Štvrtok 11. júla sme s Petrom Kincelom opäť v maríne Coburg, dva kilometre pred vstupom do kanála Mohan-Dunaj.

Práve ten je cieľom nášho ďalšieho riečneho podnikania.

Kanál je dlhý 171 kilometrov a spája rieky Mohan a Dunaj. Plavba cez neho bude určite zaujímavá, v kanáli je vybudovaných 16 plavebných komôr a niektoré svojou výškou či hĺbkou 24,7 metra vyrážajú dych. Vodou sa tu šetrí. Keď sa kanál vypúšťa, voda ide do nádrží vedľa komory a spätne ju pumpy tlačia späť, keď sa komora napúšťa.

Kanál bol sprístupnený pre dopravu v roku 1992 a jeho vybudovanie trvalo 31 rokov. Na svojej dĺžke 171 kilometrov prekonáva výšku 180 metrov od Mohanu a klesá 70 metrov k Dunaju. Myšlienka vybudovať kanál spájajúci Mohan a Dunaj nevznikla v minulom storočí. Prvá idea bola zaznamenaná už v ôsmom storočí. V roku 1836 sa dokončila stavba kanála, pomenovaná „Ludwig-Donau-Main-Kanal“.

Kanál bol dlhý 177 kilometrov, mal 100 plavebných komôr stúpajúc od  Mohanu a 32 komôr klesajúc k Dunaju. Komory boli dlhé 34,15 metra a široké 4,67 metra. Čas strávený v komore bol okolo 15 minút a pohonný prostriedok boli ťažné kone.

Nový kanál nie je ďaleko od pôvodného a aj dnes sú viditeľné zvyšky na tú dobu monumentálnej stavby.

Pôvodne sme s Peťom chceli vyraziť hneď na druhý deň. Hafenmajster ale nebol prítomný, prišiel až na druhý deň poobede. Nechceli sme odísť bez rozlúčky, jednako sme dlhovali ešte nejaké peniaze a doniesol som aj produkty z čokoládovne. Deň sme ale nestratili. Aj keď „stabilák“ Yanmar, dvojvalcový diesel nemal ešte natočených 250 motohodín po poslednej výmene, sotva polovicu, mal som nutkanie vymeniť olej v motore skôr. Veď motor stál bez práce viac ako desať rokov, ktovie, čo bolo v olejovej vani.

Trochu nám prácu skomplikovala novo kúpená pumpa na olej, ktorej držiak toho veľa nevydržal. Pumpovali sme blitzkami.

Trochu oleja na tesnenie olejového filtra pred osadením a doliali sme dva litre nového, presne, ako bolo popísané v manuáli.

Klinový remeň mal dosť veľkú vôľu, aj ten sme napli.

Poriadne sme sa spotili. Teplota v lodi cez deň bola 30° Celzia. Spáchali sme očistný kúpeľ v rieke Mohan a čosi zjedli.

Konečne prišiel chlapík z maríny. Dorovnali sme sa, odovzdal som čokoládové produkty a už bol večer. Loď je malá, kabína pomerne vychladne. Keď sa ukladáme na spánok, je to už znesiteľnejšie.

V sobotu ráno o ôsmej, 13. júla, máme už naštartovaný motor. Trochu sme v napätí, pri našom ponore 1,3 metra je v bazéne maríny do Mohanu v ceste bahenná lavica s hĺbkou 1,2 metra. Keď sme sem prichádzali pred dvoma týždňami, mal som pocit, že nás čosi brzdí. Hĺbkomer ukazoval nulu pod kýlom. Tentoraz to išlo nad očakávanie, menej ako 20 centimetrov pod kýlom sme nemali. To sme už v Mohane a o dva kilometre vstupujeme do kanála.

Kanál je široký minimálne 34, najširšie miesto má 56 metrov. Počasie praje, blížime sa k prvej komore, ktorá je od nás sedem kilometrov.

Na našej ručnej vysielačke vybavenej AIS prijímačom vidíme, že sa k nám zozadu približuje nákladná loď. Výborne. Spomaľujeme, nech nás predbehne pred prvou komorou. Potom sa nám hádam podarí držať sa za ňou a do nasledujúcich komôr vchádzať spoločne. To nám zabezpečí plynulosť nášho pohybu v šiestich komorách, ktoré máme dnes v pláne. Zanedlho nás predbieha cargo „Masora“, spoločne vchádzame do prvej komory. Celú našu činnosť samozrejme komunikujem s obsluhou komory cez vysielačku. 

Kým prvá komora má výšku desať metrov, druhá sedem, tretia šesť, štvrtá už vzbudzuje úctu. Dvanásť metrov.  No a piata, šiesta osemnásť metrov. To čumíme. Stále sa držíme za „Masurou”, plavba ide nad očakávanie hladko.

