Písal sa február 1985. Opäť, s mojím bratom Jánom sme boli  na Popradskom plese. Bola to jedna z tých zimných víkendoviek. V piatok poobede vlakom do Tatier, v noci nástup pod stenu v sobotu lezenie a zostup, v nedeľu vlakom domov. V pondelok do práce, alebo čo sme to vlastne v tých časoch počas pracovných dní robili, keď nás živili výškové práce.

Po vystúpení zo zubačkovej pozemnej lanovky na Štrbskom plese sme okolo desiatej večer prišli na Popradské pleso. Naším cieľom bola Severovýchodná stena Rysov. To znamenalo tak, ako pred rokom a čosi vyše so Stenlym, vyšlapať na Chatu pod Rysmi, do Sedla váhy, zostúpiť do Českej doliny, nastúpiť do Severovýchodnej steny a z vrcholu Rysov zostúpiť turistickou cestou na Popradské pleso.

Keď sme došli na horský hotel, zábava bola v plnom prúde. Dym sa dal krájať, alkohol, vačšinou z vlastných zásob už určite zaznamenal úbytok z jeho proviantných zásob. To všetko sa dialo za márneho protestu čašníka, ktorý už aj tak chcel dávno zatvoriť. Stretli sme mnoho priateľov a tak sme chvíľu posedeli, ale odolajúc diablovmu pokušeniu sme hodinu pred polnocou vyrazili do kopcov.

Nástup prebehol hladko, ak nepočítam prepotené nielen tričko. Za svitania sme už liezli. Typické, tatranské zimné lezenie po zasneženej skale a zamrznutých trávach ubiehalo pomaly ale predsa ako tak v limite. Keď som bol na hornom konci lana ja, zospodu bol občas počuť otázky: „ako to ide? Nie si tam už pridlho? Rob už konečne niečo, mne začína byť zima.“ Trochu to bolo skrášlené horolezeckým nárečím, ale nič, na čo by človek nebol zvyknutý. Keď liezol ako prvý Jano, ja som si samozrejme netrúfal podobné otázky. Liezol rýchlejšie a predsa len, je to starší brat.

Stenu sme doliezli za svetla čeloviek a o jedenástej v noci sme stáli na vrchole Rysov. Medzitým sa zhoršilo počasie. Hmla, sneh a vietor urobili z letného turistického chodníka čosi, čím sa nedalo zostúpiť. Nie kvôli náročnosti terénu, jednoducho sme sa prestali orientovať. Čelovkou som svietil na turistickú značku na zasneženej skale a to bolo jediné miesto, kde sme mali istotu, že sme správne. Ísť viac doľava znamenalo zostúpiť do steny, viac doprava by nás dostalo do strmých zrázov. A ten stred, ktorého jednoznačne určujúci bod je Chata pod Rysmi sme neboli schopní trafiť. V okamžiku, Keď terén sa zdal byť strmší, radšej sme sa vrátili ku značke na vrchole. Čo teraz? Je polnoc, do svitania ostáva sedem hodín, vietor, sneh a hmla nás zo svojej sieťe nepustia. Ostáva len čakať.

Jano rád spomína, ako som strčil hlavu medzi dva kamene s komentárom, že tu nefúka. Pomohla nám náhoda. Pri hľadaní miesta, kde by sa dal vykopať nejaký záhrab sme narazili na kopulu z naviatého snehu za skalou, a zboku sme vyhrabali otvor, kde sa dalo nám dvom sedieť so skrčenými nohami. Nič moc, ale pre nás to znamenalo byť schovaný pred vetrom a snežením. Ten, kto bol vnútri bol na tom lepšie ako ten, čo sedel pri otvore a za noc sme sa niekoľkokrát prestriedali.

Ráno bol už zostup jasný. Aj keď sme spočiatku tápali a dvakrát sme sa netrafili, nakoniec sa z hmly pred nami objavila vytúžená Chata pod Rysmi. Na Popradské pleso sme prišli o jedenástej ráno, presne tridsaťšesť hodín po tom, čo sme z neho odišli. Na opis situácie v horskom hoteli by mi stačilo pre odstavec o čosi vyššie opisujúci náš príchod, keď sme išli hore príkaz na klávesnici Ctrl C – Ctrl V. Tie isté tváre, tá istá nálada, ten istý vzduch. Mal som pocit, že sme boli v stroji času, ktorý nás vrátil do minulosti. Alebo možno sme pred tými tridsiatimi šiestimi hodinami boli v budúcnosti. Nemohli sme zostať, akokoľvek sa nám chcelo, o tri hodiny sme museli stihnúť rýchlik zo Štrby do Bratislavy. Po vypití dvoch pív, čo trvalo možno päť minút sme Horský hotel opustili.

A zasa sa čosi domrvilo. Na Štrbské pleso sme prišli s predstihom pol hodiny. Kým sme čakali, vyzuli sme sa, masírovali a vetrali naše chodidlá, ktoré okamžite opuchli. Pri užívaní slobody, ktorú sme naším dolným končatinám dali, sme zabudli na čas. Zrazu sme z okna videli ako zubačka k vlaku odchádza zo stanice. Ďalšia ide o trištvrte hodinu, presne za toľko, koľko nám odchádza vlak. Neostalo nič iné, ako sa znovu obuť a s celou výstrojou utekať štyri kilometre do Štrby. Stihli sme to.