V pauze medzi plavbami po riečnych tokoch som dostal vzácnu návštevu. Prišiel Brian Fox z Tampy na Floride v USA. Počas plavby okolo sveta sa plavil na lodi „American Spirit“. V knihe „Oboplával som svet“ som bohato opísal naše spoločné zážitky z Južnej Afriky, Brazílie a z Karibiku. Po pristátí v Miami v roku 2019 prišiel za nami a týždeň nám zabezpečoval logistiku svojím autom. Spolu s Rišom Outratom nás odviezol do Kennedyho vesmírneho centra na Mys Canaveral a to naozaj stálo za to.

Brian so svojou manželkou Janet strávili desať dní cestovaním po východnej Európe. Výlet si predĺžili o dva dni, počas ktorých som ho previedol kade-tade Bratislavou, a ako inak, nevynechali sme ani Devín.

Na Devínskom hrade som bol naposledy ešte pred revolúciou, počas komunistického režimu. Bralo bolo v spektre záujmu horolezeckej komunity a to aj napriek nevôli strážcov komunistickej hranice. Režim nakoniec zvíťazil v tomto nerovnom súboji. Raz nás dokonca s Vojtom Kinčešom zbalili pohraničníci a dostali sme blokovú pokutu, už neviem za čo. Odvtedy som tam nepáchol. No a za posledných pár týždňov som tu už druhýkrát. Najprv s Jackom a Audrey z Kentucky, teraz s Brianom.

Brian je katolík a keďže na jeho pobyt vyšla nedeľa, chcel ísť na omšu. Najprv bol v pláne kostol v Rusovciach, ale keď sme v rámci pohybu po krásavici na Dunaji kukli aj do bratislavského Dómu, nedeľné ráno som Briana odviezol, aby ako sám povedal, sa pomodlil aj za mňa.

Brian odišiel, pár dní v Bratislave ubehlo a opäť sedíme v aute. Lubo Šoltís, Miloš Trepáč a ja. Vezie nás dcérin partner Karol. Taktika spočíva v naplnení našej misie bez auta. Mám málo času, 16. augusta ideme s Violkou a vnučkou Emmou do Talianska. Dnes máme 5. august, pred sebou máme 20 kilometrov kanála Mohan-Dunaj, 540 kilometrov po Dunaji do Bratislavy a osemnásť plavebných komôr. To aby sme sebou hodili, zopár dní by som ešte rád strávil v Bratislave. Večer sme v prístave Haidhof, neďaleko Riedensburgu, pri Trintelle.

Ráno 6. augusta naplníme bandasky. Máme 80 litrov nafty a rovnaký objem benzínu.  Som zvedavý na spotrebu a na „dojazd“ pri plavbe po prúde, od toho sa bude odvíjať plánovanie z Bratislavy. Tankovať každý druhý deň ako na Rýne alebo raz týždenne po preplávaní 500 či 800 kilometrov dokáže ovplyvniť logistiku. Možno trochu to plánovanie preháňam, ale ja som vždy bazíroval na príprave a riečna plavba je pre mňa stále mútna voda. Našťastie máme Miloša, ktorý je v týchto vodách doma, je od neho stále sa čo učiť.

Štartujeme motor, odväzujeme sa, Karol nás odtláča od móla. My po vode, Karol na kolesách, mierime do Bratislavy.

Hneď za zákrutou je plavebná komora, začína naučený dril.

Za komorou prirastá ku kormidlu Miloš. Míňame prvé cargo, ešte posledná komora na kanáli Mohan-Dunaj. Miloš nás upozorňuje na celodrevený most, jediný na Dunaji.

A to sa už ocitáme na kilometri 171 kanála Mohan-Dunaj a o moment neskôr na kilometri 2411 rieky Dunaj.

A okamžite to cítime. Rýchlosť oproti dnu je 16 km za hodinu. Uberám otáčky na závesnej Yamahe, ktorá je práve teraz v prevádzke. Dokelu… to je iný pohyb. Bez námahy robíme 13 kilometrov oproti dnu. A vidno to aj na defilujúcom brehu vodného toku.

