August, kedy sme odložili Civettu v ústí rieky Yealm v dedinke Newton Ferres, je tatam. Medzitým som absolvoval dovolenku s rodinou na katamarane v Chorvátsku, zapojil sa do pracovného procesu a liečil si poranené ruky. Stále cítim dôsledky vykĺbenia oboch ramien, ale nečakám, že proces uzdravenia bude rýchly. Nič mi ale nebráni bežnému životu pracujúceho človeka a venovaniu sa rodine. 

S opatrnosťou mne vlastnou som predsa len s Lubom Šoltísom vyrazil do „terénu“ na dva týždne. V sobotu 7. októbra 2023 sme vyrazili z Bratislavy.   

Poriadne nabalení v Lubovom Jaguári sme mali pred sebou cez päťtisíc kilometrov. Mierili sme do Anglicka, na Civettu, ktorú sme museli tak trošku kvôli mojím ramenám v polochvate opustiť. Domov chceme vziať bicykle, šaty, knihy, mapy, proste všetko, čomu škodí vlhké prostredie. Potreboval som sa stretnúť aj s technikom a opravárom Johnom Williamsom, ktorý sa vo svojom obore naozaj vyzná, počas Covidu sa o Civettu naozaj dobre postaral.

Po 500 kilometroch sme v sobotu večer v Jene. Kde inde prespať a pokecať si, keď nie u Ralfa?

Ralf mal o čom vyprávať a ja som bol naozaj zvedavý. Spolu s Uwem, ktorý bol niekoľkokrát v mojej posádke, a tretím členom posádky sťahovali katamaran, 42 stôp z Turecka do Malajzie, cez Suez a Červené more. Celkom naplávali 5500 míľ.

Mňa to zaujímalo hlavne kvôli možnosti plávať cez Suez, niekedy v budúcnosti – možno… Ralfovi som sa pochválil aj svojimi plánmi, nazval ma bláznom. Totiž…

S Lubom sme kúpili v Holandsku loď, plachetnicu. Trintella 1A, 8,8 metra dlhá, vyrobená v roku 1973 a posledných 10 rokov garážovaná a to doslovne. Ona naozaj bola v garáži.

Dávnejšie sa zaoberám preplavbou riečneho systému „Rýn-Mohan-Dunaj“, zo Severného do Čierneho mora. Plavba bude mať, ak sa podarí, aj pokračovanie, ale o tom neskôr. S Civettou sa preplávať nedá, ponor 2,3 metra je priveľa. Trintella 1A má predsa len 1,3 metra. V nedeľu sme sa presunuli ďalších 600 kilometrov do holandského mestečka Makkum, kde je loď už po servise a príprave uviazaná.

Po noci strávenej v hoteli na pláži Ijselského mora

máme v pondelok ráno možnosť vidieť našu lodičku prvýkrát na vode.

Mimochodom, volá sa FU SHENG. Nevedel som, čo to znamená a po vygúglení som zistil,  že Alexander Fu Sheng bol hongkonský herec a znalec bojových umení.

Rieks, holandský majiteľ servisu, odviedol výbornú prácu. Loď je pripravená na vyplávanie. Motor je zoservisovaný, piesty zosynchronizované, máme nové núdzové čerpadlo, štartovú a servisnú batériu. Palivová nádrž je vyčistená a vraj bola špinavá poriadne. Niet divu, po toľkých rokoch státia v nej musela nafta pekne zakvitnúť. Fu Sheng nie je uspôsobený na dobíjanie z móla, tak objednávam dobíjačku a 20 metrovú šnúru.

Rieks mi sľubuje, že to do týždňa pripraví. A nielen to. Doniesol som aj 20 koňový závesný motor Yamaha s držiakom, ktorý treba pripevniť na zrkadlo – zadok lode. Nedôverujem totiž iba jednému motoru, ak ten na rieke vypovie službu, môžu byť veľké problémy. Rieks sa trochu krúti, nechce sa mu do tejto roboty. Vravím mu, že to musí ísť, inak tu musím prezimovať. Miesta na vode v Rieksovom servise veľa niet a tak dostávam prísľub montáže motora. Ešte sa vycikám v čistých toaletách marínky a prečítam si nápis nad pisoárom. „Z hygienických dôvodov močte do pisoára“. Zmysel pre humor tu majú. A asi aj skúsenosti.

