Po strávení siedmych dní v severozápadnej stene Civetty vo februári 1983 mi bolo jasné, že na niečo podobné sa už asi nezmôžem. Jeden rok sa z takej túry dá ešte žiť, ale potom prídu od okolia očakávania, či ten jeden výstup bola výnimka, alebo zopakovaním podobného výkonu potvrdím, že patrím medzi najlepších. Mne začalo byť jasné, že je to tá výnimka. Stálo to veľa námahy a priznám sa, aj som mal strach. Kvalitné výstupy, či už vo Vysokých Tatrách, alebo v zahraničí sa ešte udiali, ale ja som vedel, že je to zotrvačnosť valca, na ktorý prestala pôsobiť tlačná sila. S lezením som definitívne skončil v roku 1990. Vlastne to už vtedy nebolo lezenie, iba také občasné pofľakovanie sa na cvičných skalkách. Tak ako mnohí z nás, po novembri 1989 som začal podnikať. Výsledkom bolo pribúdanie tukovej vrstvy na mojom bruchu namiesto tučného bankového konta. Nech je ako chce, s lezením som nadobro prestal a zaradil som ho do minulosti.

V roku 2002, keď som už začal s jachtingom ma Stenly nahovoril, aby sme spolu išli do Dolomitov loziť. Po váhaní som prikývol a tak som sa po viac, ako dekáde opäť zavesil na bratislavský múrik, aby som zistil, aký som slabý. Nasledovali tri mesiace tvrdého tréningu, ktorý ma ako tak pripravil na Dolomity. V priebehu ďalších piatich rokoch to bola túra na Marmoladu a Toffanu. Zvučné mená talianskych kopcov, ale túra odpovedala našej slabej výkonnosti. Cvičné skaly naberali málinko na pravidelnosti. Bola to hlavne radosť z pohybu a vedomie, že neexistujú žiadne očakávania, v čom som videl pozitíva. No a potom to prišlo.

V roku 2008 Stenly prišiel s nápadom, aby sme išli skúsiť vyliezť El Capitana, v Yosemitskom údolí v Californii. „No ty si sa nadobro zbláznil. To ma môžeš rovno volať na mesiac“, vravím mu. El Capitan nám bol známy už od roku 1978, kedy tam liezol môj brat a Jarýk Stejskal, člen nášho horolezeckého oddielu a horolezecká legenda. Diapozitívy, ktoré sme videli po ich návrate boli ako z prechádzky po mesiaci. Strmosť, výška, farby, to všetko dodávalo každej fotke nadpozemský charakter. Bolo mi jasné, že tam ja nikdy liezť nebudem. Navyše to bolo v USA, v tých časoch nášho úhlavného triedneho nepriateľa.

Ale… zasiate semeno začalo klíčiť. Uvedomil som si, že sami dvaja na to nemáme. Potrebujeme nejakú lezeckú hviezdu, s pomocou ktorej by sme dostali svoje telá cez tisíc metrov vysoký, kolmý žulový monolit El Capitana. Nakoniec sme skončili u Igora Kollera, ktorý na naše prekvapenie ponuku prijal s výhradou, že musí byť zdravý. Nasledovali štyri mesiace naozaj tvrdého tréningu. Lezenie, lezenie a k tomu ešte lezenie. No a žumarovanie. Schopnosť šplhať na lane so žumarmi, teda brzdami, ktoré sa smerom hore po lane posúvaju a smerom dole zaseknú je nutnosťou. Druholezec v stene nelezie, ale šplhá po lane. Kúpili sme si letenky a neuveriteľný sen začal naberať na realite.

V polovici mája 2009 sme Igor, Stenly a ja sme pristáli v San Franciscu, požičali si auto a už o dva dni neskôr sme mali rozložený stan v jednom z kempingov v Yosemitskom údolí. Po rozliezavaní sa a okukovaní terénu sme nakoniec nastúpili do steny a po štyroch bivakoch sme stáli na vrchole El Capitana, na smrť uťahaní a šťastní.

Zažili sme rôzne situácie. Stretnutie s medveďom, pred ktorým Stenly s Igorom schovávali jedlo, kopec srandy pri varení a pobyte v údolí. Okrem samotného lezenia, kedy Igor ťahal drvivú väčšinu lanových dĺžok a nejakú tú schodnejšiu dĺžku pustil ťahať mňa a Stenlyho, to bola neskutočná expozícia. Na treťom bivaku Stano poznamenal, že si nechal nejaké rezervné cigarety v aute. „Máš to na skok“, vravím mu. A skutočne, naše požičané auto bolo rovno dole pod nami. Raz, keď som ťahal jednu dĺžku, sa Igor pýta Stana, ktorý si čosi rukou nahmatáva na nohaviciach. „Čo robíš Stenly?“ Otázka bola namierená na to, či ma Stenly istí pozorne. „Škrabem si vajcia“, znela odpoveď. A ten pobyt v stene. Takmer som sa musel štípať, či sa mi to nesníva. Naozaj som tu, v Yosemitoch a dotýkam sa žulovej skaly El Capitana? Alebo sa prechádzam po mesiaci? V mojom ponímaní nebol rozdiel, jedno aj druhé bolo pre mňa donedávna rovnako abstraktné.

Čo ma ale najviac prekvapilo, boli tie štyri bivaky v stene. V mojich spomienkach bol akýkoľvek bivak v minulosti v znamení zimy, hladu, smädu, nevyspatia sa a nepohodlia. Tu bolo všetko naopak. Neboli sme smädní, hladní, bolo nám príjemne teplo, relatívne dobre sme spali. Dokonca, každý večer som pociťoval v žalúdku pocit sýtosti.  Vďačili sme za to dehydrovanej strave. Do ľahkého sáčku s polotovarom stačilo naliať vrelú vodu a zrazu sme mali stroganov, dusené hovädzie s ryžou, špagety, kuracie a všeličo iné. A chutilo to. A ten kopec somarín, čo sme sa natárali. Nádhera.

Po prelezení El Capitana som vedel, že môj život to hodnotovo zmení. Bol som ale rozhodnutý liezť už iba na cvičných skalkách a umelých stenách. Jedenkrát stačilo. To som ešte vtedy netušil, že o dva roku tu budem opäť, ale o tom neskôr.

Dva týždne po návrate domov som sa plavil s prvou Civettou z Chorvátska do Karibiku. Zdalo sa mi, že tú najhoršiu výzvu mám za sebou, veď som dostal svoje telo cez stenu El Capitana. Príroda je ale mocná, presvedčila ma, že môže byť aj horšie. Pri talianskom Brindisi, ešte v Jadranskom mori, nám do sťažňa v búrke udrel blesk a zhoreli nám všetky prístroje. Ale to je iný príbeh, v tomto denníku už vyrozprávaný.