Na rad prišla kniha, ktorú mi pred pár rokmi darovala Julka Kvartová. Netušil som, že príde k jej použitiu tak skoro. Je to veľmi dobrý, detailný a prehľadný sprievodca po Dunaji.

Je napísaný v nemčine, žiadny problém. Na zadnej strane je mapka celého splavného toku Dunaj. Nás teraz zaujíma úsek od Kelheimu do Bratislavy. Teda kilometer 2411 po 1852.

Míňame zaujímavé miesto, „Walhalla“. Grécky chrám, ktorý dal postaviť bavorský král Ludwig I.. Inšpiroval sa po návšteve Grécka a Pantheon mal demonštrovať symbiózu medzi oboma krajinami.

Do večera stíhame ešte dve plavebné komory a na čakacom móle pred ďalšou, kde malé plavidlá čakajú, kým môžu vplávať dnu, strávime prvú noc. O povolenie sme samozrejme požiadali. Zaujímavosťou je, že spanie pri komore je oficiálne nepovolené, ale tolerované. Malé plavidlá majú zákaz navigovať od západu do východu slnka. Občas ale nastane situácia a teraz je to aj náš prípad, kedy by sme po prejdení plavebnej komory nenašli do tmy útočisko. Na začiatku, či na konci príjazdového móla na oboch stranách je upozornenie, že uviazanie sa je povolené iba so súhlasom obsluhy. Dokonca je tam aj telefón, ak by sme nemali vysielačku či mobil. My sme povolenie obdržali a užívame si večer.

Sme na kilometri 2355, plavebná komora Geisling, dnes sme prešli 76 kilometrov. Miesto, kde sme priviazaní je tiché, takmer idylické. Okrem parkujúceho carga plného osobných automobilov asi 500 metrov od nás, na druhom brehu, nič nepripomína hlavnú riečnu tepnu naprieč Európou.

Večera, romantický západ slnka a ukladáme sa na spánok. Lubo si takmer po roku opäť zvyká na stiesnený priestor prednej kajuty.

Ráno 7. augusta sme pred ôsmou za plavebnou komorou Geisling. Chceme dnes splaviť cez sto kilometrov, využívame každú minútu dňa. Opäť je to striedanie komôr a naberania kilometrov. Komory sú menej často ako na kanáli Mohan-Dunaj, zhruba každých 30 kilometrov. K slovu prichádza po čase „placka“, modrá vlajka, signalizujúca oproti plávajúcej lodi, že sa budeme míňať pravobokom.

Nedávno som dostal otázku, či toto celé, čo tu prevádzame, nie je nuda. Nie je. Je to nádhera, nový zážitok, nová skúsenosť. Neustála zmena prostredia, každú chvíľu lahodí oku čosi nové.

Po päťdesiatich kilometroch stojíme pri malom móle pri jednom z mnohých kempov popri brehu. Vyhadzujeme Luba aj s jeho „metrákovým“  elektrobikom. Zvyšok etapy si Lubo zajazdí, miesto stretnutia ešte upresníme. S Milošom pokračujeme aj poobede, ide to výborne. Riskujeme ale búrku, ktorá má podľa predpovede vysokú pravdepodobnosť po štvrtej popoludní. No a tak aj bolo. Už hodnú chvíľu sa to nad nami, za nami a pred nami všelijako krútilo. Do pristátia nám chýba desať kilometrov, teda menej ako hodina. Miesto som vytelefonoval, máme sa uviazať na móle, pri brehu. Žiaden kumšt, len tam prísť suchí. Nevydalo. Prišlo to zozadu,  na hladine sme videli, ako sa to blíži.

Goráčky máme už na sebe, čakáme. Sila, s akou udrel vietor, ma zaskočila. Na mori sú vlny, ale aj priestor. Tuto sa náhle cítime veľmi natesno. Nevidno takmer nič, lejak oslepuje zrak. Začínajú padať krúpy.