Ďalších 550 kilometrov a večer, v pondelok, 9. októbra, sme vo francúzskom mestečku Calais, na európskej strane Anglického kanála. Po prespatí v jednom z miestnych hotelíkov sa v utorok ráno naloďujeme na trajekt do Anglicka

a o dve hodiny neskôr sa cez špinavé sklo na trajekte pozerám na známe útesy na pobreží južného Anglicka pri Doveri.

Posledných približne 500 kilometrov tentokrát jazda po ľavej strane vozovky a s jednou prestávkou

sme v dedinke Newton Ferrers. Je večer 10. októbra, pokročilý odliv a Mark nám nechal pristavený jeho drevený člnok na móle miestnej marínky. O pár minút sme opäť raz na Civette.

Stredu a štvrtok sme strávili na a pri lodi. Prišiel John Williams, ktorého som požiadal o údržbu hlavne motora. Vymeniť palivové a chladiace hadice, demontovať chladič, vyčistiť a namontovať. Opraviť ovládanie kotvy a ešte pár drobností. S Markom som išiel do Plymouthu, do jachtárskeho prístavu, kde som objednal žeriav a dvojtýždňové státie na suchu v termíne od 1. – 15. mája 2024. Budem mať do mája dosť času na venovanie sa riečnej plavbe.

Piatok 13. októbra o siedmej ráno sme už sedeli v aute a opúšťali malebné ústie rieky Yealm, kde Civetta čaká na svoj servis a na ďalšie plavby.

Poobede opäť Dover, trajektom do Calais, ešte 100 kilometrov a spíme v ďalšom z miestnych hotelíkov.

Prvým cieľom sobotňajšieho presúvania sa je mesto Utrecht. Diaľnice začínajú byť pekne preplnené, snažíme sa nájsť rôzne obchádzky, cez jeden z vodných kanálov sa dokonca preplavujeme miestnym trajektom. Platba prebieha elektronicky. Kým, už na trajekte, k nám príde chlapík s elektronickou čítačkou, mám cez QR kód, vylepený pred vstupom do trajektu, stiahnutú aplikáciu a kúpený lístok za 3 eurá.

V Utrechte na vlakovej stanici naberáme ďalšieho člena našej riečnej expedície.

Miloša Trepáča poznám dve desaťročia. Boli sme susedia v Rusovciach, kým sa on s Rebekou, jeho ženou, neodsťahovali. Miloš je riečny kapitán a s nákladnými loďami sa plaví po Holandsku, Belgicku, Nemecku niekoľko desaťročí. V minulosti absolvoval aj plavby hore a dole Dunajom až k Čiernemu moru. Niet povolanejšieho človeka na poskytnutie informácií v oblasti plavby, kde nemám skúsenosti. No a Miloš sa rovno spýtal, či sa môže pridať. Paráda, nič lepšie sa nám nemohlo stať. V sobotu večer, 14. októbra, sme ubytovaní v mestečku Makkum, vlastne tri kilometre od neho, v Campingu, kde sme si na tri noci prenajali obytný príves.

V nedeľu, 15. októbra ráno, sme pri lodi. Dnes chceme vypratať vnútro a pripraviť loď na plavbu a aby sa na nej dalo nejako fungovať. Priestoru veľa nie je a keďže je sťažeň zložený, okrem pňa a rahna sú plachty a všetko okolo toho v lodi. Čo sa dá, nacpeme do auta, čo nie, do priestoru pod kokpitom. Popri tom mi prechádza rukami zopár muzeálnych súčiastok.