Na 65. kilometri kanála je malá marínka patriaca jachtárskemu klubu Norimberg. Naše státie som už skôr vytelefonoval a okolo piatej popoludní sa uväzujeme. Proces prebieha netradične. Keďže s Trintellou neviem cúvať,  miesta na otočenie je málo a voda je plytká, pristávam predkom. Následne s Peťom lanami loď otočíme ručne, aby sme mali zarobené na odchod o dva dni.

Prečo neviem cúvať? No… Loď napriek dosť dlhému pobytu na vode smerom dozadu nemám v rukách. Chce to priestor a dosiaľ ho veľa nebolo. Na vodnej ceste sa to veľmi učiť nedá, v marínach priestoru veľa nie je. No a k tomu dlhý kýl. Loď, inak pri plavbe veľmi stabilná, pri manévrovaní v úzkom priestore nemotorná. Ale ja sa zlepším, sľubujem. Len to potrebujem dostať na slanú vodu…

No a prečo píšem, že odídeme o dva dni? Máme novú riečno-cyklisticko-motoristickú logistiku. S Peťom sme iba dvaja, auto sme nechali v maríne Coburg, v Bambergu. Na lodi máme miesto tradične jedného skladacieho bicykla dva. Zajtra vyrazíme po auto, čaká nás minimálne tých 65 + 2 kilometre, ktoré sme prešli vodnou cestou. Takí sme prefíkaní. Dnes bolo trochu chladnejšie, v lodi je to cítiť.

Po topinkách s cesnakom sa ukladáme na spánok.

V nedeľu 14. júla sadáme po kávičke, raňajkách a mojom naznačovaní cvičenia na bicykel. Na to, aby sme sa dostali k autu máme celý deň, niet sa kam ponáhľať. Predsa len… po prvých troch kilometroch zastavujeme, Peťo má defekt. Výbavu máme so sebou, krátke zdržanie a pokračujeme.

Nakoniec to bolo 78 kilometrov. Aj keď po rovine, dalo mi to zabrať. Moje ramená sa po operácii ešte zďaleka nedostali do pôvodnej formy a dosť som ich cítil. Ku koncu som častejšie oddychoval a precvičoval ich. Trip vôbec nebol nudný, stále sa bolo na čo pozerať.

Mám nové auto, radosť doň nakladať bicykle bez ich predošlej úpravy na transport.

K neskorému poobediu sme opäť pri lodi. Nakoľko je nedeľa, nákup čohokoľvek na večeru nie je možný, lovíme zo zásob. Hladní sa spať neukladáme, všetko je ako má byť. Veď prvú tretinu tripu sme zvládli na jedničku.

V pondelok ráno sú obchody síce otvorené, ale na nákup nejdeme. Odkladáme si to na poobedie, keď sa opäť uviažeme. Dnes plánujeme menej, 55 kilometrov. Nie preto, že to chceme, musíme naše etapy prispôsobiť možnostiam prespania. Na kilometri 120 je marína Berchinger. Miesto je dohodnuté, Olaf mi napísal kontakt a miesto, kde sa mám uviazať.

Opäť nádhera. Najprv máme pocit, že sme na „Mississipi River“.

Neskôr nás uchvátia dve komory o výške 24,7 metra. Sú najväčšie v Európe a máme pocit, že vchádzame do jaskyne so stropom ako 9 poschodový barák. Dnes plávame opäť cez šesť komôr, tie menšie majú „iba“ 18 metrov.

Voda pri napúšťaní robí silné turbulencie. Našťastie sú na stene komory plávajúce úchyty, ktoré stúpajú zarovno s hladinou. To sa zvláda bez problémov.

Kým sme na to ale prišli, preväzovali sme sa stúpajúc s vodou každý jeden a pol meter. Bola to naozaj drina. Doslova krútňava nás tlačila od steny a my dvaja sme mali čo robiť, aby nás to nevzalo a popri tom sa preväzovali na vyšší úchyt pozorujúc, ako ten spodný mizne pod hladinou a my sme na ňom ešte uviazaní.  Hororová situácia. Samozrejme, na pohodlnejší spôsob sme neprišli sami, upozornila nás obsluha komory, keď tie začali mať nad 18 metrov.

Počas plavby, kým bol Peťo za kormidlom, som robil poriadky v lodi. Stále je tu zopár neprebádaných bedien, ktorých obsah skúmam a netrúfam si vyhodiť. V Bratislave plánujem skusmo postaviť sťažeň, potom uvidím, čo všetko v tých bedniach je k použitiu. Nachádzam aj starý autopilot, beriem ho do Bratislavy, uvidím, čo sa s ním dá urobiť. Aj sme ho skúšali zapnúť. Čosi v ňom bzučalo, ale k životu sme ho neprebrali. Moja činnosť v podpalubí navodila dojem slušného chaosu. Ale tak to už na lodiach býva…

To už míňame kilometer 100.