Miloš sa nechce pustiť kormidla, je naozaj hodný obdivu.

Načo budeme vonku dvaja, zbabelo unikám živlom do kajuty. Využívam prístroje. AIS neukazuje žiadnu loď naokolo, našťastie. Dosť dobre si neviem predstaviť, ako by sme sa teraz vyhýbali čomukoľvek. V suchu ale nezaháľam, čumím do elektronickej mapy na Ipade. Miloš toho vonku veľa nevidí, tak trochu ho navádzam, kedy má ísť doprava či doľava, keď vidím, že sme takmer mimo plavebnej dráhy. A ono to funguje. Smršť sa po polhodine prehnala, lejak sa mení na dážď, vietor ustáva, viditeľnosť je späť. Za chrbtom vidieť fliačik modrej oblohy. Do pristátia ostáva asi desať minút. Napadá mi, že Lubo je na bicykli tiež niekde vonku, tiež ho to asi poriadne chytilo. Nato zvoní telefón, je to Lubo, a máva nám z brehu. Vraj sa schoval v nejakom senníku, do ktorého sa „vlámal“. Kým tam ale prišiel, premokol do nitky. Uväzujeme sa v jachtárskom klube Heining, na kilometri 2232, kúsok pred Passau.

Majú tu  krčmu pre členov, ktorými sme pre dnešok aj my. Prichádza Lubo. Je plný humoru a namiesto prezlečenia sa do suchého primŕza k stoličke k pivu. Mne zatiaľ jedno nealkoholické stačí, vypĺňam formulár hosťa a platím 25 Eur.

A varím. Bravčové vo vlastnej šťave z Bratislavy s mazanou bavorskou knedľou, čo mi nabalila sesternica Magduška. Veľmi sme neponocovali, naše telá nám dali stopku. Dnes sme preplávali 123 kilometrov.

V sprievodcovi píšu, že pred plavebnou komorou Jochenstein nie je miesto na čakanie pre malé plavidlá. Odporučenie znie, aby sme aspoň polhodinu pred príchodom informovali obsluhu komory, nech sa vyhneme krúženiu pred vstupom. Druhá možnosť je priviazať sa na móle v maríne, kde sme prespali a odtiaľ sa prihlásiť. Komora je na dohľad, voláme a dozvedáme sa, že ak sme tam do desiatich minút, počkajú. Odviazať Trintellu trvá minútu, štart motora pár sekúnd a s trochou oneskorenia sa uväzujeme na plávajúce pachoľa v komore.

Známy rituál, tentokrát obohatený o nezvyklý pohľad nad hlavami a sme na rakúsko-nemeckej hranici, ktorá ide stredom rieky.

Po pravoboku máme útes, na ktorom stojí Svätý Johan, patrón,  ktorý chráni posádky lodí, o trochu ďalej nám Miloš ukazuje tmavý dom, v ktorom žil Karel Kryl počas svojho exilu.

Plávame v trojici, Lubo po včerajšej sprche nemá chuť sadať na jeho elektrický dopravný prostriedok. Ja sa teším, aspoň nemusíme teperiť tú obludu z lode a na loď. Možno som trochu konzervatívny. Elektrobike som si vyskúšal trikrát v živote a aj to iba na päť minút. Ešte som na to nedozrel, aj keď nepochybujem, že ten čas raz nastane. Zatiaľ som verný logistike s ľahkým, skladacím horským bicyklom, ktorý v rôznych obmenách používam na lodiach od roku 2003. Rozumiem ale, že Lubo so svojím chrbtom a váhou veľmi na výber nemá, a samozrejme mu rád pomôžem.

K poobediu sa uväzujeme v maríne Schlogen, na kilometri 2187. Dnes to bolo síce iba 45 kilometrov, nechceme ale riskovať príchod do ďalšieho možného miesta za tmy, radšej volíme toto. Marína veľká, malý obchodík, je kde dať kávu, či zmrzlinu. A je to jedno z najkrajších miest na Dunaji.