S uspokojením pozerám na uchytenie závesného motora. Tak sa im to podarilo…

Skúška naštartovania hlavného a závesného motora prebehla s úspechom, je radosť počúvať zvuk dvojvalcového Yanmaru.

Spojazdnený je aj varič, máme dve plné trojkilovky a aj baterky sú vymenené.

Po štyroch hodinách upratovania, prekladania, skúšania a čojaviemčohoešte nechávame lodičku osamote, pokocháme sa pitoreskným mestečkom a vraciame sa do prívesu v kempe.

V pondelok 16. októbra to vypuklo. Po vyrovnaní účtu a nalodení sa Fusheng vydáva na plavbu. Vyzeráme ako kočovní cigáni, ale nie sme nimi tak trochu aj v skutočnosti?

Na palube sme s Milošom, Lubo presúva svojho Jaguára. Po ceste nakúpi a keby niečo schyblo, hádam to zoženie.

Trasa plavby vedie cez Ijselské more, slané jazero oddelené hrádzou od Severného mora, na ktorého západnom brehu je Amsterdam. Odtiaľ do rieky Ijsel a hore prúdom 130  kilometrov do rieky Rýn. (červená a modrá línia)

Prechádzame z míľ na kilometre, na riekach sa vzdialenosti merajú v kilometroch a každý jeden je na brehu označený.

Potom uvidíme, koľko nám zostáva času, chceme sa pohybovať po riečnych tokoch päť dní. Po šiestich hodinách plavby, kedy máme okolo metra vody pod kýlom, vchádzame pod most, za ktorým začína rieka Ijsel.

Ešte pred vstupom do rieky sa uväzujeme v jachtárskom prístave Ketelmeer.

Je to jednoduché. Hodinku pred prístavom volám na vygúglené alebo v aplikácii Navionics nájdené číslo. Volám a oznamujem, že prídeme. Dostávame odpoveď, nech sa niekde uviažeme a zavoláme. Po uviazaní sa a telefonáte prichádza chlapík na bicykli a inkasuje za noc aj s elektrinou 13 eur. Paráda. Kúrime si elektrickým ohrievačom a zvykáme si na stiesnené priestory počas prvej večere.

Pravda, Lubovi je to trochu malé, pohľad na neho vo dverách mi pripomína román od Jonathana Swifta, „Guliverove cesty“.

Ráno nás víta pohľadnicovým pohľadom.

V utorok 17. októbra s Milošom pokračujeme v plavbe.

Lubo opäť presúva auto. Rieka Ijsel je dlhá 130 kilometrov a občas sa pekne kľukatí. Vlastne ako každá rieka.

Práve v tých zákrutách to môže byť nebezpečné. Miloš vraví, že stometrová loď tam zaberie celú plavebnú dráhu a vtedy sa treba pratať do vnútornej strany oblúka, aby sme sa míňali pravobokom. V odbornom slovníku sa oblúk volá Meander. Problém je, že nemáme radar ani AIS, tak loď môžeme uvidieť relatívne neskoro a treba okamžite konať. Veľká loď neuhne, Miloš, zvyknutý stáť celé hodiny za kormidlom, je v neustálom strehu.

Začínam Trintellu obdivovať. Kto mal v sedemdesiatych rokoch takú loď a plával s ňou okolo sveta, bol majster sveta. Deväťmetrové lode kedysi znamenali luxus. Dnes sa nám to máli. Na lodi je využitý každý centimeter kubický, priestorom sa tu pri plánoch nemrhalo. Počas plavby sa občas pokochám pohľadom do kajuty.

Kochať sa dá samozrejme aj pohľadom dookola. Počasie je krásne a plavba mestečkom Elburg je úžasná. Keďže nemáme postavený sťažeň, mosty nám dvíhať netreba a nemusíme pred nimi čakať. Zatiaľ sme plávali pod troma.

Aj mimo mesta sa je na čo dívať. Všade naokolo je živo a vládne tu poriadok. O krajinu je postarané. Kým sa kochám, treba dávať pozor aj na nás míňajúce „náklaďaky“.

