Jurajom Koreňom vystúpiť a zletieť. Čas tlačí a chlapci sú trochu nervózni, či sa im podarí naplniť očakávania sponzorov. A ich vlastné ambície.
Vonku na mori nás čakal trochu iný svet, ako keď sme sem prišli. Ľad tu samozrejme bol aj predtým, ale vyzeralo to akoby sa tie tri dni rozmnožoval.
Museli sme plávať päť míľ na severozápad miesto na juhozápad, aby sme konečne boli schopní obísť dlhý jazyk Ilulissatského ľadovca. A ani potom to ešte nebolo zadarmo.
Keď sme z toho boli von, plavili sme sa morom, na aké sme už boli zvyknutí.
Po ceste, na južnom konci zátoky Disco Bay je mestečko Aasiat, kde som bol pred dvoma rokmi, keď som sa plavil na Severozápad. A tam sa práve teraz nachádza plachetnica čekého jachtára Jirka Denka, ktorý smeruje tiež na Aljašku, cez Severozápadný prieplav. Vedeli s,e o sebe, písali sme si. Bohužiaľ sa nám to nepodarilo tak načasovať, aby sme spolu boli nejaký čas uviazaní. Predsa len, tri hodinky aj s jemným odbočením nás nezabijú a tak sme sa v Aasiate priviazali ku Jirkovej lodi, Altego II.
Bolo síce málo času, ale strávili sme ho intenzívne a s radosťou zo stretnutia. Jirku, jeho ženu Petrou a dcérou Haničkou poznám z Patagónie, keď som sa na jeho lodi plavil z Ushuaia do Puerto Mont v Čile, získavajúc poznatky z Magellanovho kanála, ktoré sa mi raz môžu zísť. Zábave pomohlo pivo od čechov a Tatranský čaj od slovákov. Jirko mal nový kávovar a ja som si po dlhom čase dal chutné presso. Napriek nevyvrátiteľným argumentom, „Hoši, zústaňte, vožereme se“ lezci odmietli, pretože čo treba urobiť, to sa musí. Ešte sme si urobili krásne foto tohto neuveriteľného stretnutia tretieho druhu tu, za polárnym kruhom. A viete čo? Som tak trošku (vlastne veľmi) hrdý na seba, že som to dotiahol až sem, že (tentokrát neskromne dodávam) patrím do tejto elity, kde nielen naši slovensky hovoriaci bratia s výrazným českým prízvukom z Českej republiky sú zvedaví na moje názory a berú ich smrteľne vážne, ale aj oceánski jachtári, ktorých poznám po celom svete . To som ale ešte vtedy netušil, ako ma moja namyslenosť zakrátko vytrestá. Ešte som skontroloval, či sa moje hrnčeky Jethro tull dostali späť do mojej kuchyne, spoločná fotka
a pokračovali sme na juh.
Asi míľu od aasiatu nám ešte na cestu zamávali veľryby.
22. júla 2019, 20 míľ severne od Manitstoqu sme opäť južne pod polárnym kruhom. Noc je už cítiť. Aj keď nie tma, niekoľko hodinové šero sa nedá odškriepiť. V noci sfúklo od severu. Vytiahol som kosatku, vypol motor a konečne sme plachtili. Za chvíľu odbočujeme do vnútrozemia, do fjordu. Zapínam motor. A začal sa deň, ktorý by som nazval mojím najhorším, naintenzívnejším a asi aj najkrajším dňom môjho jachtárskeho života, dňom, kedy sa začala moja nočná mora, ktorá skončila opatrnou eufóriou.