Miloš ma ubezpečoval, že Trintella v Rakúsku vzbudí záujem. A mal pravdu. Pri lodi sa zastavuje v priebehu času niekoľko ľudí. Okdiaľ a kam, znejú otázky. Ako vo filme „Sedem statočných“, kedy Steve McQueen na rovnakú otázku ukázal najprv trikrát palcom za seba, potom ukazovákom trikrát pred seba, odpovedám aj ja. Ja to ale náležite komentujem, odpovedať sa patrí. Trintella medzi plastovými motorákmi rôznej veľkosti, značky a výkonu pôsobí ako kabriolet zo sedemdesiatych rokov na diaľnici. Pristavuje sa chlapík, ktorý plavbu do Čierneho mora robil pred päťdesiatimi rokmi. Bol na motoráku, z Čierneho mora prešiel do Jadranu k Benátkam a odtiaľ to doviezol naspäť na prívese.

Prichádza správca maríny, ktorý od nás inkasuje 35 Eur. Upozorňuje nás, aby sme bránku na mólo nezatvárali. Vedľa nás totiž večer pristane čln s telesne postihnutým párom. Až teraz si všímam dva invalidné vozíky, zaparkované na móle. Keď posádka prišla, iba som čumel, ako sa šikovne pani s ochrnutými nohami a pán od kolien na oboch nohách bez, dostali do vozíkov a vyrazili na pivo, kde sediac pri vedľajšom stole, som mlčky vyjadril obdiv a uznanie. Večera v znamení alio-olio, ukladáme sa na spánok. Časy večerných objavovaní a nočných potuliek sú dávno tatam…

Ráno 9. augusta pokračujeme. V Lubovi opäť vzkypela cyklistická vášeň, ide od rána po vlastnej osi. Plánujeme dlhšiu trasu, celé to na biku určite nedá. Miesto stretnutia nemáme stanovené, upresníme podľa možností. Nakoniec tak aj bolo. Zhruba po päťdesiatich kilometroch Lubo využíva čakacie mólo pri niektorej z dnešných plavebných komôr.

Tento deň sme dali 93 kilometrov v kľudnom tempe pri rýchlosti cca 12 km/h.

V mestečku Wallsee, na čísle 2094 rieky,  sa naskytla príležitosť vyskúšať si kotvenie. A bola že to romantika.

001e 54-57a

Poslednú fotku som schválne priblížil. Neplánovane som totiž odfotil Luba pri hraní sa s ohňom, respektíve s dymom. Ono to nie je iba tak. Tak ako batérie jeho bicykla potrebujú dobíjať energiu, aj Lubove pľúca potrebujú vyčistiť od zdravého vzduchu, aby z toho nezblbli.

Ráno 10. augusta vychádzajúce slnko a olejová hladina lákala do vody v intenzite, ako by tam plávali morské (riečne) panny.

Plávame opäť v trojici. Pri východe zo zátoky je plytko, včera to na jednom mieste ukazovalo nulu pod kýlom, ale prešli sme. Dnes, ako na potvoru, presne v mieste, kadiaľ potrebujeme preplávať majú hasiči akúsi pramicovú regatu.

Miloš sa snaží s našou Trintellou zostať mimo pretekov a nepridať sa k pelotónu. Výsledok sa dostavil okamžite… nasadli sme na dno. Trvalo to okolo 15 minút, ale napokon sme sa rozkývaním lode pod plnou spiatočkou dostali z pasce pieskovej lavice. Zvyšok plavby o vzdialenosti 92 kilometrov, až do mestečka Krems na kilometri 2002, sme preplávali s naučenou rutinou.