Rýchlosť oproti dnu je takmer päť uzlov, čo je výborné. Pravda, prúd riečneho toku je tu pomerne slabý. Z prístavu ideme na hlavnom motore, asi po hodine prejdeme na závesný motor. Ten frčí jedna báseň, aj keď má o polovicu menší výkon ako hlavný, 10 koní. Má ale silnú tlačnú vrtuľu, valíme dopredu. Hodinu pred pristátím natočíme hlavný motor a na ňom prídeme k mólu. Poobede, po preplávaných 55 kilometroch, opäť po telefonáte, vchádzame do jachtárskeho prístavu v meste Deventer.

A tu zisťujem rozdiel medzi plutvovým a dlhým kýlom. Na Civette som naučený na mólo cúvať. Ak je možné a mám priestor, začnem „cúvať„ už pred bazénom, ktorý tvoria móla. Loď je dobre ovládateľná aj pri silnejšom vetre a viem ju rýchlo zastaviť na prednom pohone. Pred marínou je kopa miesta, navyknutým spôsobom otočím kormidlo naplno na jednu stranu a zaradím spätný chod. Loď sa zastavuje, ja otočím kormidlo. Čuduj sa, pri cúvaní si loď zachováva pôvodný smer, akoby som nič neurobil. Najprv mi napadá, že som opačne otočil pínu, ešte nie som zvyknutý. Druhý pokus, rovnaký výsledok. Až keď dávam plný spätný chod, loď začína reagovať. A to ma už trkne. Príčinou je dlhý kýl. Nejako nacúvam k mólu, ale asi bude lepšie v budúcnosti ísť predkom. A dostať loď lepšie do rúk. Sme uviazaní, čakáme na Luba a ja si vychutnávam západ slnka.

Lubo prichádza do hodiny. Večeriame, ukladáme sa na spánok a v stredu ráno, 18. októbra, sa odväzujú Miloš s Lubom, ja presúvam auto.

Skôr než nasadnem, do oka mi padla nádherná história. Krása… a tie kolesá…

Moju úlohou je kúpiť riad, v ktorom môžeme variť, a misky, z ktorých sa dá jesť. Lubovi sa nič podobné uplynulé dva dni nepodarilo nájsť a jediné, čo vieme mať teplé, je ranná, doobedňajšia, obedná a poobedňajšia kávička. Studená kuchyňa pozostávala zo slaniny, chleba a klobás. A pre zmenu klobása, slanina a chlieb. No a syr. Toho máme naozaj dostatok. Cibuľa mi akosi neberie. No a k riadu, čo mám kúpiť, patria aj hubky, handry a saponát.

Kým riečny kapitán Miloš kormidluje a učí Luba tajom riečneho pohybu,

mne sa podarilo vygúgliť neďaleké obchodné centrum. Ikea bola zárukou uspokojenia dopytu. Ešte i stihnem pozrieť centrum mesta Deventer, kde sa za posledných 400 rokov nič nezmenilo, a nevynechal som ani katedrálu.

Poobede už čakám v maríne Doesburg, kam majú chalani zanedlho prísť.

Krátko po príchode mi volá Lubo a ja cítim problém. Chlapci nevedia naštartovať hlavný motor. Vraj to iba chrčí, kontrolky mazania a dobíjania nesvietia.

Ja – A nemáte ten motor naštartovaný?

Lubo – Jasne, že nie.

Ja – Určite?

Lubo – Určite.

Ja – Daj plynovú páku dopredu.

Lubo po chvíli – Veď on celý čas beží!

No… Tak sme vyskúšali, že hlavný motor dokáže ísť na voľnobeh sedem hodín. Keď chalani prídu, vysvetlím im, že najprv treba vytiahnuť páčku vypnutia a až potom otočiť kľúčom a nie naopak. Pulz sa mi vracia do normálu. Zanedlho už vidím kontúry lode a chlapcov znavigujem na mólo.

