Chalani sa ozvali postupne pri nástupe, tri dĺžky pod vrcholom a na vrchole. Keď v noci, za stále trvalého svetla, zachrčala vysielačka, dúfal som že ešte nie sú na vrchole. Spal som veľmi tvrdo, bol to taký oslobodzujúci spánok, ktorý dodá novú energiu. Keď sa všetci piati napokon 23. júla ozvali, že vyššie to už nejde, čiastočne mi odľahlo. Čiastočne preto, lebo Juro ešte išiel zletieť. Tu dole sa dvíha vietor, už máme pätnásť uzlov.

Po dohode miesta nalodenia dvíhame kotvu. Vietor je už cez dvadsať uzlov a my opäť zvádzame hrdinský zápas. Na kotevnej reťazi a ako neskôr vidíme aj na kotve je strašne veľa trávy a blata. Sú to obrovské chumáče a kotevný vrátok, sčasti aj kvôli mojím už nie celkom dobrým lodným baterkám si s tým nevie poradiť. Máme síce spustený generátor a ten tam dáva dosť, ale šťava ide z bateriek, nie z generátora. Vidím ako na displeji klesá napätie na jedenásť voltov. K tomu sa Ralfovi zasekne reťaz a vymláti sa poistka. Okamžite vymieňam a proces sa po opätovnom zaseknutí opakuje. K tomu musím neustále sledovať hĺbku pod kýlom, raz to bolo pod dva metre. Nakoniec som na kotevnú reťaz upevnil výťah genakovej plachty a ten nás zbavil problému. Aj keď to nebolo jednoduché, zanedlho sme plávali zo zátoky.

Ani vonku to nebolo jednoduché. S menším propelerom sme pomalší a pokiaľ nechcem vytáčať motor do vysokých otáčok, proste to nejde viac ako tri uzly. Vo fjorde fúkala dýza tridsať uzlov a tak nám trvalo dve hodiny, než sme zbadali moju posádku. Boli za hrebeňom, a kým sme ich nezbadali, nefungovalo spojenie. Mne dosť lepilo, nechcel som si predstaviť, ako Juraj v tom vetre pristane. Ale Juraj je naozaj profík, čakajú na mňa všetci piati a sú v poriadku. Opäť logistika s nalodením, tá istá taktika, ako deň predtým. Odopnem sa s člnom a veslujem v vlnami a vetrom k brehu, naložím dvoch a v tom istom smere k lodi, ktorá sa presunula. Ešte jedno opakovanie, vlastne posledné na tejto expedícii a sme všetci na lodi. Smerujeme do Manitstoqu. Ambíciám odzvonilo. Lezci sa chvália výkonmi, tak aspoň malá ukážka.

vzadu vidieť zátoku, kde sme čakali

A ešte zopár fotiek z vrcholu a Jurovho zostupu.

Po štyroch hodinách vidíme Manitstoq a uväzujeme sa.

Na týchto dvoch fotkách prístavu vidno, kadiaľ sme priplachtili.

Večera a všeličo iné bolo po zásluhe.

Na ďalší deň bol protivietor, vo štvrtok, 25. júla sme vyplávali a o 23 hodín neskôr, 26. júla 2019 sme sa uviazali v Nuuku. Tých deväťdesiat míľ trvalo dlho, je cítiť, že propeler nemá takú účinnosť.