Krems je od Bratislavy približne 130 kilometrov. Violka s Karolom nás prídu pozrieť, vezmú aj dve vnúčatá, Leu a Tima. 11. augusta ráno si idem popreťahovať zlenivelé svalstvo a pružným tempom, ktoré by mi závidel aj 90-ročný mládenec som dal päť kilometrov. Ale to vykúpanie sa a kávička po športe…

Zanedlho sa ukázala návšteva. Decká sa po lokalizácii Trintelly rozbehli k lodi. Bola to nádhera, pozorovať detskú radosť a vzrušenie v podpalubí.

Decká len veľmi neradi odišli, ich cieľom bol hrad Durfstein ktorý sme deň predtým míňali. Z lode som ďalekohľadom pozoroval húfy ľudí na hrade, asi stojí za to to vidieť. Ale vysvetlite deťom, že majú opustiť lodičku. Timo na záver vraví: „Dedo, keď zomrieš, toto bude moja loď. Vlastne moja a Leina“. Niet nad deti…

Lubo sa odpája od posádky. Dá si bicykel po okolí a s Violkou sa odvezie k nám, kde má auto. Zajtra má narodeniny a chce to osláviť v kruhu rodiny. S Milošom pokračujeme vo dvojici. Míňame Tulln, mesto každoročnej výstavy lodí vždy začiatkom marca.

A to už vchádzame do Viedne.

Ideme do rovnomennej maríny, na kilometri 1927. V prístave nás nikto nečaká, je po šiestej poobede, personál skončil pracovný deň. Máme ale inštrukcie uviazať sa pri žeriave.

Prechádzame vstupom, blížime sa k žeriavu a sme opäť na dne. Čo to zase je? Darí sa mi vycúvať, ideme trochu viac sprava a opäť nasadám. Dokelu… Inde sa veľmi ísť nedá, zanedlho zapadá slnko. Tretí pokus. Kormidlujem tesne vedľa múru na pravej strane vjazdu a mierime nie k žeriavu, ale k pozdĺžnemu mólu za rohom. Všetko ok. Asi sme to tak mali urobiť ihneď, možno mi to v telefóne pani aj vysvetľovala a ja som to zle pochopil. Nech je ako chce, napriek tomu, že sa stávame majstrami v nasadaní na dno a v samovyprošťovaní, užívame si posledný nocľah na Dunaji. Idem na kilometer vzdialenú pumpu nakúpiť pivo a máme slávnostnú, rozlúčkovú večeru za účasti zvedavých divákov.

12. augusta telefonujem Lubovi a gratulujem mu k jeho narodeninám. Odväzujeme sa, posledná plavebná komora, letisko Schwechat a v poriadne silnom prúde prichádzame k Devínskemu hradu.

Pred mostom Lafranconi sa uväzujeme o hausboot, v ktorom sa robia kurzy vodcu malého plavidla.

Povolenie som si vypýtal od Ľubky Lindnerovej, ktorá kurzy organizuje. Dôvod našej zastávky je prostý. Pred Starým mostom je plávajúca reštaurácia „Sundeck“, kam príde uvítacie komando. Aby rodina a deti zbytočne v horúcom dni nečakali, dohodli sme „presný čas“ príchodu. Pätnásť minút pred dohodnutou štvrtou sa odväzujeme, plávame popod Bratislavským hradom a uväzujeme sa. Atmosféru vítania najlepšie opíšu fotky.

Bola to krása, ďakujem aj za Miloša, ktorý má Leví podiel na hladkom priebehu plavby. Ešte 10 kilometrov do Čuňova, na ktoré sa pridal aj Peťo a náš trip končí v maríne Modrá Čajka, patriaca Yachterklubu, na kilometri 1852. Vďaka Mirovi a Katke Tulejovcom za umožnenie pobytu.

Preplávali sme sem z Holandska a nebol to jednoduchý trip. Čaká na nás ale nie menej náročný, do Čierneho mora. Povzbudením je, že to máme dole kopcom. Radosť mi robí aj spotreba. Ostala nám takmer polovica nafty a 30 litrov benzínu. Na 560 kilometroch sme spotrebovali 40 litrov nafty a 50 litrov benzínu. Rádius môže byť 800-900 kilometrov. Povzbudivé.