Na loď donesiem nákup, rozložím nový riad a konečne si varíme teplú večeru. Už ani neviem, čo to bolo, ale pripojil sa k nám ďalší stravník.

Pôvodne sme chceli trochu chleba dať rybičkám, ale divá hus bola rýchlejšia. Pri umývaní riadu dochádza ku komplikácii. Ručná pumpa na umývadle nefunguje, za tie roky nepoužívania tesniaca guma asi vyschla. Budeme to musieť vymeniť.

Našťastie, tá na záchode ide, ale je nožná. Je to však tak nastavené, že sa dá používať, iba keď sú dvere zatvorené či polootvorené.

Chalani mi popodávajú riady, ja ich v umývadle na záchode umývam. Pumpujem si vodu nohou a umyté riady cez škáru vo dverách podávam do obývačky, jedálne, spálne a kuchyne zároveň.

O piatej, stále v noci, sa budím na nutkanie cikať. V lodi je celkom chladno, prikurovaním sme minuli kilowatty. Ráno pri vstávaní a obliekaní sa je príjemné mať v lodi teplo. Prinútim sa ísť po móle k automatu na elektrinu a kupujem ďalší kilowatt. No a po ceste späť som opäť raz perlil. Tma ešte vládla prístavu a ja idúc po móle som zabudol, že mólo je v tvare Z a pokračoval som rovno. Krok do prázdna a prekvapený, v pyžamku a papučkách miznem pod vodou. Inštinktívne si chytám okuliare a vynáram sa nad hladinu. Voda je celkom dosť studená, ale mne je takmer do smiechu. Som to ale pekný chaotik. Vyzúvam si papučky, dávam ich na mólo a hľadám si miesto, kadiaľ vyleziem. S mojimi poranenými, nedoliečenými ramenami sa totiž nedokážem vzoprieť. O pomoc sa mi kričať veru nechce, ale začínam rozmýšľať, koľko mám času. Na konci móla, asi päť metrov, vidím ísť z vody elektrické káble zásobujúce mólo. Sú dosť hrubé a tak stúpajúc po nich sa dostávam na mólo. Prichádzam na loď a oznamujem chalanom dve novinky. Máme elektrinu a namočil som platobnú kartu. Vyzliekam sa donaha, zapínam ohrievač a ešte na dve hodinky zaliezam do spacáku.

Ďalší deň, 19. októbra, pri raňajkách ešte rozoberáme moje nočné dobrodružstvo, chystáme sa a chalani pokračujú v plavbe. Lubovi sa na rieke zapáčilo a chce pokračovať.

Pri východe z maríny sa museli vyhýbať nákladnej lodi, trafili ten správny moment.

Moje nočné prádielko sa chlapci snažili po ceste vysušiť, neúspešne. Nevadí, večer som to zabalil do igelitu s úmyslom doniesť domov vodu z rieky Rýn.

Dnes to trvalo chalanom dlhšie, v rieke Rýn je prúd máličko silnejší. Ku konci robili 3 a pol uzla, teda čosi pod 7 kilometrov za hodinu. Ja som zatiaľ vybavil mólo v maríne, v meste Emmerich na Rýne.

Dávame večeru, nevediac, že túto sezónu je posledná.

20. októbra totiž leje a to poriadne. Neviem si celkom dobre predstaviť plavbu hore prúdom v silnom lejaku pri zníženej viditeľnosti. Nemáme AIS, iba naše oči a premávka, chalani hovoria, poriadne zhustla. Navrhujem skončiť tu a chalani myslím, radi súhlasia. Idem vybaviť prezimovanie a dozvedám sa radostnú novinu. Státie vo vode tu stojí do konca marca 360 eur. Paráda. Rýchlo balíme loď, opúšťame ju v hustom lejaku a sadáme do auta.

Preplávali sme Ijselské more, rieku Ijsel a pár kilometrov v Rýne, to všetko za štyri dni. Spolu okolo 230 kilometrov. Na začiatok nie zlé, ešte nás čaká cez 2500 kilometrov.