Na tejto vodnej rovine bez prúdu nie je problém mať rýchlosť 10 km/h a krátko poobede sa uväzujeme v maríne Berchinger.

Hneď po uviazaní sa tlačíme do tesnenia na hriadeli vazelínu, opäť to trochu kvapká. Nato sadáme na bicykle, ideme na nákup. Z mosta cez kanál fotíme marínu z druhej strany.

V obchode nešetríme, nakupujeme hladní a ten rezeň na večeru stál za to. Nasledujúci deň, utorok 16. júla, sme bicyklovali pre auto. Tentokrát iba 60 kilometrov, krásny výlet. Míňame plavebné komory, pozeráme sa na ne očami suchozemca.

Žasneme, keď vidíme most, cez ktorý ide kanál a pod ním je cesta.

Lodná doprava občas zhustne,

ale inak je tu úžasný kľud. Mám trochu výčitky, že tento rok som sa spreneveril Civette. Ale po skúsenostiach na Rýne, Mohane a kanáli Mohan-Dunaj neľutujem. Jedinečná koexistencia monumentálnej stavby, inžinieringu a prírody, kde mám pocit, že som v džungli, pričom neďaleko je diaľnica. Dokonca sa s bicyklami presúvame aj cez  drevenú kompu…

Keď sme skladali bicykle do lode, spadol nám do vody pri podávaní imbusový kľúč. Taký trojzubec s troma veľkosťami, akurát na všetky skrutky na biku. Mal som ho od kúpy prvej skladačky v roku 2003. Ťažko sa mi s ním lúčilo. Pokúsili sme sa ho nájsť v bahnitom dne, kde sa nedá nič vidieť. Jediná možnosť spočívala v hrabaní rukami po dne v nádeji, že na neho naďabíme.

Nestalo sa. Nevadí, to patrí k životu. Veci občas miznú, napriek zákonom o zachovaní hmoty, či energie.

Posledná etapa 17. júla bola krátka. Ostali sme na kilometri 150, v maríne Riedensburg. Dôvod bol jednoduchý. Aj keď naša lodička má 9 metrov, so sťažňom je to takmer 12. Móla sú v miestnych marínach stavané na kratšie lode a miest pre nás je pomerne málo. A tie, čo sú, bývajú obsadené. Ono, šéf prístavu sa snaží nájsť nejaké riešenie, ale doba dvoch týždňov, čo tentokrát potrebujeme, je komplikácia. Marína Riedensburg má jedno dlhé mólo pre viac lodí, tam sme sa pomestili.

Nevadí, máme to do Bratislavy 560 kilometrov, vrátane 18 plavebných komôr. Či o dvadsať viac, alebo menej, nezáleží. Cesta na bicykli bola opäť zážitok, je tesne pred žatvou a videli sme aj plavebnú komoru z Ludwigovho kanála spred takmer 200 rokov aj s domčekom pre správcu.

Opäť na lodi  sme urobili poriadok a umyli loď.

Do obálky sme zalepili poplatok za náš pobyt, hodili sme to do schránky podľa pokynov na tabuli vedľa a išli sa okúpať do neďalekého jazera.

Prišiel nás pozrieť Tomy, manžel mojej sesternice. Bývajú pri Ingolstadte, 20 kilometrov od Riedensburgu. Tomy doniesol pečené kolená, ale tie sme si nechali na cestu. Išli sme do neďalekej pivnej záhrady, kde sme hodovali.

S Tomym sa dobre kecá, pracovne precestoval celý svet a to hneď niekoľkokrát. Aj keď má cez 70 rokov, stále pracuje v rakúskej firme niekde pri Linzi. Stala sa mu smiešna vec. Nedávno sa nedostal do práce, systém ho vymazal z evidencie. Ukázalo sa, že na vine je umelá inteligencia, ktorá usúdila, že taký starý človek nemôže už pracovať a zrušila ho v systéme. Žiadny vstup, zamknutá kancelária, odmietnutý prístup do počítača. To všetko postupne zisťovali IT profíci. Vznikol dosť značný chaos, Tomy mal mať onedlho dôležitú prednášku a čas rýchlo utekal. Vždy, keď Tomyho ajťáci zapísali, AI ho vymazala. Nakoniec im poradil, aby mu pri zadávaní do systému zmenili rok narodenia. Potom už všetko bolo v poriadku.

18. júla sme sadli do auta a vyrazili na 500 kilometrovú cestu domov. V auguste pokračujeme.

Príchod do Bratislavy predpokladám 12-13. augusta 2024, kedy preplávam okolo Devína, Bratislavského hradu, popod 5 bratislavských mostov.