21. august 2019 – Keby sme mali predpoveď, ktorú sme stiahli deň po opustení priateľského prístavu Reykjavík, určite by sme nevyplávali vo štvrtok, 15. augusta. Čakali by sme na lepšiu predpoveď a pravdepodobne by sme čakali dodnes, kedy sme po šiestich dňoch plavby, z ktorých boli dva naozaj veľmi tvrdé, neuvideli pobrežie Severného Írska.

Lenže ešte vo štvrtok, pri vyplávaní

sme stiahli predpoveď a vietor vyzeral relatívne slušne. Iste, bolo tam toho čosi viac, ale keď sme už boli na mori, kedy sa nám Island strácal na horizonte, nič z toho čo sme videli nám nepripomínalo  predpoveď. Uwe ihneď začal chytať tuniaka, ale keď aj on napriek mojím upozorneniam vytiahol čajku, náradie zbalil. Nové stiahnutie počasia a realita bola zrazu iná.

Trasu plavby by som opäť rozdelil na tri časti.

Červená, kedy sme sa dostali do víchrice a nedalo sa robiť iné ako poslušne plávať s vetrom a vlnami, aj za  cenu, že sme sa k nášmu cieľu nepribližovali. Vietor dosahoval štyridsať uzlov, čo by samo o sebe nebolo nič tragické. Veď sme plávali aj v päťdesiatkách. Čo ma ale prekvapilo, boli vlny. Tak veľké som ešte nevidel. Prevaľovali sa cez loď zozadu a z ľavoboku, kokpit býval plný vody a tie zvuky pri náraze vlny do lode stáli za to. Autopilot bezchybne riadil, my sme sedeli, ležali, driemali vnútri a kontrolovali reťazovú reakciu vetra, kedy sme pri zostupe z vlny mali aj desať uzlov. Radšej sme sa nepozerali cez okienko, aby sme nedostali strach. Nárazy vĺn do lode bývali tak silné, že veternému kormidlu trvalo chvíľu, kým to dal do poriadku a trikrát sme mu museli pomáhať. Nakoniec som dal na posádku a zapli sme elektrický autopilot. Ten to zvládal na výbornú. Elektriny sme mali dosť, vodný generátor by som nazval lokálne Mochovce a veterná elektráreň sa tiež nedala zahanbiť. krížik je naša poloha. K údaju sile vetra v rámčeku treba pridať 5 – 10 uzlov.

Aj keď hlavná plachta bola upevnená pri jej výťahu a druhom refe, mala snahu vyliezť von. Ona by samozrejme nevybehla, ale bál som sa odierania materiálu a tak som radšej vybehol von to upevniť. Z búrkovej kosatky sa odpáral modrý UV filter, ten som musel odrezať, lebo sa namotával na oťaže.

Písal Jirko Denk a aj Miro Račan. Samé dobré správy. Jirko je za ľadovou bariérou a smeruje do Cambridg Bay. Mirovi došla nová spojka, už ju namontoval a vyráža.

Druhá časť plavby bola v znamení približovania sa v dvadsať uzlovom vetre.

Radosť z jachtingu kazili stále veľké vlny, našťastie, vietor bol dostatočne silný, aby udržal plachtu. Pohodlie sme nemali, ale ani sme ho nečakali. Vlastne sme boli vďační za to, čo máme. Čo nám ale nedalo spať, bola predpoveď, ktorá o tri dni hlásila ďalšiu víchricu. Po dôkladných kalkuláciách sme sa rozhodli pre zbabelý útek. Ale múdry. Naštartovali sme motor a s kosatkou sme si to valili sedem až osem uzlov k únikovému východu. Víchrica nám šliapala na päty.

Vlastne toto píšem už v Írských vodách, máme mobilný internet, kde pod nami je množstvo vrakov, ktoré sú na  navigačnej obrazovke vidieť. Dosť to húpe, ak je text rozháraný a sú tu chyby, prepáčte.

Máme teraz so sebou prúd tri uzle, ale to sa za dve hodiny zmení a bude to oproti. Vietor je tridsať uzlov a my sa veľmi tešíme, že nie sme desať míľ na sever, kde sa ženú všetci čerti. Aj keď nie je ešte dobojované a práve teraz s nami slušne máva, hádam do Belfastu nejako prídeme. Snáď do polnoci.

Písal Miro račan. Je za ľadovou bariérou a má dobrý vietor do Cambridge bay. Citujem: „Vlado, jak si psal, ždyť je to už jen voda“

Držte palce